obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Ani nevedel, čo by si mal vziať.
Plánoval tu nechať väčšinu svojich vecí, už len preto, aby mal dôvod na to, sa
sem vrátiť.
Nepredpokladal, že by Dumbledore
chcel, aby natrvalo prerušil hodiny so Snapom, no aj tak považoval za vhodné
urobiť aspoň opatrenia tohto druhu, aby dal svojmu profesorovi najavo, že práve
tu sa už skutočne začína cítiť ako doma. Nevedel či má na to právo, či je
správne vôbec na niečo také upozorňovať.
Nevedel ako to bude v škole,
o tom sa ani len neodvážil uvažovať, no predpokladal, že to už ani zďaleka
nebude taká, ako ich vzájomné, neraz komplikované spolužitie, no bolo to preňho
niečo nové, niečo na čo by si dokázal pomerne rýchlo zvyknúť a mal možnosť
sa o tom aj presvedčiť.
Snape možno nebol ten najlepší
učiteľ, možno až priveľmi podliehal svojím náladám, ale zrejme na to mal aj
nárok, keďže toho prežil a vydržal viac než ktoríkoľvek iní čarodejník,
ktorého mal možnosť stretnúť. Rozumel tomu všetkému veľmi dobre, pochyboval,
bojoval s tým, no zároveň vedel aj, že teraz už zrejme nebude nič také ako
predtým, keď aspoň čiastočne zažil, čo znamená žiť jeho život, čo skutočne
znamená byť súčasťou prvej línie. V konečnom dôsledku tam bol vždy sám bez
akejkoľvek podpory, bez možnosti úniku ak by a niečo pokazilo, ak by on
zapochyboval ... čoraz viac sa práve teraz prikláňal k Dumbledorovmu názoru,
že Severus Snape už jemu nepatrí... nevedel to vysvetliť, bol to len taký
pocit, ktorý v ňom narastal každým ďalším dňom. A možno práve preto,
aby mu teraz viac než kedykoľvek predtým nekomplikoval život, bolo nutné bez
zbytočných protestov poslúchnuť.
Pustil sa radšej do toho, čo
bolo nutné urobiť.
Pobalil si len to základné, bez
čoho by sa zrejme nezaobišiel a knihy, ktoré bude potrebovať, ak by mal
v úmysle začať sa zaujímať o niektoré úlohy, ktoré dostali na
prázdniny, prípadne ten záujem aspoň predstierať pre prípad, že by čelil príliš
veľkému tlaku.
Pripravil ešte Hedviginu
klietku, práve teraz nebola doma, no nepochyboval o tom, že ona si ho už
nájde.
Aj ona bola údajne súčasťou toho
ochranného kúzla, urobili to tak, aby nemali problémy s tým, že sa
objavuje v blízkosti Snapovho bytu.
Ešte raz pohľadom prešiel po
izbe a snažil sa nemyslieť na to, že čoskoro bude stáť opäť zoči-voči nim.
Svojim priateľom, ktorí... takpovediac očakávajú, že tým bude nadšení, no on sa
tak nedokázal cítiť.
Stále v ňom prevládal ten
pocit, že by ho nemal nechávať samého, že on ho potrebuje viac, než si vôbec
dokáže sám pred sebou pripustiť. No už ho mal plne pod kontrolou.
„Môžeme ísť...“ povedal
profesorovi Snapovi, ktorý už naňho čakal. Jeho pohľad neprezrádzal nič, opäť
bol v zajatí tých svojich ochrán, ďaleko od všetkého a všetkých.
„Už bolo na čase, Potter...“
Snape pozrel na jeho pomerne odľahčený batoh, no nijako nekomentoval tento
stav.
„Dávajte
si pozor a nezabudnite na cvičenia, ktoré by ste si mali opakovať...
sústrediť a na tie správne emócie je vo vašom prípade kľúčové...“
„Budem sa snažiť, pane...“ prisľúbil
mu viac než ochotne.
***
Siriusova mama ho privítala ako
inak tým svojím obvyklým krikom. A Snape bol preč skôr než sa vôbec stihol
otočiť.
Mal pocit, akoby mu ani zďaleka
nestihol povedať všetko, no predpokladal, že to bude musieť dohnať neskôr.
Odprevadil ho zrejme len veľmi
na rýchlo a nemal v úmysle sa dlho zdržať v dome svojho bývalého
spolužiaka.
Každopádne profesor by aj tak
mal dochádzať na schôdze rádu, čo znamenalo, že ho v najbližšej dobe aj
tak bude mať možnosť vídať...
Sirius však zišiel dolu pomerne
skoro.
„Zradcovia krvi... Nehodní...“
„Aj ja ťa mám rád, mama, vlastne
keď sa nad tým zamyslím, tak ani veľmi nie... silencio...“ dosť razantne umlčal portrét a pristúpil
k nemu.
„Vitaj, Harry... som rád, že si
opäť s vami...“ usmieval sa a mal dobrú náladu, dnes bol dokonca aj
veľmi elegantný, Harry vskutku oceňoval, že si dáva záležať na svojom výzore,
zdalo a mu, akoby väčšia časť tej dobre známej príťažlivosti bola opäť
prítomná v jeho pohľade.
„Aj ja ťa rád vidím...“
„Niečo pre teba mám... zrejme
ich už máš viac než dosť, no tieto si možno ešte nevidel...“ odviedol ho do
pracovne, v ktorej zrejme nedávno prebehlo pomerne veľké upratovanie, aspoň
tak vyzerala.
„Batoh pokojne nechaj tu, bude
na teba čakať v tvojej izbe...“
„Áno, iste...“ súhlasil s tým,
že ho bude nasledovať.
Na stole boli albumy, niektoré
zo školských čias iné aj z neskorších...
„Odložil som si to u Remusa
svojho času, niektoré pridal aj on... požiadal som ho, aby ich priniesol sem...
myslel som si, že by si mal záujem...“
„Áno, samozrejme, že áno, Sirius...“
bolo to jediné spojenie, ktoré mal kedy
so svojimi rodičmi.
A dokonca tu bola aj jedna
fotka, ktorá akoby nezapadala do toho všetkého, čo si mal možnosť pozrieť.
Jedna fotka bola v albume len
tak nedbanlivo zastrčená.
Bola na nej jeho matka a ešte
jedna osoba, ktorá sa akosi až príliš horlivo snažila dostať zo záberu.
„Neviem, ako sa sem dostalo
toto... zrejme by si to ani len nemal vedieť...“ prstom po nej klepol a Harry
videl ako mladšia verzia Snapa pristála na zemi neďaleko usmievajúcej sa Lily.
Harry vycítil príležitosť, že by
mohol toho zistiť viac a možno aj postupne pripraviť Siriusa na tú
možnosť, že raz...
„Ako sa tam dostal profesor
Snape?“
„To netuším, zrejme to bola len
náhoda... túto fotku som nevidel, aspoň si nespomínam na to, že by pochádzala
od niekoho z nás... A vtedy to ešte ani zďaleka nebol žiadny
profesor...“
Harry nadobudol ten dojem, že
jeho krstný otec by a jej najradšej zbavil.
„No očividne sa vôbec
nevydarila... možno by bolo lepšie, keby sme ju zaradili niekam inam...“ a chcel
ju aj odtiaľ vybrať, no Harry ju inštinktívne zakryl rukou.
„Ja... rád by som si ju nechal
aj napriek tomu... ak by som mohol...“
Sirius naňho chvíľu len mlčky
hľadel, no napokon prikývol.
„No neočakávaj, že tam ostane
príliš dlho, a že ho tým budeš môcť provokovať, to by som ti neradil,
nemuselo by to pre teba dopadnúť dobre...“
„Toho sa nemusíš obávať, budem s ňou
narábať opatrne...“ opatrne vzal fotografiu a vložil si ju do vrecka na
batohu.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola