Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Pre Farah a Awastu
Odzbrojil ju.
Už najmenej po dvadsiaty
raz, stratila kontrolu nad svojím svetelným mečom. Nedokázala sa sústrediť ani
na poriadny výpad, ak by samú seba mala hodnotiť, povedala by, že dnes pracuje
asi tak na dvadsať percent. A potom poslednom prudkom pohybe, skončila
dokonca aj na zemi. Nemusel sa ani veľmi snažiť, to ona sa nesnažila.
Ostala tam sedieť so
sklonenou hlavou.
„Prepáčte, majster...“ hlas
sa jej chvel.
Opäť sa začínala triasť,
zdrvená zo svojej vlastnej reakcie, ktorú nedokázala ani pri najmenšej vôli
potlačiť. Možno na to to naozaj nemá, možno sa nedokáže zbaviť tých väzieb,
ktoré musí pre dobro rádu vždy nechávať za sebou a považovať len za
druhoradé.
„Theia...“
„Mrzí ma to, majster,
neviem čo sa stalo, neviem prečo... nerozumiem ani... zvyčajne nie som až
taká... zvyčajne nemôžem... a dnes som toho už aj tak urobila viac než
dosť...“ myslela si, že to zvládne, súhlasila, že budú pokračovať, ale práve
teraz... pochopila, že to zrejme bolo ešte predčasné rozhodnutie.
Nedokázala dostať pod
kontrolu tú prudkú búrku, ktorej čelila, stávalo sa jej to, občas v tých najhorších
dňoch, keď pochybovala o všetkom a o všetkých a naviac o samej
sebe. Obávala sa toho, že takáto ostane navždy, že sa už nedokáže vrátiť k tej
osobe, ktorou si ešte nedávno myslela, že dokáže byť. Opäť to prepuklo, keď
zistila, že Tamiru si tu nechajú dlhšie, že dnes ešte nepôjde domov...
Skywalker jej predsa
povedal, že je v poriadku, že sa jej nič vážne nestalo a je to len
dočasné bezpečnostné opatrne. Teraz nebolo vhodné, aby s ňou hovorila, no
vyzeralo to tak, že sa im včas podarilo zachytiť dôležitú informáciu, ktorá
bude v konečnom dôsledku pre rád ako celom prospešná, to jediné by ju malo
zaujímať, no nedokázala sa zbaviť podozrenia, že jej možno nepovedal všetko, že
možno... je toho omnoho viac čo by mala vedieť. A neskôr s ňou bude
môcť hovoriť, všetko bude tak, ako má byť, no s ňou sa niečo stalo, niečo
veľmi zlé.
Bola zmätená, nedokázala
utíšiť tie pocity, ktoré v nej narastali. Bola tak nebezpečne blízko
k jednej z tých krutých lekcií, za ktoré sa platí tá najvyššia daň.
Pocítila jeho ruky na
svojich pleciach. Snažila sa dýchať a nepodliehať neľútostnému tlaku svojho
vlastného zlyhania. Telo mala stuhnuté, nedokázala sa uvoľniť. Jeho dotyk bol
jemný, akoby takmer na hranici toho, čo za dotyk bolo možné považovať.
„Všetko bude v poriadku,
Theia...“ ubezpečoval ju tým svojím hlasom, z ktorého zaznievala tá
príjemná sebaistota, po ktorej túžila.
„Myslíte?“
„Áno, iste...“ sadol si k nej
a pomaly si ju pritiahol bližšie k sebe. Netlačil na ňu. Po celý čas, jej
dával možnosť, aby tomu unikla, aby ho kedykoľvek mohla zastaviť.
„Takže sa nehneváte?“
Nebránila sa tomu,
potrebovala, aby jej niekto bol dnes oporou, aby tu niekto pre ňu bol. Jej
sila, akoby tú jeho žiadala o tento druh blízkosti. Neboli nutné žiadne
slová. Akoby ona sama pripúšťala tú možnosť, že jej majster jej môže poskytnúť
podporu tohto druhu. Bola na to zvyknutá už aj predtým... teraz by to malo byť
iné, no necítila to tak, teraz akoby všetko bolo zastrené tými emóciami, ktoré
jej nedali dýchať.
„Nie, ale som trochu
sklamaný, že si sa rozhodla to urobiť, takýmto spôsobom...“ ešte chvíľu čakal, jeho ruky sa nepohli ani o milimeter,
no ona nereagovala, nechcela, aby ju pustil, priala si...
„Prepáčte...“ hlesla ešte
raz a vzápätí bola pritiahnutá do jeho objatia, dokonale ovládnutá tým
pocitom, ktorý v nej teraz rástol a prekonával všetko ostatné.
Priala si ostať takto,
hoci aj navždy, ak by to bolo možné... pripomínalo jej to tak veľa bez ohľadu
na to, že to neurobil jej predchádzajúci majster, ale on... bolo to iné, no
zároveň aj...
„Nemusíš sa viac
ospravedlňovať, teraz som už s tebou, zvládneme to spolu...“ jeho hlas
znel veľmi presvedčivo, priala si veriť mu, priala si, nájsť medzi nimi to
spojenie, ktoré možno bude pre ňu východiskom z tých ostatných. Možno jeho
sa dokáže vzdať, keď príde ten čas, ísť ďalej. Aj predtým jej stačil len jej
majster a všetko bolo potom také, akoby malo byť, žiadne pochybnosti,
žiadny strach. Aspoň to si vtedy myslela, no neskôr zistila, že vzdať sa ho
bude jednou z tých najťažších vecí, akým musela čeliť.
Nič nebolo také, ako
očakávala ani tie spojenia, ani to ostatné čo im predchádzalo.
A on jej teraz
povedal, že je s ňou. Že to spolu zvládnu.
Chcela tomu veriť.
Skutočne si to veľmi priala, aby sa jej to raz podarilo.
„Naozaj ste so mnou?
Naozaj veríte, že ja...“
„Niečo sme si sľúbili a ja
to beriem ako hotovú vec, už nie je možné to vziať späť... Tak ako kedysi môj
majster pomohol mne, tak aj ja pomôžem tebe... Dôležité je to, čomu veríš ty,
Theia... “
„Ja neviem...“
Oprela sa o jeho plece.
Neschopná bojovať, taká unavená ako nikdy predtým. Nie preto, že šlo oňho,
práve teraz jeho prítomnosť nebola ničím výnimočným.
„Nemá to pod kontrolou,
nedokážem ustrážiť svoje vlastné pocity... Možno to znamená, že sa nehodím
na...“ nedokončila to, nedokázala to vysloviť, príliš to bolelo, už len myslieť
na to, že by nemusela zvládnuť svoje povinnosti tak, ako sa to od budúceho
člena rádu vyžadovalo.
„...Nemala by si robiť
predčasné závery, daj tomu čas, držíš sa statočne, nič si nevyčítaj, sme ľudia,
nie stroje, všetci máme svoje limity...“ cítila takmer utešujúce objatie jeho
sily.
Aj to jeho vlastné, ktoré
bolo pre ňu dnes liekom, lebo on bol jej majster, lebo naňho sa práve teraz
mohla spoľahnúť, bez akýchkoľvek rušivých pocitov.
„Pokazila som to, tam na
tej chodbe... Teraz nás už skutočne nikam nepustia, budú si myslieť, že... že
nie som schopná plniť ani len jednoduché príkazy...“ pokúsila sa k Tamire dostať,
nedokázala sa zbaviť pocitu, že toho neurobila dosť, že by mala... Skutočne
niečo také urobila a práve teraz na seba nebola veľmi hrdá, že neposlúchla
ani radu, ani svojho majstra.
„Vysvetlím im to, nemusíš
sa tým trápiť, čo však neznamená, že my dvaja sa o tom ešte neporozprávame...
Keď dostaneš nápad tohto druhu, radšej príď najprv za mnou, nech by šlo o čokoľvek,
som ti k dispozícii kedykoľvek... Pripúšťam, že sa to skomplikovalo, ale
nie natoľko, aby sa to nedalo zvládnuť...“ “
„Rozumiem, majster...
Sľubujem, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby sa niečo podobné
už neopakovalo...“
Privrela oči a istý čas
ešte dovolila, aby ju držal, aby v nej ten pocit, že je v bezpečí,
mohol v nej rásť, mohol odbúrať všetky tie ostatné. Práve teraz
neexistoval nikto iný než, len jeho sila, ktorej sa učila čeliť, len jeho
blízkosť, ktorá jej pripomínala minulosť, no zároveň bola súčasťou tej
prítomnosti, ktorá bola pre ňu zdrojom novej nádeje.
***
Gwain za ňou neprišiel
a ani nenechal odkaz. Prekážalo jej to, viac než očakávala.
No v danom okamihu
to zrejme bolo lepšie, nepochybne preto, lebo po tom nevydarenom tréningu šla
rovno do postele a nemala záujem o nič iné len o spánok pod
svojou obľúbenou hviezdnou oblohou.
