názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
poznámka: po dlhom čase Malcolmova poviedka...
„Máme
spoločnosť...“ pošepol jej Malcolm a ona okamžite vstala. Cítila ako sa
sťahuje späť do tých svojich tieňov, ako sa jeho ľudská podoba opäť pozvoľna
stráca. A chvíľu aj pochybovala o tom, že aspoň v jej očiach
dokázal byť opäť človekom.
Siahla
po svojom prútiku, pritisla sa bližšie k dverám, cítila ako jej srdce
začalo pulzovať priam až bolestne.
Každú
chvíľu na ňu mohol niekto zaútočiť, každú chvíľu mohla byť ona postavená pred
voľbu, že bude musieť...
„Si
ešte tu?“ zaznel ten známy hlas spoza jej dverí.
Bol
to len Dean.
No
aj tak sa neodvážila odpovedať. Nemohla si byť istá tým, či niekoho nepriviedol
so sebou a možno by bolo preňho lepšie, keby si myslel, že tam nie je,
keby zabudol na to, že vôbec existuje.
No
od tej možnosti nemohla byť ušetrená, lebo sa zrejme nemienil len tak ľahko
vzdať a zaklopal na ne.
„No
tak, nemusíš sa báť, ja... prišiel som sám... potrebujem s tebou len
hovoriť...“
Zvádzala
sama so sebou boj, no napokon nemala sa čoho báť o čom ju presviedčala
Malcolmova prítomnosť.
Vedela,
že by nedovolil, aby jej niekto ublížil, to aspoň čiastočne zmiernilo jej
strach.
Odstránila
kúzlo z dverí a pootvorila ich, tak aby nevidel dovnútra.
„Čo
chceš?“ opýtala sa pomerne drsne, ešte stále vykoľajená z toho, že sa
rozhodol vrátiť práve teraz.
„Bol
som na severe, chcel som prejsť hranicu s niekoľkými ďalšími deťmi, ktoré
som stretol, no nepodarilo sa nám to a nevedel som skrátka, kam by som mal
ísť...“
„Môžeš
si nechať jeden príves, vyber si ktorý chceš...“ povedala mu, no nedokázala sa
zbaviť nervozity.
„Dobre,
tak ďakujem a Anabelle, je ešte stále tu?“
„Nie,
nie je, pomohla som jej dostať sa k osobám, ktoré sa o ňu postarajú.
To isté môžem urobiť aj pre teba...“
Díval
sa na ňu takmer s nádejou, ktorá vniesla do jeho strhanej tváre trochu
svetla, trochu tej nádeje.
„Naozaj
je v bezpečí?“
„Áno,
a aj ty budeš...“
Čo
ak zistí? Čo ak pochopí...
Bála
sa toho, no nebola schopná ho odmietnuť.
„Ak
mi sľúbiš, že sa nebudeš starať do mojich vecí... Nech urobím čokoľvek, ty sa
budeš od toho držať bokom...“
„Sľubujem...“
vyhlásil bez zaváhania. „A aby som nezabudol niečo pre teba mám... nie je to
vlastne moje, no myslel som, že by sa ti to zišlo...“ vložil jej do rúk malé
rádio.
„Ďakujem...“
vyhlásila ešte stále dosť znepokojene.
„Potterova
hliadka vysiela, oplatí sa to počúvať...“
Prikývla.
A keď si odišiel hľadať príves, opäť za sebou uzamkla dvere.
Položila
rádio na stolík.
„Naozaj
mu chceš pomáhať?“ opýtal sa Malcolm, opäť už vo svojej ľudskej podobe, pomaly
sa zbavoval tieňov a bol to opäť ten príťažlivý mladý muž, ktorého poznala
z tých jeho spomienok.
Vedela,
že je to možno od nej sebecké, no priala si, aby bol taký vždy.
„Áno,
urobím všetko preto, aby bol v bezpečí...“
Obrátila
sa späť k rádiu, zapla ho a naladila.
Harrymu
sa už možno podarilo pokročiť, možno kým ona bojovala sama so sebou, on
skutočne dokázal to, čo všetci...
No
vysielanie sklamalo jej očakávanie, aspoň čo sa toho týkalo, nevyzeralo to pre
nich nijako nádejne.
Snape
riaditeľom Rokfortu.
To
vskutku neznelo ako povzbudivé správy, a to čo o ňom hovorili, že je
pravou rukou Temného pána.
Znelo
to takmer akoby všetka nádej pohasla.
„Dnes
pôjdeme von... budeme pokračovať...“ rozhodla sa, po skončení správ a potom,
ako bolo dočítané posledné meno.
Toľko
rodín.
Toľko
zmarených životov.
To
bola tá vojna, ktorej sa všetci báli, vojna pred ktorou ani ona nesmie zatvárať
oči.
„Ako
si praješ... no vzhľadom na prítomnosť tvojho priateľa ti chcem navrhnúť ešte
niečo... je to len návrh nič viac...“
„Počúvam...“
„Za
istých okolností bude možné, aby som si natrvalo udržal ľudskú podobu a mohol
ťa sprevádzať aj pred nimi... bez toho, aby ich desila moja súčasná podoba...“
Myslela
na to, a on na to zrejme myslel tiež.
„Ale?
Predpokladám, že je tu nejaké, ale...“
Usmial
sa.
Úsmev
dementora, to bolo niečo, čo sa len tak nevidí dokonca aj v ľudskej podobe
z toho plynula akási zvláštna energia.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť