Nechcem ti vziať tvoju bolesť 6. kapitola 2/3

 názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba...

„Niečo čo vlastní On, niečo od teba a  niečo od osôb s ktorými ma spájalo puto krvi... No nechcem, aby si to urobila, nevedel som, že budú požadovať niečo také, u každého je to iné...“ povedal, po dlhšom mlčaní, akoby aj on sám hľadal tieto odpovede niekde na okraji svojho vedomia.

A ani jej to nechcel povedať, istý čas s ním musela bojovať pomocou toho svojho spojenia s ním za to, aby jej to vôbec prezradil, očividne sily, ktorých sa na to pýtal, mali prísne požiadavky.

A práve mala možnosť sa o tom presvedčiť.

Niečo od iných osôb aj od nej...

To neznelo až tak nezvládnuteľne, no hneď sa pozastavila nad tým, čo by si inak zrejme nebola všimla.

„Kto je on?“ tušila to, naskočilo to v jej mysli ako prvé, celkom mimovoľne, no potrebovala sa ubezpečiť o tom, že rozumie správne tomu, čo jej naznačoval.

„Možno by bolo lepšie, to predsa len nechať tak, nebol som si istý, čo si sily vyžiadajú a teraz toho chcú od teba priveľa...“ opäť videla, ako sa stiahol späť, ako istý čas bojoval s tými hlasmi, ktoré ona vnímala len ako slabý záchvev energie.

„Povedz mi to...“ prikázala mu takmer panovačne.

„Potrebujeme istú vec, ktorú vlastní Temný pán, zobral im to neprávom sily, ktoré ma majú v moci tú chcú späť... ale to sa ti získať nepodarí nie od neho, zrejme som nemal...“

No ju to zaujalo, zrejme viac než by bola ochotná pripustiť. Možno to bol spôsob, ako ukončiť utrpenie, možno práve týmto pokusom buď všetko získa alebo stratí aj to posledné čo jej ešte ostalo.

„Chcem to skúsiť...“

„Nie, to...“

Bol viac ľudský než ona, keď vyslovil tie slová.

„Vieš, kde ho nájdeme?“

„Nemusíme hľadať jeho, aspoň nie kvôli tej prvej podmienke... len navštíviť isté miesto, ktoré si on vybral pre svoju zbierku... nepríjemné miesto, veľmi nebezpečné a môžeme ho tam pokojne aj zastihnúť... a to by sa ti mohlo stať osudné, ale ty...“ pochopil, prečo nemá z tej možnosti strach, prečo ju nedesí už len tá predstava.

„To mi neprekáža, vieš, že mi na tom nezáleží, že chcem len pomôcť...“

„Práve toho sa obávam...“  smútok v jeho pohľade ju takmer presvedčil o tom, aby ďalej nepokúšala osud, no šialenstvo, ktoré v nej opäť rástlo, jej nedovolilo od toho ustúpiť.

„To nemusíš, budem v poriadku, kým si so mnou tak... sa ani mne ani tebe nič nestane, ja dám pozor na teba, ty na mňa...“

„Neviem či to bude stačiť... nie v tomto prípade...“

Nepáčilo sa mu to. Bolo to neobvyklé, hlavne pre ňu, lebo zvyčajne čelila iným možnostiam.

Nikdy predtým ju nikto nevidel tak, ako ju on. Skutočne mu záležalo na tom, čo sa s ňou stane? Bol toho schopný? Alebo ho k tomu podnecovala len ich dohoda. Priala si, aby mala dosť síl sa ho na to spýtať, no zároveň sa toho bála. Chcela si istý čas udržať to šťastie, ktoré sa v nej prebudilo, keď ho videla v takomto stave, keď tu bol skutočne niekto komu záležalo na tom, na akú cestu sa chce vydať...“ istým spôsobom ju to dojímalo, bolo to tým jediným dôvodom, pre ktorý si priala žiť, aj keď vedela, že by to tak nemalo byť, že by sa nemala na nikoho upínať a žiť len kvôli sebe samej, no momentálne to nedokázala.

Hlboko v nej narastala tá priepasť do ktorej padala, priepasť, ktorá jej nedovoľovala dokončiť všetko, čo si sama predsavzala.

„Ty zrejme chceš, ale on... nevieš, čo všetko ti môže urobiť, ak... Nedovolí ti, aby si... chodí tam vykonávať rituály... hovoriť so silami, mocnejšími ako tie, ku ktorým poznám cestu ja... ak tam niekoho nájde, bude nemilosrdný...“ bolo to v jeho pohľade, to zúfalstvo, ktoré videla a priam až cítila v jeho spomienkach, keď našiel tú ženu, ktorá sa dobrovoľne vydala do rúk smrti.

A ona chcela práve teraz urobiť to isté.

„Chcem to skúsiť...“ trvala na svojom, aj napriek tomu, že jeho pohľad opäť potemnel a ešte aj pred ňou sa stával tým, ktorým bol. Opäť tomu veril, že nemá právo, že je prekliaty.

„A tá posledná podmienka, tvoji žijúci príbuzní...“

„Tých je viac... no nie je to nič čím by sme sa museli zaoberať práve teraz... Radšej si to rozmysli, môžeš toho stratiť viac než čakáš, sily sú nenásytné ešte neviem ani to, čo by chceli od teba... prezradia mi to postupne, no nebude to nič, čo by sa ti páčilo... ak aj uspeješ v tej prvej úlohe...“ stále to skúšal.

Zrejme napriek temnote, ktorá ho opäť pohlcovala, tentoraz veril, že ju dokáže poraziť.

Nechcela ho trápiť, nie viac než on trápil samého seba.

„My obaja uspejeme, zlomíme tú tvoju kliatbu aj tú moju... uspejeme a budeme žiť... no neskôr, nie dnes... odchádzame, ešte mi povieš viac o tom, o akú vec ide, ale až vonku... dnes chcem byť užitočná... vezmi ma na miesto, kde je potrebná naša pomoc...ak to bude nutné opýtaj sa ich na to...“

Poslúchol.

A istý čas s nimi hovoril. A ju to už vôbec ani len neprekvapovalo... zrazu pochopila odkiaľ má tie informácie, okrem iných zdrojov, ktoré zrejme neboli príjemnejšie ako tie na, ktoré sa práve dokázal napojiť.  

Pocítila jeho objatie ľudské aj neľudské zároveň, pevnejšie než kedykoľvek predtým. Jedno z tých objatí, ktoré mohlo skončiť len jej prehrou, len jej túžbou, ktorej nikto iný nedokáže porozumieť.

Lapači.

Viedli po ceste akýchsi ľudí.

Ženu v otrhaných šatách, s dvomi pomerne malými deťmi.

Žena plakala.

No lapačov to vôbec nezaujímalo a nemilosrdne ju ťahali ďalej.

Jeden z nich držal za lakeť akési dievča. Pomerne obyčajné.

„Je to zbytočné, pozrite sa, ja skrátka nie som na zozname a tým, že ma tam privediete nič nezískate...“

„Mlč...“ okríkol ju jeden z lapačov, prudko do nej strčil, spadla na kolená.

„Hovorím vám, že ale ako chcete, aj tak to bude pre vás len zbytočná strata času, žiadnu odmenu za mňa nezískate...“

Mladý muž, ktorý vyzeral ako ich vodca sa mierne uškrnul.

„To radšej nechaj na nás drahá, mi už na tom tak či tak zarobíme... len kráčaj ďalej...“

„Tak ako chcete, ako sa vám len páči...“ zrazu privrela oči a padla na zem... muža, ktorý ju držal to rozrušilo, sklonil sa k nej.

Skupinka sa tým dosť narušila. Jedno z detí sa vymanilo z ich zovretia a podarilo sa mu dostať sa do lesa. A Eloise drobným kúzlom pomohla aj tomu ďalšiemu, nájde si ich, ak to bude nutné, no teraz bolo lepšie, rozbiť túto skupinku, čo najskôr...

„Mŕtva, hlesol prekvapene... myslíte, že niečo, že ju mohlo zabiť tak...“  povedal, keď to otestoval príslušnými kúzlami.

Zrejme už začínal pociťovať prvé náznaky chladu.

To čo sa tomu dievčaťu stalo, zaujímalo aj Eloise, no práve teraz nemala možnosť sa na to opýtať, začínala sa pomaly pripravovať na svoj zásah.

„Neviem a nebudeme to zisťovať... Na čo čakáš, chyť toho fagana...“ prikazoval ich vodca jednému z nich.

Rozdelili sa.

Počas tejto noci oni budú musieť niečo obetovať.

predchádzajúca časť nasledujúca časť