na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
Pre Abequa a Mononoke.
Neznelo to veľmi nadšene,
aspoň nie tak, akoby ostatní možno očakávali, no on počul v jeho hlase
istú takmer nepostrehnuteľnú úľavu.
Pobozkal ho.
Bez ohľadu na to, že
neboli úplne osamote. Práve teraz mu nezáležalo na tom, koľko svedkov budú mať.
Jediné čo potreboval,
bolo ubezpečiť sa o tom, že je skutočne s ním. Nevšímal si nikoho
a nič, až kým nebol jemne, no dôraznejšie než bolo medzi nimi zvykom,
odtisnutý nabok.
Svojich priateľov takmer
akoby teraz ani len nevidel.
„To je v poriadku,
Harry, som to skutočne ja... živý a zdravý...“ ubezpečoval ho o tom
profesor ešte aj slovne.
Čo mu napokon aj stačilo,
no nemienil sa od neho vzdialiť, chcel ostať v jeho blízkosti.
„Bál som sa, že ti
ublíži, že... Sirius spomínal niečo o akejsi obeti...“
Snape pozrel na Malcolma.
„Čo s tým má
spoločné Black?“ opýtal sa ho prísne.
Malcolm pokrčil plecami.
„Vnútorná projekcia, v tomto
prípade, každý vidí niečo iné... nedá sa to ovplyvniť... je to len jeho
záležitosť... no zrejme Black, patril k tomu obrazu oblúka smrti...
niečoho ho s ním spájalo... O tom niet pochýb, medzi nami sa o ňom
vždy veľa hovorilo...“
„Medzi vami?“ zasiahol do
ich rozhovoru Harry. Mysľou mu chvíľu prebehla takmer šialená istota, že by
možno bolo možné urobiť niečo, aby... Z väčšej časti vedel, že to nie je
možné... no potreboval sa o tom ubezpečiť, inak by zrejme nedokázal
zotrvať v pokoji.
„Isteže áno, medzi príslušníkmi
nášho druhu, bol takpovediac výnimočný, málokto unikne nášmu stráženiu a on
to urobil... jemu sa to podarilo... Už dávno po nikom inom náš druh, tak
netúžil...“
Vymenili si medzi sebou
pohľady, čiastočne takmer až sprisahanecké.
„Takže vy ste... vy...“
mal vždy voči stvoreniam tohto druhu odpor a bál sa ich, mal obdobie, kedy
nezniesol kontakt s nimi a teraz bol jeden z nich blízko neho a začínal
budiť znepokojenie.
„Tento chlapec... on je
tá vec, ale veď vôbec nevyzerá ako... to predsa nie je možné...“ ozval sa Ron.
„Niekedy veci nie sú
také, ako sa na prvý pohľad, zdajú, pán Weasley...“
A zrejme nebol
jediný, kto bol z toho zmätený. Teda, okrem Eloise, ktorá ako jediná bola
zrejme oboznámená s touto záležitosťou.
„Prepáčte, ja... nemohla
som vám nič povedať, len on môže o sebe hovoriť takýmto spôsobom...“
očividne bola prekvapená, že to urobil, no Malcolm zachovával pokoj.
„A ani ty by si zrejme
nemal...“
„Musím, je to nutné, na
ukončenie tohto rituálu, jeho záver tvorí úprimnosť, prijatie a pomenovanie
vecí pravými menami...“
„Tým sa kruh uzavrie a všetci
budú voľní...“ doplnila jeho tvrdenie Hermiona. Dočítala som sa o tom,
ešte počas vojny, keď som hľadala informácie o horcruxoch... Nepochybne
pritom získala prehľad aj o iných veciach, ktoré si zrejme radšej
nechávala pre seba.
„Presne tak a čo sa
týka toho vášho postrehu, pán Weasley, povedzme, že som tým čo vo vašej reči
často nazývate dementor... som ním, lebo časť zo mňa ním zrejme nikdy byť
neprestane, no zároveň sa vrátila moja ľudská stránka... takže som v podstate
na rozmedzí medzi jedným a druhým... no stále ešte démon... a meno,
ktorým sa nazývame my sami, je pre vás nepríjemné a ťažko pochopiteľné,
ako to dosť často zvyknem zdôrazňovať, pre účely tohto rituálu postačí to,
ktoré mi vybrali príslušníci vášho druhu...“
„Takže to ešte
neskončilo...“ skonštatoval Harry roztrpčene. Mohol to tušiť, že bytosť tohto
druhu sa im takto vysmeje do očí...
„To závisí len od vás a od
toho aký silný bude váš kruh... mágia kruhu ako tá prapôvodná istota ho uzavrie
a nás všetkých oslobodí od sľubov...“
No nezabúdal ani na
svojho krstného otca.
„A Sirius ako to s ním
je? Stále je v oblúku alebo? Bolo by možné mu pomôcť...“
Snape naňho po tejto
otázke vrhal zamračené pohľady. Hermiona sa tvárila dosť rozpačito.
„Zdá sa, že je v poriadku,
keď takto rozmýšľa...“ neodpustil si túto poznámku.
„Očividne...“ poznamenal
Snape už o niečo prívetivejšie.
Ron nervózne prikývol,
očividne to bolo prvý raz, čo sa jeho názor zhodoval s profesorovým.
Eloise len mlčala a prenechávala
slovo svojmu priateľovi, očividne sa ešte stále nestihla vyrovnať s tými poslednými
udalosťami.
„To záleží od toho, čo za
pomoc považujete... v tomto prípade si myslím, že ide len o zbožné prianie
vášho srdca, nič viac... ani mágia vyššieho druhu zatiaľ tento problém
nevyriešila uspokojivo... a cena za podobné experimenty presahuje moje a vaše
možnosti niekoľkonásobne... Pre vás bude najlepšie, ak pripravíme všetko na
kruh, aby ste si udržali aspoň to, čo sme pre vás tak ťažko získali...“
***
Všetci
pomáhali s prípravami, okrem Harryho a Severusa, ktorí sa nesmeli
ničoho dotknúť a ich úloha bola takpovediac limitovaná začiatkom toho
rituálu.
No
ostatní mali plné ruky práce.
Snape
na nich hľadel s istou dávkou nedôvery no zrejme nemohol urobiť nič iné
len zmieriť sa s tým, že v tomto prípade bude len pozorovateľom.
Aileas
bol pri ňom, poskytoval mu aspoň čo sa toho týkalo istú formu útechy.
No
aspoň mali možnosť sa pozhovárať o všetkom, čo sa dovtedy stalo a Harry
sa dozvedel, čo bolo súčasťou tej obete, ktorú...
„Takže
on od teba pôvodne chcel, aby ste ako obeť použili nášho Quentina...“ keď mu to
Snape povedal, mal chuť sa zdvihnúť z toho miesta, na ktorom sedel a ísť
sa s tou bytosťou temnou či netemnou vysporiadať čo najskôr a čo najrýchlejšie.
Snapov
pevný stisk ruky ho však zastavil a on bol nútený klesnúť späť k nemu,
na sedačku, na ktorej už istý čas spolu sedeli.
„To
nech ti ani len nenapadne, počul si ho predsa, nie je to dokončené, jeden chybný
krok a opäť budeš tráviť čas pri oblúku...“
„Áno,
ale...“
„Dovoľte
mi, pán Potter, aby som vám to vysvetlil celú až do konca, rozumiem vám aj mňa
to pobúrilo a nemal som ďaleko k tomu, aby som pristúpil k pomerne
nepríjemným kliatbam, no namiesto toho som zvolil dohodu tohto druhu a vďaka
tomu, sme teraz tu... len pokoj, Harry... nesmieš sa nechať uniesť hnevom...“
„Na
to, aby sme sa vyhli obeti, musíme chcieť podstúpiť skutočnú obeť... preto mi
bolo navrhnuté toto riešenie, šlo o moje rozhodnutie o to, čo budem
schopný urobiť, aby som... a ty vieš, že v tomto zmysle, som schopný
takmer čohokoľvek, no nie obetovať dieťa, ktoré... je už v podstate naše a aj
keby nebolo... Ponúkol som sa výmenou zaňho, bez ohľadu na podmienky tejto
obete... A zrejme sa to považuje za dostatočne nesebecké a čisté, aj
od mojej osoby a prešlo to... okrem iného si vzal aj to poškodenie, ktoré
som mal v mysli ako fyzickú dôkaz mojej obete... to, ktoré mi bránilo
zahojiť myseľ a vďaka ktorému by som musel dlho čakať, ak by som chcel
opäť praktikovať myšlienkové vedy a bolo tu aj to riziko, o ktorom som
sa dosiaľ nezmienil, že toho v konečnom dôsledku nebudem schopný... povedzme,
že blízke stretnutie s jeho mysľou, ma ubezpečilo o tom, že z jeho
strany sa nemáme čoho báť, chce nám pomôcť, neviem čo ho k tomu vedie, no
zrejme to bude istá zákonitosť, ktorá sa zas viaže k Midgenovej... že to
vďaka nej je ochotný urobiť nám túto službu, samozrejme aj on z toho bude
istým spôsobom profitovať, aj keď mne samotnému nebolo odhalené to, pre čo
podstupuje záležitosti tohto druhu... povedzme, že ona má teraz rozhodujúce
slovo, a že to robí kvôli nej... to je jedna z tých prijateľnejších
verzií...“
„A
čo ak sa nás snaží oklamať, čo ak...“
„Je
viazaný dohodou s ňou, to je naša záruka, no ak by všetko zlyhalo... postarám
sa o to, aby ste boli v bezpečí, aby všetci...“
„Nie,
Severus... aj ja budem bojovať, ak sa pokúsi nás zradiť, budeme v tom spolu...“
Harry
pevnejšie stihol jeho ruku na znak toho, že nemá v úmysle ustúpiť od tejto
požiadavky, hlavne nie teraz, keď je opäť pri zmysloch. A plný síl.
***
Rituál
kruhu bol spustený.
Harry
a Severus zaujali miesta vedľa seba, ich mlčanlivý kruh prechádzal akoby
náhlou zmenou, keď doňho vstúpil Malcolm.
Akoby
to svetlo, ktorým bol obklopený potemnelo a nadobudlo úplne iné rozmery.
Bolo
svetlom s temnými odtieňmi.
A tam
niekde uprostred Malcolm náhle vstal a bez toho, aby prerušil kruh
vyhlásil: : „Odovzdávam to, čo som získal a uzatváram to, čo som vytvoril...
Nech sa kruh uzavrie do slobody pre nás, pre tých, ktorý ho spútali...“
Sviečky
zhasli, akoby ich plameň odvial vietor a kruhom prešla mágia istého druhu,
bolo to ako nadýchnutie starých časov, ako niečo s čím sa už narodili,
uviazlo im to v pamäti a už-už by to mohli uchopiť a pomenovať,
no zrazu sa to opäť stratilo, tam niekde v tej hĺbke kruhu, ktorý sa potom
mohol pokojne rozdeliť.
Sloboda.
To
bolo slabé slovo, ani zďaleka nevystihovalo to, čo cítil. To, čomu bol práve
teraz vystavení, keď hľadel na svojich priateľov, ktorí boli ochotní kvôli nemu
podstúpiť záverečnú fázu tohto rituálu.
„Týmto
je naša dohoda ukončená bez ďalších záväzkov medzi jednotlivými stranami...“
Harryho
zaplavila skutočná úľava, keď počul tie slová, vedel, že mu Malcolm pomohol, no
potom všetkom si nevedel predstaviť, že by medzi sebou mali ešte nejaké
nevybavené účty.
A značne
sa mu uľavilo, keď opustil jeho chatku spolu s Eloise, ktorá sa tvárila
ešte stále dosť rozpačito.
A Harry
skutočne nevedel či ju má obdivovať alebo ľutovať za to, že si zvolila
spoločnosť bytosti tohto druhu, ľudskej aj neľudskej zároveň.
No
možno práve to bolo jej šťastím a on jej to nemienil vyčítať, aj keď
vedel, že sa s podobnými záležitosťami bude vyrovnávať dlhšie, zrejme aj
on mal tú svoju povestnú hranicu, na ktorú práve v súvislosti s nimi dvoma
narazil.
poznámka: chorá som zas, kamarátim sa s vreckovkami... je to des... Nuž dej sa nám pomaly vráti ku Quentinovi a postupne začneme s uzatváraním...
46. kapitola