18. 3. 2016

Virtuální realita 19. časť 1/2

Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…

poznámka: nezabudla som na túto poviedku, len som akosi nemala k nej inšpiráciu.


                                   Pre severussnapeova394, Henry.Wilde a AdaCornella.


Pršalo.
Počasie bolo teraz dosť nepriaznivé, no Alanovi to vôbec neprekážalo. Bol zaujatý svojím mladým priateľom a nič mu nemohlo pokaziť radosť z ich ďalšieho spoločného výletu.
Dan práve teraz sedel v jeho obľúbenom kresle, v uvoľnenej pozícii, čiastočne chránený teplom ohňa a sprevádzaný jeho pátravým pohľadom.
Alan už dávno nebol taký spokojný. Prežíval jedno z tých krásnych období, ktoré sa len tak často v jeho živote nevyskytovali. Neodvážil sa to nazvať nijako inak. Tie pocity, na ktoré si myslel, že už nestačí, akoby zatienili všetko a jeho samého zbavili tej záťaže, vďaka ktorej bolo omnoho príjemnejšie čeliť svetu.
Dan sa mu páčil, keď bol takýto, keď žartoval, keď sa usmieval a jeho oči, akoby sa usmievali spolu s ním. Bolo príjemné myslieť na to, že je preňho zdrojom radosti a potešenia, že práve medzi nimi dvomi funguje porozumenie tohoto druhu. Bol pripravený zmieriť sa s tým, že istý čas to bude tak, a nesnažiť sa samého seba presvedčiť o opaku. To jediné, čo práve teraz potreboval, bolo vyrovnať sa s tým, že on sám, zrejme nedokáže nič urobiť s tými pocitmi, ktoré boli zdrojom jeho šťastia a on bol zrejme priveľmi sentimentálny na to, aby ich dokázal ďalej spochybňovať.
Práve teraz mu stačil tento malý kúsok sveta, toto miesto jako stvorené pre pokojné spolunažívanie ich oboch. Tak dlho, ako sa im to bude páčiť, tak dlho, kým budú pripravení na to, všetko, čo by ich ešte relatívne mohlo postretnúť.
Bol ochotnejší, otvorenejší, tá nová energia, ktorá ho napĺňala, bola práve teraz neoddeliteľnou súčasťou všetkých tých dní, keď skutočne žil.
„Podarilo sa vám to, pane?“ opýtal sa ho Dan, čiastočne vážne, čiastočne pobavene.
„Áno, iste, je to tu… a len pre vás…“
Pripravil pre nich sendviče s arašidovým maslom, pár kúskov, o ktoré sa mohli pokojne podeliť. To bolo nateraz ich dnešné menu. Položil mu tácku na kolená, pričom sa schválne dotkol jeho ruky.
„Aj vy si musíte dať…“ ponúkol ho Dan viac než ochotne.
„Áno, iste k tomu budem mať príležitosť… A vy mi zatiaľ poviete, čo si myslíte o tom novom projekte…“ vskutku ho veľmi zaujímal  názor jeho mladého kolegu na túto záležitosť.
„Vaša výsosť, obávam sa, že je to trochu suché, ale postava kráľa tá má niečo do seba, páči sa mi viac než hlavná hrdinka…“ poznamenal Daniel potešene, keď si vzal prvý kúsok a odhryzol si z neho a pritiahol si ho späť k sebe. Sadol si na opierku a dúfal, že to ešte nejaký čas vydrží, lebo podobné experimenty už dlho nerobil.
„No vidím tu aj niečo iné, niečo o čom si dovolím hovoriť len s vami…“ Danielov hlas bol čiastočne poznačený príjemným vzrušením, no nepochybne sa s ním práve teraz pohrával tým spôsobom, ktorý aj v ňom samom vyvolával kreatívnu náladu, hoci táto kreativita sa zrejme prejaví v úplne iných oblastiach.
„Počúvam vás….“
„Tie tvoje osobitné poznámky a druhá verzia, tie ma zaujali… priznám sa, že viac než ten prvotný koncept…“
Narážal tým na ten nový scenár k jeho filmu, ktorý si práve prišli, bol iný než pôvodne plánoval menej pikantný, jemu samému sa zdalo, že časť toho, čo by chcel vypovedať, akoby ešte chýbala a nezodpovedala presne tomu, čo by možno divák túžil vidieť v súvislosti s touto témou. No preňho to bolo dôležité, ako istý druh osobného odkazu, ako niečo, čo tam možno každý nebude môcť vidieť, no pár osob áno, a jedným z nich bol aj Danny. Pošepkal mu to tajomstvo a on bol nadšený tým, že práve Dan to chápe.
„Bolo mi potešením, to pre vás pripraviť drahý pane, no očakávam od vás, že ešte okomentujete pár ďalších vecí, a nebudete sa spoliehať len na to, že vám všetko odpustím, kvôli našej známosti…Áno pripúšťam, že je to suché, ako vy vravíte, aspoň v tejto podobe, a kráľ, nuž o jeho úlohe toho viete zrejme viac než ja sám…“
Dan sa usmial. Oprel si hlavu o jeho plece a položil tanier na svoje kolená.
„Ale, ale… pán Rickman, tak vy takto…“ ponechal sendviče ešte na chvíľu svojmu osudu a pobozkal ho.
Bola to skôr odmena než trest. Jeden z tých sladších bozkov, poznačených tou jeho okúzľujúcou hravosťou.
„A toto tam prečo nebude?“ ukázal na ďalšiu pasáž, ktorá bola práve teraz vyškrtnutá. Snažil sa tváriť prísne no veľmi sa mu to nepodarilo, bol šťastný, zrejme priveľmi na to, aby si dokázal zachovať vážnu tvár.
Alan nasadil Snapov výraz. Jeden z tých, ktoré Dan ako Harry dôverne poznal. No nebál sa ho, teraz už nie, teraz ho už prijímal takmer s dychtivosťou, lebo vedel, že by sa relatívne mohol opäť objaviť, tam niekde a predbehnúť aj samotného kráľa.
„Obávam sa, že to nezodpovedá hlavnej myšlienke celého tohto  projektu samo o sebe je to však veľmi podnetné, to pripúšťam…“
„To je škoda, veľká škoda, drahý pán profesor… no je to vaše rozhodnutie, ale ukážete mi, čo by tam ešte bolo, keby to mohlo byť inak, keby ste použili tú  tretiu alternativu…“ Dan musel uznať, že tá mala toho v sebe viac než tá serióznejšia verzia.
„Áno, iste… Pán profesor, tak to sa mi páči, to tu už dávno nebolo… Len sa pozriete sem, toto by ešte relatívne nemuselo uškodiť…“ doplnil Alan v tomto smere jeho medzery, tým že mu sprístupnil ďalšie poznámky.
Aj on si vzal svoj sendvič, no druhou rukou pritom otočil stránku na príslušnej časti, áno iste tá druhá verzia by možno vyzerala lepšie, aj on to uznával, no nateraz nebol pripravený na tú možnosť, že by mohla byť uvedená v takejto podobe… Danovi však túto alternativu rád ukázal. A bol pripravený s ňou aj naďalej experimentovať.
„Výborne, použi niečo z toho, prosím,  len sa nenechaj odradiť…“
„Pokúsim sa o to… no nič ti nemôžem sľúbiť, ako vieš, tieto věci si začnú veľmi rýchlo žiť svojím vlastním životom…“
„Rozumiem, pane… ale niečo mi predsa sľúbiť môžeš… budeš so mnou písať tú poviedku, chcem, aby si ty bol Snape a …  písal za ten portrét…“
„Okrem iného áno, zdá sa, že mi ani nedávate veľmi na výber, pán Potter…“
To bola ponuka, ktorú Alan nemohol odmietnuť, obzvlášť, preto, že jeho priateľ len nedávno čelil nájazdu svojich čitateliek, ktoré sa dožadovali ďalšej časti a on akosi nevedel, akoby mal Snapa opäť priviesť späť, aspoň sa mu zdôveril s tým, že by sa mu páčilo, keby na tom spolu s ním pracoval.
„Vskutku nedávam. Vy predsa najlepšie viete, čo by mal jeho portrét, aký by mal byť…“
„No všetci si to nemyslia…“
„To je pravda, ale ja si to myslím a to je pre mňa  podstatné…“ vyhlásil Dan čiastočne až zanovito.
„Pokúsim  do toho zapojiť, ak si skutočne želáš…“ predtým sa trochu bránil myšlienke, že by Snape mohol byť týmto spôsobom oživený, no práve teraz pri pohľade naňho,  nedokázal odolať tej možnosti.
„Áno, veľmi, uvidíš, že to bude zábava…“
„Je ti jasné, že ak začnem, nebudem môcť len tak prestať…“
„Absolútne jasné,“ vyhlásil Dan. „A bude mi potešením s tebou spolupracovať …“
***
Spal dlho.
Nevedel si ani spomenúť na to, kedy sa naposledy tak dobre vyspal. Kedy sa prebúdzal s tým pocitom, že mu absolútne nič nechýba.
A to čo potrebuje, má uložené bezpečne vo svojom náručí.
Dan sa oňho pohodlne opieral, cítil jeho dotyk, bol tak blízko neho, v tej intímnej blízkosti, ktorú obaja spoznali v súvislosti s tým, čo medzi nimi dokázalo vyvolať pár slov, pár nevinných bozkov. Dokázal by si na to zvyknúť, na to všetko, čo v ňom prebudilo tú priam až podmanivú silu, ktorej sa nedokázal ubrániť.
Tú silu, v ktorej súčasť už takmer prestával veriť, no práve teraz, práve v tomto okamihu absolútneho pokoja a pohodlia, bola súčasťou jeho osobného raja, súčasťou toho všetkého čo formovalo jeho vzťah k nemu.
Ešte na istý čas zavrel oči a spal ďalej, tak dlho až kým nebol úplne oddýchnutý.
„Dobré ránko…“
Dan sa spokojne ponaťahoval. Opäť bol samí úsmev, tomu sa skrátka nedalo odolať. Nebolo možné s tým prestať.
„Pripravený?“
„Áno, mladý pane…“
Obrátil sa k nemu, ochotne skúmal jeho tvár, z rána ešte čiastočne zastretú spánkom.
„Pripravím všetko potrebné… raňajky v posteli, nám predsa nemôžu uškodiť… a potom sa pôjdeme prejsť…“
***

Ráno vzduch príjemne voňal po stromoch a po daždi, ktorý napokon ustal. Boli spolu vonku, ďalej od jazera bližšie k lesu.
Prechádzka bola pre nich príležitosťou na to, aby sa pokojne pozhovárali, na to, aby boli spolu, bez toho, aby boli niekým či niečím vyrušovaní.
Snapov portrét Harryho oslovil a celé sa to akosi rozbehlo, takmer až nekontrolovane a on, Polovičný princ a niekdajší kritik bol zrazu spoluautorom, vyhnaným do búrlivej diskusie. A ani nevedel ako tomu prepadol aj z tejto druhej, trochu náročnejšej stránky.
Už len čakali na ďalšie komentáre a jedna fanúšička sa dokonca ponúkla, že im urobí Snapov pohyblivý portrét.
Fan svet mal svoje kúzlo, on sám ho začal prijímať a akceptovať až teraz mal možnosť pochopiť, čo tieto poviedky znamenajú pre čitateľov aj pre autorov. 

pokračovanie nabudúce