Vtedy som verila 15. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku.

Predpokladala, že Toma zabavia dostatočne dlho na to, aby sa nezaujímal o jej program. Teraz to medzi nimi opäť bolo akési zvláštne. Nevedela či udržiavať odstup alebo sa pokúšať ukradnúť si ho pre seba na pár minút. Podliehala akejsi zvláštnej nálade, akejsi momentálnej nerozhodnosti.

Nateraz skôr bola naklonená k tej prvej možnosti. Nechcela mu klamať, no nepovažovala za vhodné, aby sa dozvedel o tom, že chce hovoriť so Slughornom a ešte k tomu o ňom, mohol by si to nesprávne vysvetliť a ona nestála o otvorený konflikt s ním.

V škole to bolo vždy iné, menej bezprostredné, omnoho viac tajné. O to viac bola prekvapená niektorými jeho vyhláseniami. A už dlhšiu dobu sa správal veľmi dobre, no ju ešte stále mátali tie jeho slová o Vianociach.

Stále verila tomu, že je to preňho len spôsob na to, ako získať čas a udržať ju pod kontrolou, neprikladala tomu žiadny hlbší význam, vlastne ani nechcela, aj keď akýsi inštinkt jej navrával, že sa budú diať veľké veci, no snažila sa potlačiť do úzadia pocity súvisiace s tým.

Mala v úmysle sústrediť sa na problémy, ktoré by mala vyriešiť v najbližšom čase. Chcela ísť do Rokvillu spolu s ostatnými študentmi, dokúpiť aj nejaké veci do hlavolamov. Prejsť sa trochu si prečistiť hlavu.

A čo možno najnenápadnejšie sa dostať na miesto schôdzky. Nepoznala to tam veľmi dobre, dúfala, že nebude mať problém to nájsť.

 K Poslovi dorazila približne o pätnásť minút neskôr. Zdržala sa viac než očakávala.

V taške mala zmenšený svoj nákup, čo bolo vskutku potrebné, keďže si toho napokon vybrala viac než mala v úmysle, zrejme práve teraz takto na ňu pôsobila nervozita.

Trochu sa aj zasekla, istý čas, sa jej zdalo, že by to možno mala nechať tak a ešte chvíľu si užívať bezstarostnú nevedomosť, no napokon si zvolila tú menej príjemnejšiu možnosť, ktorá možno viedla do jej osobného pekla, no napokon dospela k rozhodnutiu, že jej to zrejme aj tak nedá pokoj, ak sa tomu teraz vyhne, potom nebude myslieť na nič iné. Preto radšej uprednostnila svoje dlhodobé blaho predtým krátkodobým.

U Posla sa jej celkom páčilo.

Bol to jeden z tých menej známych podnikov, nachádzajúcich sa takmer na okraji zvyčajne navštevovaného priestoru. Vyzeralo to tam, ako v takej menšej loveckej chatke, čo tak trochu nezodpovedalo záujmom Rokfortských študentov, ktorých záujmy sa prevažne orientovali na iné oblasti. A pochybovala o tom, že smrťožrúti si zvolia tento typ podniku, vyzeralo to tam dosť muklovsky.

Hostia boli prevažne miestni, zrejme hľadajúci pokoj v menej preplnených podnikoch. No ju zaujímal len jeden z nich.

Jej bývalý profesor elixírov.

Pohľadom prešla po celom podniku, až kým nezazrela tú dobre známu postavu pri jednom zo zadných boxov.

Slughorn vstal, keď ju videl prichádzať.

Pomaly pristúpila k svojmu bývalému mentorovi. Dosť schudol odkedy ho videla naposledy a pôsobil omnoho nervóznejšie než predtým. Jeho tvár bola strhaná a pod očami mal kruhy, čo zrejme svedčilo o tom, že sa už dlho veľmi dobre nevyspal. Poznala ho dosť dobre na to, aby vedela, že ho zrejme niečo trápi.

 „Dobrý deň, slečna Warrenová...“

„Dobrý deň, pán profesor...“ 

Podala mu ruku, stále sa naňho ešte hnevala, no keďže aj on jej prejavil úctu, nemala v úmysle toto gesto znevážiť.

Okrem toho bola vďačná za to všetko, čo jej umožnil predtým, aspoň za ten pocit, že by relatívne aj ona mohla niekam patriť. Nikto iný to v nej nevidel, len on. A to bola jedna z tých vecí, kvôli ktorým bola ochotná robiť ústupky.

Po tomto pomerne formálnom zvítaní si sadli oproti sebe, dostatočne blízko na to, aby sa mohli nerušene pozhovárať, no zároveň udržiavať určitú mieru primeraného odstupu.

Prišla k nim akási staršia čašníčka, od ktorej si obaja objednali. Myrtla len čaj, Slughorn pohárik ohnivej whisky.

„Ako sa máte, pán profesor?“ začala Myrtla.

Nemala v úmysle hneď prejsť k tomu hlavnému, aspoň nie potom, ako si všimla, s akým napätím sa rozhliada po miestnosti.

„Ja... nuž dá sa to zniesť, v poslednom čase sa dosť sťahujem, čo nie je veľmi pohodlné, ale inak sa mám dobre...“

„A vy slečna, Warrenová, čo vaše štúdium?“

Prijala jeho odpoveď, aj keď nie veľmi verila tomu, že je to tak, lebo jeho nervozita vypovedala o niečom inom.

„Všetko je v poriadku, pán profesor, pripravujem sa na... ďalšie kurzy, ktoré mi snáď umožnia študovať mágiu hlavolamov. Bola som prijatá na všetky predmety, ktoré k tomu potrebujem...“

Ticho.

Istý čas medzi nimi prevládalo.

Ona čakala.

Slughorn si ju premeriaval, tak zvláštne, akoby ju videl po prvý raz.

 „Slečna Warrenová, ja chcel by som sa vám ospravedlniť, za to, že som po vás poslal taký druh odkazu, nemal som v úmysle zájsť až tak ďaleko, vskutku som si prial, aby ste vedeli, že som veľakrát oľutoval to, že som nebol schopný postaviť sa čelom... k istým záležitostiam, ktoré sa vymkli spod kontroly....“  nedokončil to, zatiaľ sa skrýval len za ospravedlnenie. Najprv nevedela či ho prijme, váhala až do poslednej chvíle, ale nevyzeral ako niekto, kto by si užíval to, že manipuluje s inými, práve naopak.  Nebolo to prítomné v jeho pohľade, a to jej momentálne stačilo.

„To je v poriadku, pán profesor, prijímam vaše ospravedlnenie, no chcela by som vedieť, ak by vás to neobťažovalo... Urobil profesor Riddle niečo, čo by vás mohlo znepokojovať?“

Opäť sa na istý čas odmlčal. Jeho pohľad putoval po miestnosti, na jeho tvári sa zračil smrteľný strach.

Čašníčka im priniesla objednávku. Myrtla pomaly pila svoj čaj, Slughorn dlhšiu dobu držal v rukách pohárik.

Stále vyzeral vystrašene. Napäto.

Nevedela, čo to presne znamená. Z čoho má taký veľký strach? Je tu predsa len ona, aj keby jej povedal niečo, čo by malo význam, ju predsa nebude nikto počúvať, robila to takpovediac z čírej zvedavosti a túžby chrániť samú seba.

„Došlo k nedorozumeniu. To je všetko, čo vám k tomu poviem, isté vyhlásenia pána Riddla som ja sám pochopil nesprávne, už som sa za to ospravedlnil aj jemu a teraz hovorím aj vám, že nie je dôvod na to, aby ste sa znepokojovali... Nemal som v úmysle zasiahnuť do vášho vzťahu takýmto spôsobom...“

„Nášho vzťahu?“ zopakovala takmer nehlučne.

„Povedzme, že pán Riddle mi pred časom isté veci naznačil, nie priamo, no domyslel som si...“ díval sa na ňu opäť omnoho prísnejšie než predtým.

Nepopierala to, ale ani nepotvrdzovala, na ničom sa predsa nedohodli, tak radšej nepristúpila na jeho hru a nepovedala mu nič, čo by mohlo potvrdiť či vyvrátiť jeho domnienky. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola