Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…poznámka: nezabudla som na túto poviedku, len som akosi nemala k nej inšpiráciu.
Pre Henry.Wilde a AduCornellu.
Cítil dotyk vody na svojej
pokožke. Na svojom nahom tele, ktoré si žiadalo viac, ktoré prosilo a bolo
nasýtené, láskou a slasťou.
Príjemná teplota, ani nie horúca
ani nie studená, užíval si ten masážny efekt, spojený s blízkosťou svojho
partnera.
S jeho bozkami, dotykmi, s tým
ako sa spolu milovali, ako bolo všetko také príjemne prudké. Jeho telo
obklopené všetkými tými impulzmi, ktoré boli preňho prudkým uvoľnením, výsostne spojeným s blízkosťou, s tým pocitom, keď bol milovaný, keď
sa v ňom samom prebúdzala tá príjemná dravosť v kombinácii s nehou,
ktorú v sebe objavil len nedávno.
Privrel oči, obklopený slasťou,
držaný v objatí, ktoré akoby bolo súčasťou toho nevyhnutného kolobehu,
spojeného s objavovaním toho, čo všetko ešte dokáže cítiť, čomu sa môže
podrobiť a s čím bude bojovať tak dlho, ako len bude môcť.
Nechať tie pocity prevládnuť nad
všetkých, pocítiť opäť to absolútne uvoľnenie spojené s tým, že jeho telo
aj myseľ, súhlasne prijímali, milenca, ktorému patrili, milenca, s ktorým cítil
tú takmer až posvätnú nevyhnutnosť a úctu k dotykom.
Oblečený v župane, spokojne
uvelebený pri svojom partnerovi, prudko oddychoval. Užíval si tú možnosť, len
sa oňho opierať, len privrieť oči a ešte stále sa nechať pohlcovať tými
pocitmi, užívať si ich tak dlho, ako je to vôbec možné.
Absolútne uvoľnenia, absolútna istota,
že nie je nič krajšie, než prežívať to spolu s ním, než môcť len tak
leňošiť zbavený akejkoľvek záťaže, všetkých bremien, len cítiť, len sa opierať
a dotýkať, len vnímať tlkot jeho srdca, blízko svojho vlastného, len prijať to
objatie, ktoré preňho tak veľa znamenalo.
To bol svet, do ktorého Daniel
túžil patriť, to bola istota, ktorú potreboval. Už ani nevedel ako inak by mal
vyjadriť to, čo prežíval práve teraz, počas tých pokojných dní, plných zdanlivo obyčajných vecí, no práve tie obyčajné veci, mali svoje kúzlo, keď ich prežíval
s ním, boli súčasťou toho všetkého, čo si chcel vybudovať.
Spolu s ním.
Alan objímal svojho mladého milenca, tešil sa z jeho
pozornosti, z toho všetkého, čo im poskytovalo toto miesto, a ich vzájomná
blízkosť bola preňho cennejšia, než čokoľvek iné, bola preňho životom, ktorý
túžil žiť.
Sám takmer nemohol uveriť svojmu šťastiu, nechával
ten pocit, aby vyplnil tú prázdnotu posledných rokov.
***
Čítali si spolu najnovšie komentáre a prezreli si
aj ten obraz od fanúšičky. Bol veľmi podarený, Snape si na ňom neustále
vysúkaval rukávy, ako to robil počas tej pamätnej scény.
„Vieš, že milujem, keď to robíš…“ pohodlne
uvelebený pri ňom, na ich spoločnej posteli, no teraz už aj s notebookom.
„Vždy, keď to vidím, tak skrátka nemôžem…“
Pre zmenu Alanovým.
„Nie, až doteraz som si nebol vedomý, že to až tak na teba zapôsobilo…“
pošepol mu jeho priateľ.
Dan preklikol na ďalšiu časť, obrazu, tam bol už
Snape omnoho vážnejší. Musel uznať, že to v sebe malo isté komediálne
prvky a aj on sa pritom celkom dobre zabavil a zároveň to ukázalo inú Snapovi
stránku, o ktorej on sám vtedy ešte ani poriadne nevedel.
„Nuž teraz istotne sleduje, Harryho z tej svojej
pozície… to musíme využiť…“
„Isteže, áno drahý pane a aj využijeme…“ v tomto
s ním Princ dvojí krve musel súhlasiť. A hneď k tomu aj napísal
príslušný odsek.
„Ty si rýchly, nuž ja ani neviem, ešte čo urobí
Harry…“
„To necháme naňho, kým si môj, tak sa k tomu zrejme
aj tak dostaneš len okrajovo, ale napísal som ti, tú svoju časť, keďže si ma
práve teraz viac menej inšpiroval….“ Pokračoval Alan stále ešte mierne
pobaveným tónom hlasu a snažil sa nemyslieť na tú scénu, lebo ani on si
nedokázal uchovať vážnu tvár.
Na Dana to však zaúčinkovalo ako výzva, netrvalo
dlho a aj on už písal, Alan len hľadel na to, ako strany priam ukážkovo
narastajú a šiel pre nich opäť vziať niečo na jedenie. Priniesol Danovi
kukuričné lupienky, na ktoré zvyčajne dostal chuť, keď sa dostal do tvorivého
procesu.
***
Po niekoľkých
dňoch…
„Teda kámo,
ty sa nezdáš…“
To bolo prvé, čo mu povedal Rupert, keď si šli sadnúť
po jednom rozhovore týkajúcom sa ôsmeho dielu.
„Ja viem… uvedomujem si to veľmi dobre…“
sebavedome odvetil Dan.
Boli pozvaní ich viacerí kolegovia, a on to po
návrate z chaty veľmi rád prijal. Mal za sebou veľmi príjemné obdobie a
bol plný síl, aspoň čo sa týkalo ďalších ponúk a pracovných príležitostí. A aj
tá ich poviedka s Alanom sa dosť dobre rozbehla. Teraz si prial už len mať
možnosť leňošiť, ale aj pracovať, s každého trochu, aby to bolo správne
vyvážené. Chystal sa aj na konkurz do hororu Žena v čiernom.
Mal to vo výhľade okrem iných vecí.
„Ty a Alan, Harry a Snape…“
Dan sa však len usmieval, v poslednom čase to
vôbec nebolo až také ťažké. Bol pripravený čeliť tomu tlaku, aj keď hladina sa
už trochu ustálila a momentálne bol príliš šťastný na to, aby si pripúšťal
akúkoľvek kritiku.
„Al je fakt skvelý a nič viac ti k tomu
nepoviem… O Snapovi a Harrym by som sa ti toho odvážil povedať omnoho viac, no
profesor mi na to neudelil povolenie, to musíš pochopiť…“ stále mu trochu zazlieval, že sa vyjadril o Snapovi,
ako o postave, ktorú nemajú radi.
„Áno iste, že viem… no prepáč, ja len… nečakal som
to, to je všetko, ale v pohode inak? Sakra, Dan, ja stále neviem, čo ti
mám na to povedať, buď to bude epické alebo totálny prepadák…“ vyjadril sa
takým vskutku svojským spôsobom, no Dan vedel veľmi dobre čo má na mysli a
vôbec sa kvôli tomu neurazil.
„Jasné, že v pohode… Mimochodom pozdravuje ťa…“
práve teraz sa priam ukážkovo venoval svojej káve. A potom už prišli aj
dievčatá, ktoré sa šli ešte trochu upraviť.
„Odkáž mu, že aj ja jeho… ale teraz sa priprav, už
idú…“ upozornil ho na príchod dievčat.
Dan s nimi o tom ešte nehovoril, nemal na to
poriadne ani príležitosť, no zavolala mu aj mama, a ukázalo sa, že v tomto
je na jeho strane, tak ako predpokladal. A oceňoval to, že v pravý čas
našla otcovo slabé miesto. Niečo také dokázala skrátka urobiť len ona, on by na
to zrejme nenašiel odvahu.
No práve teraz čelil ďalšej skúške.
Emma, Evanna a Bonnie si prisadli k nim. Všetky
tri pekne upravené, elegantné a nadšené tým, že sa opäť mohli stretnúť v tomto
zoskupení. A všetky hľadeli na Dana, takpovediac ešte stále akoby presvedčné o
tom, že by mu mali
„Tak čo, chlapci… čo ste stihli spolu prebrať, kým
sme vás nechali osamote, povedzte to aj nám, nech sa aj my zasmejeme…“ rozhodla sa ich trochu potrápiť Bonnie.
„Nič také, len sme tuto s Harrym…teda…
vidíte, fakt ma to ešte drží, fakt ešte stále… Keď človek raz začne…“
Dan veľmi dobre vedel o čom hovorí.
