fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
Stála
pred jeho kabinetom počas štvrtkových konzultačných hodín. Keby sa jej niekto
spýtal na to, čo tam robí, vyhovorila by sa na to, že neporozumela presne téme
eseje, ktorú im zadal. Bol to každopádne trochu iný typ práce než tie, ktoré
dostávali na iných hodinách. Nezaškodilo by, keby sa pár slovami zmienila aj o tom.
Niežeby sa niekto priveľmi zaujímal o to, prečo sa rozhodla ho navštíviť práve
v takomto čase. Jej neviditeľnosť zrejme dosiahla svoj vrchol, čo však
práve teraz považovala za výhodu, než komplikáciu.
Dosť
dlho rozmýšľala o tom stretnutí so Slughornom. Preberala si v mysli všetko,
čo mala možnosť vidieť, a čo by jej ešte mohlo prípadne aj uniknúť. Nič
nebolo také ako očakávala.
Mala
z toho všetkého zmiešané pocity, vyzeralo to, akoby ho niekto zrejme
zastrašoval. A zjavne sa to tej osobe aj úspešne darilo, keď bol už teraz
taký zničený a s nervami v koncoch.
Žeby
Tom urobil niečo také? Takýmto spôsobom reagoval na jeho odkaz. Na to, že sa mu
svojím spôsobom postavil. To potom vskutku muselo byť hrozné, vedela aký dokáže
byť, keď nie je práve
No
nikdy by si nepomyslela, že niečo také spôsobí aj svojmu obľúbenému učiteľovi,
že jeho varovanie bude brať až tak ako nejaký útok voči jeho osobe. Predpokladala,
že to bude brať s rezervou, len ako také
priateľské varovanie.
No
pochopila, že to už medzi nimi nikdy nebude také ako predtým, dosť citlivo vnímala
len strach, len akúsi chladnú rezervovanosť z jeho strany.
Nechcela
ho zaťažovať svojimi starosťami, keď ho videla v takomto stave. Dopriala
mu tú úľavu, ktorú zrejme potreboval. Dovolila, aby celú vec považoval za
uzavretú, nesnažila sa z neho dostať žiadne ďalšie informácie.
O Vianociach
sa pre istotu ani len nezmieňovala, pochopila, že on jej zrejme nemôže pomôcť,
aspoň nie do takej miery, akoby to ona sama potrebovala. A ani teraz
nemala v úmysle zaoberať sa touto záležitosť.
Chcela
len Toma vidieť, nič viac. Teraz, keď bol školský rok v plnom prúde,
nebola to vôbec jednoduchá záležitosť a ani ona nemala toľko času ako
predtým, zdalo sa jej, akoby všetko ubiehalo až príliš rýchlo, akoby sa tie
dôležité míľniky v jej živote približovali skôr, než by mohla byť na ne
dôkladne pripravená.
A to
sa jej napokon aj splnilo, keď sa dvere na jeho kabinete otvorili, vyšiel z nich
jeden študent zo Slizolinu akýsi Acker. Pomerne obyčajný, nie príliš obľúbený piatak.
Prešiel
okolo nej mlčky a ani ona si ho veľmi nevšímala, lebo zachytila Tomov
pohľad.
„Poďte
ďalej, slečna Warrenová...“ pokynul jej zdvorilo.
A ona
pomaly vošla dovnútra, do tej pre ňu dobrej známej malej miestnosti.
Dvere,
ktorá sa za ňou zavreli, boli poznačené kúzlom, cítila to, ako sa zapečatili,
proti neželaným návštevám.
Tom
mal na stole šálku kávy, cítila jej vôňu, takmer až podmanivú. Akosi sa
nevyspala dobre.
Už
pár dní sa prebúdzala dosť skoro, a potom viac nedokázala zaspať. Od kávy
práve teraz záviselo jej fungovanie.
„Prepáčte,
že vás vyrušujem...“ začala ešte stále pomerne formálne.
„Nevyrušuješ,
vieš, že môžeš za mnou kedykoľvek prísť...“ povedal to, akoby to skutočne bola
jedna z tých nemenných právd.
A bol
milý. Stále taký milý, až nevedela, čo by mala urobiť či povedať, aby sa zbavila
pochybností spojených s tým, k čomu si myslí, že takáto stratégia
povedie.
Ona
sama mu nemala čo ponúknuť. Aspoň nie nič také, čo by nemohol získať iným
spôsobom.
„Ja...
vlastne by som sa chcela ešte raz opýtať a tú praktickú časť eseje...“
podišiel bližšie k nej a ona takmer stratila odvahu.
„Áno,
samozrejme...“
Siahla
do svojej tašky a vybrala poznámky.
Začala
najprv tým, čo vzhľadom na okolnosti, považovala za menej podstatné.
Opatrne
si ich vzal z jej rúk, pričom sa jej dotkol, čo v nej čiastočne
oživilo spomienky na tie chvíle, kedy medzi nimi v žiadnom prípade
neprevládala zdvorilá opatrnosť.
Sledoval
ako pozorne študoval, jej závery.
„Áno,
dá sa to tak povedať, že sa uberáš správnym smerom, len takto pokračuj ďalej a neboj
sa... pokojne buď kreatívna, ja to predsa dokážem oceniť...“