Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
„Vitaj doma…“
Jeho priateľ mu bol plne k dispozícii a on veľmi
rád padol k nemu do postele k rozpozeranému filmu.
Predpokladal, že vzhľadom na pokročilú nočnú
hodinu to už bude ten posledný, no neprekážalo mu to. Dôležité bolo len to, že
sa mal kam vrátiť, že Al naňho čakal a
podporoval ho. Nevedel si predstaviť nič lepšie, než ocitnúť sa opäť v jeho
láskypnej starostlivosti. A vedel si veľmi dobře predstaviť, že Alan doplní
jeho chýbajúce medzery so všetkým, čo k tomu patrí.
Pohodlne sa k nemu privinul a vychutnával si
ničím nerušený záver náročného večera. Nič nebolo príjemnejšie, než môcť sa k nemu
vrátiť, než cítiť ten druh úprimného záujmu, ktorý nebolo možné prehliadnuť.
A prial si, aby aj Harry mohol byť taký šťastný,
aby aj on spoznal aké je to, ocitnúť sa v náručí svojho profesora.
Veril tomu, že by to potreboval, práve ten druh
spojenia, ktorý by mohol zdieľať len s profesorom Snapom.
No nevedel, čo by na to povedala Jo, ktorá zdá sa,
rozhodla o tom, že Harry a Snape nebudú mať právo na záverečnú konfrontáciu,
aspoň nie takú, akú by si predstavoval on. A mnohokrát sa to aj zjavovalo v jeho
kapitolách, tá akoby otvorená výzva k tomu, že tí dvaja by mali mať viac
času, že všetci si uvedomujú viac, než kedykoľvek predtým, aké dôsledky môže
mať vojna, ktorá toho vezme viac, než len životy.
„Tak si sa nám vrátil z boja, ako dobre…“ pošepol mu Alan veľmi srdečne a hneď aj
zatúžil po odmene, za svoju poslušnosť a trpezlivosť, s ktorou čelil
všetkým nástrahám, ktoré mu prichystali čarodejnice.
***
„Takže som sa
nemýlil, skutočne ste tu…“
„Nanešťastie,
áno, Potter, no neznamená to, že tu visím kvôli tým vaším pekným očiam…“
Harry sa
neubránil jemnému úsmevu.
„Pripúšťate, že
mám pekné oči, pane?“
Zistenie, že sa
nemýlil, že je to skutočne on, ho potešilo viac než čokoľvek iné.
Profesorovi
dlho trvalo, kým sa mu ukázal, bol veľmi tvrdohlavý, no on si počkal na tú
správnu chvíľu a práve teraz mal možnosť ho vidieť, ako sa mračí vtom svojom
ráme a chtiac či nechtiac mu robí spoločnosť, počas neskorej večere, ktorú si
nechal priniesť do svojej pracovne.
„Neskutočná
drzosť…“ odsekol Snape, skôr než sa zrejme na protest presunul do iného
portrétu. A on pokračoval v čítaní tej state o temnej mágii, ktorú sa
chystal preberať so siedmakmi v rámci tzv. povinnej prípravy.
Daniel rýchlo dopísal posledný odsek. Alan mu
k tomu dodal repliky portrétu a on už len voľne doplnil Harryho časti,
bolo to trochu dobrodružné, lebo nikdy presne netušil, čo Alan napíše, prispôsoboval tomu svoje vlastné nápady a vskutku to bolo aj preňho mnohokrát
prekvapenie, ako to celé dopadne. Sľúbil to svojim verným čitateľkám a nemal
v úmysle ich opäť sklamať. Po takmer mesiaci nečinnosti, vedel, že je najvyšší čas na to, aby im pripomenul, že ešte stále na slashovej scéne
existuje.
Prežil jeden z tých náročných konkurzových
dní, po ktorých si neprial nič iné len zapadnúť do postele, asi tak na hodinku
si pospať a potom fungovať ďalej.
No dostal správu, ktorá ho prinútila prestať písať
a takmer spôsobila tupú bolesť v blízkosti jeho hrude.
Nechal všetko tak a okamžite bežal do nemocnice.
Zdalo sa mu, akoby svet okolo neho ubiehal až príliš
rýchlo, no on bol stále spomalený, nedokázal sa spamätať, až kým nevystúpil z taxíka
a nebol pred nemocnicou. A pred tými dverami, už takmer ani nedokázal poriadne
dýchať.
Stál tam, zdesený tým, že sa tie dvere neotvárajú
a nebol sám, k nemu sa pomaly priblížila Alanova mladšia sestra Sheila.
Nepoznal ju osobne, no videl ju na fotkách, ktoré
mu Alan ukázal.
„Dobrý deň…“ hlesol stále ešte dosť rozrušene a
bol rád, že našiel svoj hlas, lebo všetko v ňom kričalo, že okamžite potrebuje
odpovede, že potrebuje vedieť, č osa to vlastne deje, prečo Alanov mobil
zdvihol niekto iný? Prečo mu povedali, že je v nemocnici a nič viac mu
nevysvetľovali. Prečo bol zrazu stratený a všade vládla taká nekonečná tma a
úzkosť, to pevné zovretie úzkosti, ho takmer nútilo uniknúť tomu tlaku.
Nedýchal. Nemyslel. Len blúdil, len vnímal tú
stále zväčšujúcu sa tupú bolesť na hrudi, ten takmer nebezpečný tlak.
„Ahoj, Daniel…“ položila ruku na jeho plece, cítil
jej jemný dotyk. V jej pohľade bolo čosi známe, čosi jemu blízke.
Prudko sa strhol.
„Už niečo viete, už viete…“
„Má len zlomenú ruku, ale inak je v poriadku,
práve som s ním hovorila, len malá nehoda pri nakrúcaní…“ ubezpečovala ho,
pokojným hlasom a on sa upínal k tomu pokoju, ako k niečomu čo
považoval za východisko z tej temnoty, do ktorej opäť padal.
„Zlomenú ruku…“ opakoval, takmer s úľavou. „Ja
budem ho môcť tiež vidieť, rád by som…“ od
radosti nedokázal súvisle hovoriť.
„Áno, iste…“ odviedla ho bez akýchkoľvek problémov
do miestnosti, ktorú zrejme len nedávno opustila.
„Tak ti vediem, tvojho Daniela, som rada, že sme
sa mohli zoznámiť, aj keď by som uvítala, keby to bolo za príjemnejších okolností…“
„Nepochybne aj ja, sestrička….“
Alan tam sedel s obviazanou rukou.
Bol stále trochu otrasený potom páde, ktorý
takpovediac zapríčinila skôr jeho nepozornosť, než akákoľvek chyba štábu.
Bola to komplikovanejšia zlomenina, dostal aj
lieky proti bolesti, po ktorých bol svet trochu svetlejší a on pokojnejší, než
by zrejme mal byť.
No nič nenamietal proti Danielovmu opatrnému
objatiu. Vskutku bol veľmi bledý a vyzeral, akoby snáď aj on práve teraz
prekonal vážny šok.
Hladil ho po chrbte druhou rukou a snažil sa mu
dopriať dostatok opory na to, aby sa zbavil toho nepríjemného napätia. Nechcel
ho až natoľko vyviesť z miery, no tá bolesť, mu nedovolila rozumne myslieť
a jeho mobil sa dostal do rúk jeho zástupcu, ktorý zrejme nedbal na jeho
odporúčania.
„Al, si naozaj v poriadku, všetko je…“
„Áno, Danny… Mrzí ma, že ťa tak veľmi vystrašili,
neprial som si, aby z toho urobili zbytočný rozruch…“
„Zbytočný, rozruch, ja… ty si skrátka neskutočný,
ty… ja skrátka ani neviem…“
„Len pokojne, pokojne dýchaj, Danny…“ napomenul ho
Alan jemne, no dostatočne dôrazne na to, aby pochopil, že okrem toho, že bude
na istý čas práceneschopný nedošlo k ničomu kvôli čomu by sa mal
znepokojovať.
***
„Povedzte pán Rickman, kto by sa
o vás dokázal lepšie, postarať než ja…“ položil mu na kolená vskutku vynikajúcu
a nepochybne aj chrumkavú bagetu, pekne naservírovanú na tanieri.
„Práve teraz si nedokážem
spomenúť… no pokúšam sa o to …“ mierne ho podpichol Alan.
A opatrne si ho pritiahol k sebe
na gauč.
Boli spolu doma prvý týždeň a
vyzeralo to tak, že to zvládnu veľmi dobre, aspoň Alan sa rozhodne nemal na čo
sťažovať.
Jeho mladý partner sa oňho staral
príkladne a vskutku nemal nič iné na práci, len to, aby mu robil radost.
Pracovali teraz dôkladnejšie na
poviedke, Dan zapisoval repliky pre Snapa a Alan ich len diktoval, keďže práve
teraz nebol schopný písať, no ich spolupráca sa v mnohých smeroch vyvíjala
viac než dobře, lebo bola okorenená vskutku svojskými prestávkami.
Jednej z nich práve teraz
čelil, vo forme príjemne voňajúcej večere v spoločnosti svojho mladého
priateľa.
Akosi sa dostali aj k Hviezdnym
vojnám, nevedel, kedy sa to stalo, no zrazu sa znel stal veľký fanúšik Ahsoky
Tano.
Vskutku si ju obľúbil viac než by
čakal a Daniel stihol pobavene poznamenať, že na ňu možno aj začne žiarliť.
pokračovanie nabudúce...