fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...
Pre katku a Michalette.
Cítil
sa opäť takmer ako dátové dieťa, prvý raz objavujúce svoje možnosti. Cítil to,
keď si tam sadol, keď sa posunul tak, aby mal prehľad o miestnosti, no
zároveň, aby nikto nevidel na jeho monitor. S týmto počítačom sa ešte
takto nezahral. Bolo to vôbec po prvý raz a čiastočne to zvyšovalo
potešenie, ktoré práve teraz prežíval.
Tep
sa mu zvýšil, cítil to dobre známe trhnutie, kdesi na okraji svojho vedomia,
akoby niekto v ňom potiahol neviditeľný háčik a on zrazu opäť cítil
prítomnosť tej sebaistej bytosti, ktorá bola pripravená prijať túto výzvu.
Jeho
prsty sa rozbehli po klávesnici v tom dobre známom rytme, písanie na slepo
desiatimi prstami, naučil sa to na doplnkových hodinách vo svojej škole, bol to
vcelku jednoduchý predmet, ktorý mu práve teraz značne uľahčoval život.
Nepochybne
preto, že mal v úmysle zastaviť to, skôr než sa Dan vráti. Prijal túto
výzvu s nadšením, akoby snáď dostal virtuálne kvety, šéf naňho nezabudol,
možno sa hnevá, no to sa bude dať zariadiť, on to dokáže, keď bude pripravený,
písal čiastočne vedený tým dobre známym mrazivým pocitom, kdesi na jeho chrbte,
pokračoval v kódovaní, otvoril tú časť, ktorú tam šéf nechal špeciálne pre
neho a dúfal, že je tam niekde, že ho pozoruje, že vidí to ako vyrástol
a už sa nenechá zastrašiť, dokonca ani ním.
Práve
teraz viac šedý než predtým, viac odhodlaný, vstupoval do jedného z tých
kyberbojov.
Práve
teraz ako jeden gray hat, ktorý prijal výzvu toho druhého a nezľakol sa
ani tej možnosti, že by mohol byť porazený. Možno preto mal vždy šéfa rád,
možno preto si ho vždy vážil, lebo bol jedným z nich z tých ktorí
balansujú na hranici oboch možností. S čiernou by sa nezmieril, to bolo nezaujímal
ho len život na hrane pre vlastný prospech, potreboval niečo iné, niečo čo by
mu dovolilo prežívať ten pocit, byť opäť nadšencom, byť opäť tým, kto vidí svet
pohľadom, toho druhého, toho, ktorým túžil vždy byť.
Obklopený
tým svojím sprisahaneckým tichom zabúdal na celý svet, keď napokon obrazovka
opäť potemnela, kód bol prijatý a zničenie jeho notebooku zastavené.
No
zároveň sa spustila komunikácia, kdesi tam na pozadí toho všetkého naňho, opäť
čakal on.
56_9595_GEEHXB:
L
Náhodne
vygenerovaný zhluk čísel, nie žiadny skutočný nick, jeden z tých, ktoré
zmiznú skôr, než vôbec niekto zaznamená ich prítomnosť.
56_8564_GHAN:
Prepáčte, veľmi ma to mrzí, že som vás
sklamal. Rád by som to napravil... ak mi to dovolíte...
Napísal.
A čakal na odpoveď. Čiastočne fascinovaný tou možnosťou, že sa to stane
a čiastočne zdesený tým, že by k tomu mohlo dôjsť, plný tých dobre známych
rozporov.
56_9595_GEEHXB:
Budem
o tom uvažovať.
Zastavenie,
zmiznutie akýchkoľvek stôp, ktoré by mohol sledovať, to bola špičková práca
elitného hackera, ktorým šéf bezpochyby bol. A len to, že bol nahnevaný
zrejme prispelo k tomu, že si zvolil prezentáciu tohto druhu. Vzal si aj
jeho časť kódu a Misha nepochyboval o tom, že bude niekde použitá vo
vhodnom čase.
Keďže
zvyčajne uprednostňoval jemnejšie a miernejšie upozornenia.
Dan
však prišiel aj so svojím zamestnancom, ktorý sa tváril dosť rozpačito, keď
k nemu pristúpil.
„Ahoj,
Misha...“
„Ahoj,“
už od začiatku mu tykal, keďže to bol v podstate mladý chalan, možno len
o pár rokov starší a tváril sa už aj tak dosť vydesene.
„Tak
mu to vysvetli...“ nástojil Dan prísne.
„Neviem,
čo mám povedať, vôbec netuším, ako je možné, že ... bol som chvíľu vzadu
a predtým tu bol ten notebook, ktorý tu zvyčajne býva... neviem, ako je
možné, že...“ zúfalo pokrčil plecami Greg.
Nepochyboval
o tom, že šéf má svoje spôsoby na to, ako zariadiť prekvapenia podobného druhu
a pochyboval o tom, že sa Greg niekedy vôbec dozvie ako sa to stalo.
Takéto
kúzlo sa mohlo každopádne podariť len a len jemu, Misha dosiaľ nestretol
nikoho iného, kto by vedel takýmto spôsobom doslova zmiasť všetkých.
Greg
sa tváril, akoby niekto práve teraz narušil jeho osobný priestor, no Misha bol
veľmi rýchlo pripravený ho zbaviť tejto záťaže, nepochybne preto sa
k svojmu autu vrátil s odmenou, ktorú si vskutku práve teraz
zaslúžil, keďže nikdy nebol veľmi zdatný čo sa týkalo presviedčania iných ľudí,
no podarilo sa mu to uhrať, možno preto, že bol čiastočne ešte poznačený tou
svojou sivou, ktorá akoby ho stále ešte obklopovala, no postupne sa opäť
stiahla kamsi do úzadia. No aj tak bol šťastný takmer až podozrivo.
Keď
držal v rukách svoj notebook, keď pochopil, že spojenie, ktoré má
s tým svetom, nemôže len tak ľahko pretrhnúť ani keby chcel. A už vôbec
nie teraz, keď šéf opäť nad všetkým prevzal kontrolu. Keď nemohol odolať tej
možnosti, že by sa opäť mohol dostať do jeho blízkosti.
***
„Ďakujem,“
hlesla Emilia, keď jej pomohol s taškami, šiel jej aj na proti, keď videl
koľko toho má nakúpeného. A všetko, čo by im mohlo prekážať, vložil do kufra, viac než ochotne.
„Máš
všetko?“
„Áno,
mali všetko, myslím, že aj ty budeš spokojný, dokonca mám aj tie špeciálne
farby na tvoju izbu...“
Tak
to skutočne myslela vážne. A on zrejme tiež, lebo proti tomu nič
nenamietal. Dokonca mu dnes ani neprekážalo to, že si ho zvolila ako svojej
krytie, dnes na to skrátka nedokázal myslieť, lebo mal plnú hlavu šéfa a toho
všetkého.
Nálada
mu však poklesla, keď prišli na farmu. Hneď vedel, že sa niečo deje, keď ich
Sasha privítal vo dverách, akoby snáď so sebou priniesli smrť. Asi taký bol
jeho pohľad a vôbec nešlo o to, že by tým nákupom priveľmi utrpelo
ich konto, pár školských pomôcok nemohlo urobiť takú veľkú dieru v rozpočte.
„Danielle
je preč...“
Tie
slová. Padli tak hlboko, až na dno, kde niečo zarezonovalo a on sa opäť
stiahol.
Cítil
ako nadšenie jeho virtuálnou osobnosťou opadá a je opäť nahradené až
desivou úzkosťou. A on sa opäť chystal nahradiť klobúk kapucňou.
„Preč...“
zopakoval rozochvene.
„Odišla
z liečenia, ušla a nikto nevie... volali tvoji rodičia, chcú aby sme
im dali vedieť, pre prípad, ak by sa tu náhodou objavila...“
Tie
slovesá, jedno nepríjemnejšie ako druhé, prial si ich počuť v inom poradí,
nemyslieť teraz, necítiť tú bolesť, ktorá ...
Pocítil
bratovu ruku na svojom pleci, jej dopad, nemohol zmierniť to, čo v ňom rezonovalo
tak hlboko, ten pocit, viny, tá stiesnenosť, keď si uvedomil, že si so sebou
vzal svoju odmenu, no kým to robil, niekde tam sa ona rozhodla že...
Prišlo
to prvé zachvenie. Zbledol a bol opäť slabý, opäť pred nimi všetkými. Nenávidel
tú svoju slabosť, nenávidel to, že nedokáže čeliť skutočnému svetu a jeho pasciam,
do ktorých vždy padne a nedokáže vyjsť von.
Nemôže.
„Bude
to v poriadku, ona sa nájde uvidíš... no ak by ti napadlo, kam by mohla
ísť... ja... zavoláme im a...“
Možno
by za iných okolností mal pár tipov, no práve teraz sa akosi nevynárali z jeho
mysle, ktorá narýchlo odhodila klobúk a všetko opäť fungovalo v núdzovom
režime.
Pred niekoľkými mesiacmi...
Chladný vzduch prenikajúci dnu
otvoreným oknom, jeho rozopnutá mikina, priveľa voľnosti, vyhrnuté tričko, blízkosť
tých prenikavých modrých očí, toho dotyku, láskavého dotyku, na jeho čele.
Snažil sa dýchať.
Pomaly. Zhlboka. Stávalo sa mu to
vtom bežnom svete, keď priveľmi šliapol na svoju osobnú hranicu, keď ju posúval
bolo to bolestivé, kruté, prial si nežiť.
No práve teraz ho obklopila tá dobre
známa hanba a chcel vstať, príliš prudko, bol však zadržaný jeho rukou.
„Len pokojne, nemusíš sa nikam
ponáhľať...“
„Prepáčte, ja...“
„To je v poriadku, Misha, ja
tomu rozumiem...“ hovoril to tak sebaisto, nebol sklamaný, neživil jeho vinu,
len sa naňho díval, len ho držal. A jeho dotyk bol práve teraz preňho
jediným stabilným bodom, ktorý spôsobil, že svet sa prestal meniť a deformovať,
že všetko bolo na svojom mieste, presne tam, kde by to malo byť.
A potom vošla Danielle.
„Tak sa ti to opäť stalo, je to
otravné, už by si s tým mohol niečo urobiť...“
„Nemohol a ty sa do mňa
nestaraj, keď...“ to, že je to jej vina, to jej chcel pripomenúť, no neurobil
to.
Nemohol.