13. 5. 2016

Hacker 3. kapitola 2/3










fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha, dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,  Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr. Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah:  „Iba jedno kliknutie... 

 Pre katku a Michalette.

Cítil sa opäť takmer ako dátové dieťa, prvý raz objavujúce svoje možnosti. Cítil to, keď si tam sadol, keď sa posunul tak, aby mal prehľad o miestnosti, no zároveň, aby nikto nevidel na jeho monitor. S týmto počítačom sa ešte takto nezahral. Bolo to vôbec po prvý raz a čiastočne to zvyšovalo potešenie, ktoré práve teraz prežíval.
Tep sa mu zvýšil, cítil to dobre známe trhnutie, kdesi na okraji svojho vedomia, akoby niekto v ňom potiahol neviditeľný háčik a on zrazu opäť cítil prítomnosť tej sebaistej bytosti, ktorá bola pripravená prijať túto výzvu.
Jeho prsty sa rozbehli po klávesnici v tom dobre známom rytme, písanie na slepo desiatimi prstami, naučil sa to na doplnkových hodinách vo svojej škole, bol to vcelku jednoduchý predmet, ktorý mu práve teraz značne uľahčoval život.
Nepochybne preto, že mal v úmysle zastaviť to, skôr než sa Dan vráti. Prijal túto výzvu s nadšením, akoby snáď dostal virtuálne kvety, šéf naňho nezabudol, možno sa hnevá, no to sa bude dať zariadiť, on to dokáže, keď bude pripravený, písal čiastočne vedený tým dobre známym mrazivým pocitom, kdesi na jeho chrbte, pokračoval v kódovaní, otvoril tú časť, ktorú tam šéf nechal špeciálne pre neho a dúfal, že je tam niekde, že ho pozoruje, že vidí to ako vyrástol a už sa nenechá zastrašiť, dokonca ani ním.
Práve teraz viac šedý než predtým, viac odhodlaný, vstupoval do jedného z tých kyberbojov.
Práve teraz ako jeden gray hat, ktorý prijal výzvu toho druhého a nezľakol sa ani tej možnosti, že by mohol byť porazený. Možno preto mal vždy šéfa rád, možno preto si ho vždy vážil, lebo bol jedným z nich z tých ktorí balansujú na hranici oboch možností. S čiernou by sa nezmieril, to bolo nezaujímal ho len život na hrane pre vlastný prospech, potreboval niečo iné, niečo čo by mu dovolilo prežívať ten pocit, byť opäť nadšencom, byť opäť tým, kto vidí svet pohľadom, toho druhého, toho, ktorým túžil vždy byť.
Obklopený tým svojím sprisahaneckým tichom zabúdal na celý svet, keď napokon obrazovka opäť potemnela, kód bol prijatý a zničenie jeho notebooku zastavené.
No zároveň sa spustila komunikácia, kdesi tam na pozadí toho všetkého naňho, opäť čakal on.
56_9595_GEEHXB:  L
Náhodne vygenerovaný zhluk čísel, nie žiadny skutočný nick, jeden z tých, ktoré zmiznú skôr, než vôbec niekto zaznamená ich prítomnosť.
56_8564_GHAN: Prepáčte, veľmi ma to mrzí, že som vás sklamal. Rád by som to napravil... ak mi to dovolíte...
Napísal. A čakal na odpoveď. Čiastočne fascinovaný tou možnosťou, že sa to stane a čiastočne zdesený tým, že by k tomu mohlo dôjsť, plný tých dobre známych rozporov.
56_9595_GEEHXB:  Budem o tom uvažovať.
Zastavenie, zmiznutie akýchkoľvek stôp, ktoré by mohol sledovať, to bola špičková práca elitného hackera, ktorým šéf bezpochyby bol. A len to, že bol nahnevaný zrejme prispelo k tomu, že si zvolil prezentáciu tohto druhu. Vzal si aj jeho časť kódu a Misha nepochyboval o tom, že bude niekde použitá vo vhodnom čase.
Keďže zvyčajne uprednostňoval jemnejšie a miernejšie upozornenia.
Dan však prišiel aj so svojím zamestnancom, ktorý sa tváril dosť rozpačito, keď k nemu pristúpil.
„Ahoj, Misha...“
„Ahoj,“ už od začiatku mu tykal, keďže to bol v podstate mladý chalan, možno len o pár rokov starší a tváril sa už aj tak dosť vydesene.
„Tak mu to vysvetli...“ nástojil Dan prísne.
„Neviem, čo mám povedať, vôbec netuším, ako je možné, že ... bol som chvíľu vzadu a predtým tu bol ten notebook, ktorý tu zvyčajne býva... neviem, ako je možné, že...“ zúfalo pokrčil plecami Greg.
Nepochyboval o tom, že šéf má svoje spôsoby na to, ako zariadiť prekvapenia podobného druhu a pochyboval o tom, že sa Greg niekedy vôbec dozvie ako sa to stalo.
Takéto kúzlo sa mohlo každopádne podariť len a len jemu, Misha dosiaľ nestretol nikoho iného, kto by vedel takýmto spôsobom doslova zmiasť všetkých.
Greg sa tváril, akoby niekto práve teraz narušil jeho osobný priestor, no Misha bol veľmi rýchlo pripravený ho zbaviť tejto záťaže, nepochybne preto sa k svojmu autu vrátil s odmenou, ktorú si vskutku práve teraz zaslúžil, keďže nikdy nebol veľmi zdatný čo sa týkalo presviedčania iných ľudí, no podarilo sa mu to uhrať, možno preto, že bol čiastočne ešte poznačený tou svojou sivou, ktorá akoby ho stále ešte obklopovala, no postupne sa opäť stiahla kamsi do úzadia. No aj tak bol šťastný takmer až podozrivo.  
Keď držal v rukách svoj notebook, keď pochopil, že spojenie, ktoré má s tým svetom, nemôže len tak ľahko pretrhnúť ani keby chcel. A už vôbec nie teraz, keď šéf opäť nad všetkým prevzal kontrolu. Keď nemohol odolať tej možnosti, že by sa opäť mohol dostať do jeho blízkosti.
***
„Ďakujem,“ hlesla Emilia, keď jej pomohol s taškami, šiel jej aj na proti, keď videl koľko toho má nakúpeného. A všetko, čo by im mohlo prekážať,  vložil do kufra, viac než ochotne.
„Máš všetko?“
„Áno, mali všetko, myslím, že aj ty budeš spokojný, dokonca mám aj tie špeciálne farby na tvoju izbu...“
Tak to skutočne myslela vážne. A on zrejme tiež, lebo proti tomu nič nenamietal. Dokonca mu dnes ani neprekážalo to, že si ho zvolila ako svojej krytie, dnes na to skrátka nedokázal myslieť, lebo mal plnú hlavu šéfa a toho všetkého.
Nálada mu však poklesla, keď prišli na farmu. Hneď vedel, že sa niečo deje, keď ich Sasha privítal vo dverách, akoby snáď so sebou priniesli smrť. Asi taký bol jeho pohľad a vôbec nešlo o to, že by tým nákupom priveľmi utrpelo ich konto, pár školských pomôcok nemohlo urobiť takú veľkú dieru v rozpočte.
„Danielle je preč...“
Tie slová. Padli tak hlboko, až na dno, kde niečo zarezonovalo a on sa opäť stiahol.
Cítil ako nadšenie jeho virtuálnou osobnosťou opadá a je opäť nahradené až desivou úzkosťou. A on sa opäť chystal nahradiť klobúk kapucňou.
„Preč...“ zopakoval rozochvene.
„Odišla z liečenia, ušla a nikto nevie... volali tvoji rodičia, chcú aby sme im dali vedieť, pre prípad, ak by sa tu náhodou objavila...“
Tie slovesá, jedno nepríjemnejšie ako druhé, prial si ich počuť v inom poradí, nemyslieť teraz, necítiť tú bolesť, ktorá ...
Pocítil bratovu ruku na svojom pleci, jej dopad, nemohol zmierniť to, čo v ňom rezonovalo tak hlboko, ten pocit, viny, tá stiesnenosť, keď si uvedomil, že si so sebou vzal svoju odmenu, no kým to robil, niekde tam sa ona rozhodla že...
Prišlo to prvé zachvenie. Zbledol a bol opäť slabý, opäť pred nimi všetkými. Nenávidel tú svoju slabosť, nenávidel to, že nedokáže čeliť skutočnému svetu a jeho pasciam, do ktorých vždy padne a nedokáže vyjsť von.
Nemôže.
„Bude to v poriadku, ona sa nájde uvidíš... no ak by ti napadlo, kam by mohla ísť... ja... zavoláme im a...“
Možno by za iných okolností mal pár tipov, no práve teraz sa akosi nevynárali z jeho mysle, ktorá narýchlo odhodila klobúk a všetko opäť fungovalo v núdzovom režime. 

Pred niekoľkými mesiacmi...

Chladný vzduch prenikajúci dnu otvoreným oknom, jeho rozopnutá mikina, priveľa voľnosti, vyhrnuté tričko, blízkosť tých prenikavých modrých očí, toho dotyku, láskavého dotyku, na jeho čele.
Snažil sa dýchať.
Pomaly. Zhlboka. Stávalo sa mu to vtom bežnom svete, keď priveľmi šliapol na svoju osobnú hranicu, keď ju posúval bolo to bolestivé, kruté, prial si nežiť.
No práve teraz ho obklopila tá dobre známa hanba a chcel vstať, príliš prudko, bol však zadržaný jeho rukou.
„Len pokojne, nemusíš sa nikam ponáhľať...“
„Prepáčte, ja...“
„To je v poriadku, Misha, ja tomu rozumiem...“ hovoril to tak sebaisto, nebol sklamaný, neživil jeho vinu, len sa naňho díval, len ho držal. A jeho dotyk bol práve teraz preňho jediným stabilným bodom, ktorý spôsobil, že svet sa prestal meniť a deformovať, že všetko bolo na svojom mieste, presne tam, kde by to malo byť.
A potom vošla Danielle.
„Tak sa ti to opäť stalo, je to otravné, už by si s tým mohol niečo urobiť...“
„Nemohol a ty sa do mňa nestaraj, keď...“ to, že je to jej vina, to jej chcel pripomenúť, no neurobil to.
Nemohol.