Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre AduCornellu, A.Midnight, M.S.
„Ja na teba pozor dám, to si píš...“ pošepol mu Dan oddane. Nemienil dovoliť, aby
sa tým trápil. Mal v úmysle ho rozveseliť, akýmkoľvek spôsobom, ktorý by
mu vrátil ten jeho povestný úsmev.
„Netráp sa kvôli tomu, všetko bude v najlepšom
poriadku, pán profesor...“
„Isteže áno, Potter, vy o tom snáď
pochybujete?“ neodolal a opäť v sebe našiel Snapa, bol príjemnejší
než Green a účinkoval lepšie, než akýkoľvek liek.
Snape by to nepripustil, nedovolil by tým pocitom,
aby ho ovládli a znepríjemňovali mu život.
Podriadil sa iným pocitom, menej trpkým, viac
príjemným.
Samozrejme v kombinácií s Remyho
dobiedzaním a bozkami, ktoré viac než ochotne prichádzali na pomoc so
strany jeho ochotného priateľa.
„Nie, samozrejme, že nie... pane...“ pošepol mu,
v príhodnej chvíli, keď vycítil, že sa mu podarilo prelomiť lady.
Alan priam cítil, ako sa k nemu dostáva časť
z toho znovunájdeného optimizmu.
Nemal v úmysle svojho partnera znepokojovať
úvahami tohto druhu. Predpokladal, že na podobné pochmúrne úvahy bude mať ešte
času dosť.
Kým Dan veril, že to zvládnu, aj on tomu chcel
veriť a opäť podliehal tej príjemnej bezstarostnosti.
Stalo sa to tak rýchlo, až sa on sám čudoval, aký
silný vplyv naňho pán Radcliffe môže
mať.
***
Neskôr...
Sedel so
svojimi kolegami, na jednej z tých povinných výprav, ktorá sa síce
uskutočnila neskôr, než predpokladal, no napokon sa sám prichytil pritom, ako
sa s nimi smeje ako všetko napätie z filmovačky necháva za sebou.
Tie posledné
dni boli vcelku príjemné, no vskutku sa tak trochu obával o Alanov
zdravotný stav, jeho výsledky, naozaj neboli vôbec dobré, no mienil urobiť
všetko pre to, aby Alan dodržiaval nariadenia od lekárov a snažil sa ho
podľa možnosti čo najviac rozptyľovať, aby nemyslel na Greena a na jeho
život viac než by to bolo nutné.
Lebo on bol
stále jeho, Al, jeho milovaný Al, na ktorého myslel aj teraz, keď tu sedeli...
a povedzme, že boli viac spoločensky unavení než zvyčajne...
A Dane
za ním sakra ale vôbec nezaostával, bol na tom ešte horšie než on, a to
bol ešte len začiatok večera.
Pocítil jeho
ruku na svojom pleci.
„Tak vidíš,
Danny, ako sme zas dopadli, ako zas...“
Prijal jeho
ruku s nesmelým kývnutím hlavou, jeho kolega, takpovediac druhá hlavná
postava v príbehu, bol zvyčajne takýto len, keď sa opil, inak býval dosť
chladný a dosť dbal na to, aby všetko prebiehalo viac než dokonale,
pripomínal mu trochu Draca Malfoya.
Jeho viac
precíznejšiu verziu, ktorá ho dosť štvala, aspoň na pľaci, no práve tu
v týchto okamihoch, bol ochotný túto ich vzdialenosť preklenúť, len na
priateľskej úrovni.
Čo jeho
kolega viac než ochotne akceptoval, keďže takpovediac aspoň počas toho večera
akosi skončil pod stolom a jeho úlohou bolo dostať ho späť do bezpečia,
skôr než z toho bude priveľký rozruch.
***
Sobotňajšie popoludnie. Večerná prechádzka
a Remy ako odtrhnutý z reťaze. A jeden z tých nápojov zo
sebou, ktorý si doprial skôr Dan, keďže on mal práve teraz tú špeciálnu diétu,
z ktorej sa veľmi netešil, no dokázal ju v rámci normy akceptovať
s tým, že si dopraje aj hriešne dni.
„Hej, no tak, poď sem...“ volal Dan ich psa, aby sa priveľmi
nezaplietal do toho všeobecného rzruchu.
Dnes ho mal viac-menej na starosti on, aj keď to
bolo svojím spôsobom komické, lebo Rem viac poslúchal Alana.
Dan bol preňho skôr spoločník na zábavu a tak
to práve teraz aj vyzeralo, keď sa jeho mladý partner márne snažil presadiť
svoju vôľu.
Remy sa elegantne vyhýbal akýmkoľvek pokusom o ovládnutie a skôr pokúšal Danielovu trpezlivosť.
No keď skončili na tej lavičke, Alan sa nad svojím
priateľom zľutoval a dohovoril Remymu čo malo patričný účinok aj na Dana.
„Teda, je to fakt, že on ma skutočne neberie
vážne...“
„Zdá sa, že v tomto zmysle si už vybral...“
„A nie je jediný...“ vyhlásil Dan mierne
provokačne.
Čiastočne opojený tým príjemným nočným vzduchom,
tou istotou, ktorú on sám pociťoval práve teraz, keď bol Alan s ním, keď
čelili jeho démonom spoločne. A porazili ich.
***
„Takže si sa dostal k tej časti, keď Green
a Jessica...“ opäť spolu pracovali na jednej z tých scén,
s ktorými Alan nebol celkom spokojný, keďže ho čakalo pokračovanie
v nakrúcaní.
„Áno, obávam sa, že je to tak...“
Bola to jedna z tých veľmi emotívnych častí,
kedy toho postavy viac naznačili než povedali.
A on bol práve teraz Jessicou, ktorá čelila
istému výbuchu a bola takpovediac osobou, ktorá si odniesla jednu
z Greenových zlých nálad.
Al bol práve teraz neodolateľný, nebezpečný, vzrušovala ho tá predstava, aj keď vedel, že
by sa mal sústrediť, no práve teraz nedokázal vnímať nič iné len to, to nebol
schopný dokončiť, keďže pochopiteľne spolu skončili v posteli, presnejšie
povedané ani nie tak v posteli, ako na tom mieste, kde sa práve nachádzali
a akosi mimovoľne to vyplynulo z toho všetkého, že práve teraz mal to
potešenie zoznámiť sa s vášnivejšou stránkou Greenovej povahy a jeho
telo definitívne hovorilo áno.
„Al, vieš, že ťa veľmi ľúbim, však?“ pokračoval
v jej replike, no svojím vlastným spôsobom.
Pochyboval o tom, že sa dokáže z tejto
pozície len tak ľahko postaviť, práve teraz bol priveľmi vystavený istým
vplyvom a takmer ani nedýchal, pod vplyvom toho láskavého dotyku, na jeho
chrbte, pod vplyvom tých nežných no dôrazných pier, ktoré... mu definitívne
a s konečnou platnosťou bránili myslieť, na čokoľvek iné než na neho.
***
„Ten bozk, chlapci, skrátka to nie je dostatočne
dobré... nie je také prirodzené, akoby malo byť...“
Daniel sa zhlboka nadýchol a posadil sa na
posteli. Isteže to nie je prirodzené a ani len nemôže byť. Ešte nedávno sa
pohádali, len pred pár minútami to medzi nimi začalo byť fakt vážne, Dehaan to
fakt niekedy dokázal riadne... A práve teraz sa mu dokonale smial do
ksichtu, tým ako a naňho díval, lebo prebiehala tá scéna a oni sa
museli bozkávať, aj keď ho ako človek práve teraz priam neskutočne štval.
„Mne to nemusíte hovoriť...“ odsekol Dane pomerne
neprívetivo a díval sa na Dana až príliš hrdo, akoby ho snáď tešilo, že on
sám je už v koncoch.
Odsotil ho.
Pomerne tvrdo.
„Hej, čo ti...“
„Tvár sa normálne, lebo...“
„A čo mi urobíš?“
„Sklapni a...“
„Chlapci...“
Daniel tušil, že to bude dlhý deň, že cez toho sa
dostanú len ťažko.
pokračovanie nabudúce
poznámka: nuž čakajú nás ešte cca dve kapitoly, delené po dve časti, no pri mojej momentálnej rýchlosti sa to ešte môže natiahnuť na isté obdobie, samozrejme stále mám v úmysle upraviť poviedku do knižnej podoby... prípadne do podoby e-booku, do čítačiek aj do pc, (to však ešte potrvá, keďže robím na iných veciach a nemám beta-readera.) Keby sa našiel niekto, kto by chcel opravovať slovenskú časť, tejto poviedky, bola by som rada, teda pomoc by sa každopádne zišla...
Ale ešte každopádne nie sme úplne na konci.To len tak plánujem teda zatiaľ predbežne.
