Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Každý
rok to bolo veľmi nepríjemné a Daphne predpokladala, že ani tentoraz sa
tomu nebudú môcť vyhnúť. Preto si nesadla k raňajkám práve s tým najlepším
pocitom, keď prišli z rozpisom predmetu Dumbledorova armáda, ktorý sa
takpovediac na riaditeľovu počesť stal oficiálnym predmetom.
Všetko
to znelo veľmi pekne, no bola tu aj tá záležitosť s konzultantom s učiteľského
zboru a takisto aj to, že niekto musel skončiť aj na hodinách zo
Slizolinčanmi.
Nepochybne
práve preto rástlo pri ich stole už od rána napätie a nebolo to o nič
lepšie, keď prišiel rozpis.
„Prečo
zas my, prečo tento rok máme byť opäť s nimi!“ tie slová zaznievali od ich
stola, ktorí sa zvyčajne držal v úzadí. V rôznych variáciách a mnohé
hlasy nebezpečne stúpali.
Nebolo
nutné to vysvetľovať, dokonca ani potom, ako to riaditeľ opäť urobil, ako im
pripomenul, to čo si vypočuli každý rok, že je to len rozvrhová záležitosť, o ktorej
sa nebude ďalej diskutovať.
Zvyčajne
to spojené s jeho prísnym hlasom zabralo, no tento rok to bolo iné, omnoho
nebezpečnejšie.
Obzvlášť
preto, že tento rok mal začať DA učiť aj profesor Potter, boli tieto diskusie
omnoho búrlivejšie. A úplne na inej úrovni ako zvyčajne.
„To
nie je spravodlivé, aj my by sme raz mohli dostať Pottera...“ aj Irene sa
mračila na ich zoznam, na ktorom boli rozpisy hodín spolu s menom konzultanta.
Profesor
Quentin Quirrell.
To
pre nich vôbec nebola dobrá správa a už vôbec nie pre ňu. Ďalšia hodina s ním.
Elixíry to ešte bolo v pohode, ale to že bude hodnotiť ich výkony na DA,
to pre ňu vôbec nebolo dobrou správou. Niežeby sa obávala, že by jej zámerne
mohol spôsobovať problémy, správal sa k nej presne ako k ostatným študentom,
nikto si ani len nevšimol, že by ich mohlo niečo spájať a ona bola rada,
že je to tak, že sa ich mená nespájajú aj napriek tomu, že majú takpovediac
spoločnú adresu. No nemala z toho dobrý pocit.
Niežeby
bola zástancom toho, aby dostali tento rok Pottera ani voči nemu nemala
ktovieakú dôveru, osobne by uvítala, keby sa dostali do partie s Bystrohlavom,
no vzhľadom na to, že by sa DA mohlo ľahko premeniť na bojové pole, ako sa už o tom
mali možnosť presvedčiť, boli momentálne takéto hodiny v kombinácii Slizolin-
Chrabromil neprijateľné. Nestálo to za tie zranenia a iné nepríjemnosti.
To
vskutku nepotešilo väčšinu Bifľomorčanov, ktorí inak vychádzali s ostatnými
pomerne dobre, ale práve teraz sa zovšadiaľ šíril ten istý nepokoj, omnoho
hlasnejší než zvyčajne. A výnimočne bol ten všeobecný hnev zameraný aj na
Bystrohlavčanov. Čokoľvek práve teraz povedať, by bolo ako priliať olej do
ohňa, neostávalo nič iné len čakať, kým ten prvý otras prehrmí.
Snažila
sa nevšímať si ten hluk, nepovažovať ho za ohrozenie seba samej. Mohla
očakávať, čokoľvek od lietania stoličiek až po otvorenú vzburu, v posledných
rokoch by to nebolo nič mimoriadne.
A nemala
v úmysle čakať, kým z toho riaditeľ začne vyvodzovať dôsledky a vskutku
poslúchla Irene, ktorá im obom naznačovala, že je časť ísť. Zvyčajne mala v týchto
veciach dobrý odhad a už párkrát ich dokázala zachrániť pred katastrofou.
Všetky
tri vstali a pomerne bezpečne prešli tou ešte stále menej ohrozenou zónou.
A v raňajkách
pokračovali v omnoho príjemnejšej atmosfére v okolí jazera.
„Ani
mne sa konzultant nepáči, ale začínalo to tam dosť hustnúť...“ zamumlala Irene,
keď si sadli na jeden z väčších kameňov.
A pustili
sa do buchiet, ktoré stihli narýchlo uchmatnúť. Akoby zázrakom to vonku zrazu
šlo.
Daphne
opäť pocítila hlad, keď sa jej dotklo slnko a pokoj tohto miesta.
„Tu
nám bude omnoho lepšie...“ súhlasila Elizabeth. „Už sa tam nedalo dýchať.“
„Také
je to každý rok...“
„Hej,
ale nikdy to nevyzeralo tak, akoby sa chceli pustiť do... veď-viete...“
začínalo to pomaly presahovať hranicu slovnej potýčky.
„To
máš pravdu, to bolo až príliš...“ vyhlásila Daphne znepokojene.
Dlho
tam len tak potichu sedeli, akoby sa snáď báli toho, že by sa tentoraz mohlo mať
omnoho vážnejšie dôsledky.
Theo
za nimi prišiel až neskôr, keď sa už takmer chystali zistiť, či dnes vzhľadom
na tú menšiu vzburu vskutku vôbec bude vyučovanie.
„To
ste mali vidieť a ten prejav, poviem vám o veľa ste prišli...“ ich obľúbený
spolužiak sa tváril samoľúbo, keďže on bol jediný, ktorý napokon zvládol ten
tlak.
Irene
sa hrdo vystrela.
„Minulý
rok si toľko rečí nemal, keď si celý mesiac čistil kotlíky, kvôli jednej
nelichotivej poznámke na riaditeľovu adresu...“ pripomenula mu Elizabeth trochu
drsnejšie než mala vo zvyku.
„No
vieš, snaží sa, ale nie je to Dumbledore...“ poznamenal Theo pomerne
neprívetivo.
Nie
je to Dumbledore, to bolo jedno z tých zaužívaných tvrdení, ktorým sa
teraz označovalo, že riaditeľ v podstate
nestojí za veľa.
„Ale
profesor elixírov, ten nás veľmi prekvapil, mali ste vidieť ako odvážne vstal a ako
celá miestnosť stíchla, keď k nám prehovoril, podarilo sa mu všetkých
utíšiť, nuž možno má skutočne niečo do seba, niečo čo sme doteraz netušili...
Fakt dievčatá, mali ste ho počuť... Potter ten nepovedal nič, len tam bezradne
sedel... akoby nevedel do piatich napočítať...“
„Som
zvedavá, čo by si robil ty na jeho mieste...“ neodpustila si Elizabeth, v poslednom
čase tí dvaja spolu až príliš často bojovali.
„Neviem,
nuž je dosť možné, že by som to aj schytal...“ zamumlal čiastočne až
ospravedlňujúco v snahe zmierniť jej prísny tón.
