Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…Pre A.Midnight, AduCordellu, S.G.
„Pán Rickman… Al…“
Dan sa naklonil bližšie
k svojmu drahému priateľovi, ktorý práve prechádzal časti nového scenára,
konkrétne svoje repliky. Trochu sa mračil, nie až tak veľmi ako Snape na
Harryho, ale dosť na to, aby pochopil, že sa mu niečo nepozdáva. Ukradol si od
neho jemný bozk na pery, potom jeden vášnivejší. A vskutku sa mu práve teraz
opäť zatočila hlava, už len preto, že Alan dokázal byť aj takýto, že to v sebe
opäť našiel. A on nikdy nebol šťastnejší, už ani nevedel čo iné by mal
pociťovať…
V poslednom čase však toho
mali obaja viac než dosť a boli radi, keď sa doma aspoň na určitý čas mohli
stretnúť. Nemal preto možnosť zistiť, čo presne jeho priateľa znepokojuje
natoľko, že zabúda na všetko ostatné. No vedel, že do tej svojej novej postavy
ešte celkom neprenikol, nepochybne aj preto, že on sám ho v dostatočnej miere
rozptyľoval. A možno to bolo tým, že to nebola tak celkom záporná ani
rozporuplná postava, ale skôr jedna z tých neutrálnejších tipov. Aspoň on
z toho všetkého zatiaľ nadobudol ten dojem. A len dúfal, že nejde o nič
iné.
Danovi sa zdalo, akoby čas plynul
až príliš rýchlo, akoby ani nemal čas sa zastaviť, ten nový film mu odčerpal
viac energie, než očakával a vskutku bol veľmi rád, že si môže práve teraz
pohodlne vystrieť na gauči. Mal rád takéto okamihy absolútnej bezprostrednosti,
spojené s tým druhom pochopenia, ktoré práve teraz potreboval cítiť.
Vyzbrojený čerešňovým koláčom,
ktorý im poslala manželka Alanovho brata, vskutku vynikajúcimi dvoma kúskami
štandardnej veľkosti, mu mal v úmysle pripomenúť, že existuje aj niečo
také ako prestávka na jedlo.
„Al, prosím, môžeš ma zachrániť, aspoň
tak týždeň ma nikam nepusť…“ zavtipkoval Dan, tlmene zívol a vyložil si nohy na
stôl a vložil si jednu plnú lyžičku do úst. Provokatívne, tak aby si jeho
priateľ uvedomil o čo môže prísť, ak sa rozhodne vyhnúť tomuto rafinovanému
predjedlu.
„Nepokúšajte ma radšej pán
Radcliffe, mohol by som vás vziať za
slovo…“ vyhlásil Alan, práve teraz hlasom poznačeným svojou novou úlohou, ku
ktorej si zrejme ešte nevytvoril dobrý vzťah, aspoň nie taký, akoby očakával od
postavy, ktorej by mal porozumieť a stotožniť sa s jej myslením.
„Prosím, urobte to…“ žiadal ho Dan,
vskutku nadšený s tou možnosťou, že by si ho Alan mohol na pár dní opäť
privlastniť.
Práve teraz spomínal na tie dni ako na niečom mimoriadne príjemné a veľmi rád by si podobné pocity zopakoval.
A aj on prevzal od neho svoj kúsok,
bolo to vskutku príjemné, že Dan naňho myslel a bol pripravený mu pripomenúť tú
možnosť, že by si dnes mohol výnimočne dopriať aj niečo sladké.
Práve teraz sa v ich myšlienkach akosi objavila tá ilustrovaná edícia Harryho Pottera, vskutku ani
jeden z nich nič také neočakával a dnes ráno im prišiel jeden výtlačok,
Alanovi to zatiaľ nepovedal, malo to byť takpovediac prekvapenie aj preňho.
„Veľmi rád to pre vás urobím, pán
Ginsberg…“ stále ešte s istou dávkou opatrnosti vyslovoval to meno.
Oslovil ho Alan menom jeho postavy.
Čím pripustil tú možnosť, že žiarli o trochu menej alebo sa o to vlastne snaží.
A vskutku si zvykal na to, ako to znie, keď to vysloví práve on.
Pričom si aj on nenápadne vzal časť
svojho podielu, nenechal sa dvakrát ponúkať. Vskutku to bol ten pravý koláč na
zmierenie, nevedel si predstaviť nič lepšie, než jedno z ich rodinných
receptov v podaní jeho šikovnej švagrinej.
„Severus, to rád počujem, že si si
už moje nové meno osvojil, no vieš, že Harry bude stále s tebou, že nech
sa už volá akokoľvek, už ťa len tak
ľahko neopustí… A vlastne tu niečo mám, niečo čo by ťa mohlo zaujímať…“
Na chvíľu vstal, pričom nenápadne
presunul celý tanierik na Alanove kolená a priniesol ten balíček.
„A keď už hovoríme o Harrym, tak si
ho práve teraz budeme môcť opäť pripomenúť…“ začal ho rozbaľovať takmer ako na
Vianoce.
„Prišlo to, akosi neskoro…“
skonštatoval jeho priateľ.
„To vieš, sovy…“ neodpustil si Dan.
Alanovi po tvári prešiel úsmev.
Sovy, ako inak o čom inom by sa práve teraz dalo polemizovať ak nie o sovách.
Dan opatrne otvoril balíček, prišlo
to aj s venovaním pre nich oboch a vskutku sa mali na čo dívať, aj keď Dan
musel priznať, že si niektoré veci predstavoval inak. Hlavne Snapa mal zrejme
vo svojej mysli až priveľmi spojeného s Alanom.
Harry sa mu akosi páčil omnoho viac, no inak
bol celkom spokojný s touto novou súčasťou ich spoločného bývania, keďže
knižka patrila im obom, považoval to za jednu z tých vecí, o ktoré sa
zrejme budú môcť s radosťou podeliť.
„Čo myslíš, ako si poradia s Tomom
Riddlom?“
„To neviem, len dúfam, že dobre,
veď vieš, má to byť pekný chlapec, no aspoň Jo si ho tak predstavovala…“
„Takže ja nie som pekný?“ doberal
si ho Alan pobavene.
„Pekný, nuž…“ Dan sa k nemu opovážlivo
naklonil. „Pripúšťam, že istú príťažlivosť v sebe máte, drahý môj pane…“
Zámerne ho provokoval.
No hneď mu bol aj pripravený
dokázať, že to tak skutočne je, vskutku ochotne a bez akýchkoľvek výčitiek.
Alan už opäť hľadel na ten
nešťastný scenár. V jeho pohľade bola tá nebezpečná rozpačitosť, vďaka
ktorej ho zatúžil objať a hneď to ja urobil. Bol v jeho náručí a skrátka
sa cítil skvele.
„A čo ten váš pán Green[1],
ešte ste sa neskamarátili?“ pošepol mu, obklopený práve teraz chuťou
čerešňových bozkov.
„Nie, vôbec, zrejme to bude chcieť
viac času a možno, keď naňho Severus prestane žiarliť ujde sa aj miesto preňho…“
„Žiarliť až tak?“ mierne naklonil
hlavu.
„Áno, až tak a dokonca až veľmi…
Jeho nevýraznosť mu zdá sa, vôbec neprekáža…“
„Teda, pán profesor, kto by to o
vás povedal, že vás to až tak vezme… veď predsa viete, že ste v podstate nenahraditeľný,
sám Harry vám vybavil miesto v riaditeľskej pracovni… no myslím si, že váš
portrét by si najradšej ponechal on sám…“
„Tomu verím, nepochybne preto, real
Harry nebol ochotný ho ustrážiť, keď…“
„Veru nebol, no čitateľom sa to
páčilo, veď vieš, že Real Harry tomu
skrátka nemohol odolať a keď na to nahovoril aj princa, nuž vieš, čo sa potom
asi začalo diať… ale teraz, by som rád hovoril aj o pánovi Greenovi a o tom, čo vás v súvislosti s ním trápi,
možno vám pomôžem, prípadne aj… “ v jeho hlase zaznel prísľub, ktorému Dan
nemohol odolať.
„Pán Green trpí, to je zjavné, ale
trpí inak než väčšina ľudí… mám taký dojem, že ho ešte nemám tam, kde by som ho
chcel mať…“
„Ty v ňom hľadáš to kúzlo,
však?“
„Áno, hľadám, no neviem, či sa mi
ho podarí objaviť…“ práve teraz to bola jedna z tých úloh, počas ktorých mal
pocit, že sa točí stále v tom istom kruhu bez možnosti riešenia.
„Prejdeme si to spolu, možno ti
niečo napadne, keď štuchneme na tie správne miesta…“
„Možno áno…“ pripustil Alan a už sa
nemohol ubrániť úsmevu, Dan ho skrátka vedel nabiť tou správnou pozitívnou
energiou.
A on nepochyboval, že nech je už
Green ktokoľvek, Danovi sa ho podarí v ňom prebudiť.
***
Absolútne
bezbranný.
Asi
tak by Alan popísal svoju momentálnu situáciu. Vskutku bol práve teraz on tou
osobou, ktorá v sebe dokázala objaviť ten nový rozmer, pod vplyvom
výdatnej pomoci svojho mladého priateľa.
Práve
teraz kľačal na kolenách a svojím spôsobom zastupoval Jessicu, dievča, ktoré
bolo pre Greena napokon kľúčovou osobou, no inak než on sám čakal, objavil v nej
nový rozmer, ktorý dával jeho podaniu to správne kúzlo, teraz to v sebe nieslo
to, čo potreboval dosiahnuť.
Pán
Green už nebol jednotvárny, nebol nezaujímavý, objavil v ňom tú svoju
cestu, ktorou plánoval ísť, podľa možnosti čo najdlhšie a tešil sa aj z výhod,
ktoré im samým prinieslo objavenie tejto novej postavy.
Tá
Greenova bezbrannosť z neho urobila jednu z tých kúzelných postáv, ktorých
pád sledovať, bude spôsobovať skutočné dojatie, jeho samého, akoby sa práve
teraz dotkol osud tejto postavy, akoby ho naplnilo to dobre známe chvenie
spôsobené, však práve teraz, blízkosťou inou, než tá, ktorá bola pôvodne
súčasťou spoločnej scény.
„Takto
som ťa chcel vidieť, presne takto…“ hovoril Dan. Podľa tých replík, no zároveň aj
podľa svojho srdca a pomaly napĺňal seba samého, tou istotou, že vie presne, čo
by nasledovalo, keby tam nebolo to prerušenie, no možno bol zaňho aj vďačný,
lebo musel pripustiť, že na Jessie by možno
žiarliť
dokázal aj on, teraz keď vedel, aká je pre Greena v skutočnosti dôležitá,
že je tou chýbajúcou časťou, ktorá bezbrannosť v ňom, mení na istý druh krásy,
ktorú v ňom opätovne zas a znovu nachádza len ona.
pokračovanie nabudúce
[1] Green nie je postava zo
žiadnej Alanovej filmovej úlohy, len som si ju vymyslela, pre účely príbehu
