pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
bez korektúr
pre Vai, anjelik_majku, Aliyu Midnight.
Pokojná plavba. O niečom takom zrejme mohol Harry
Potter zrejme len snívať. Práve teraz
všetko nasvedčovalo tomu, že ich zasiahne jedna z tých magických búrok
prichádzajúcich zo Severu.
Všetky magické ukazovatele práve teraz oznamovali túto
skutočnosť a on, zabezpečený kúzlom proti premoknutiu, spoločne
s ostatnými robil všetky nevyhnutné prípravy. A boli tu aj iné
reakcie, jeho vlastnej mágie aj mágie tých ostatných, v ktorých sa
prejavovali výkyvy istého druhu. Učili ich, že je to predzvesť magickej búrky,
taký ten neurčitý pocit ohrozenia a zvláštne chvenie, kdesi v okolí
magického jadra, ktoré vyvoláva tieto mimovoľné prejavy mágie.
U niektorých sa môže prejavovať aj vo forme tzv. morskej choroby, aj keď k nej nemajú sklony.
Čo si Harry mal možnosť odžiť počas skúšobných plavieb
na kratšie vzdialenosti, preto bol vďačný, za blokátor, ktorí museli všetci
pred cestou povinne užiť.
Azkaban len s veľkou nevôľou prijímal oslabených
jedincov, hovorilo sa, že takým sa dokáže hneď dostať pod kožu a zničiť
ich, čo bolo jedným z dôvodov, prečo museli na ostrov doraziť podľa
možnosti zdraví a plní síl. Aurori, ktorí tvorili tzv. predvoj a až dosiaľ
boli takpovediac ešte nevyškolenou, no nevyhnutnou posádkou, ktorá čakala na
vystriedanie sa asi najviac sťažovali na ťaživú atmosféru panujúcu v pevnosti.
Preto boli do osnov na poslednú chvíľu zaradené aj myšlienkové vedy. Harry
zistil, že by sa mu mohlo dariť v pocitovej obrane mysle, skôr než v tých
čisto racionálnych, ktoré sa svojho času snažil naučiť od profesora Snapa. Jeho
dôvody však plne chápal, keď sa začal venovať štúdiu tohto druhu, bolo mu
jasné, prečo sa Snape vyhýbal tomuto skôr intuitívnemu odvetviu.
A nič to nezmenilo na tom, že sa už u kolegov
aj tak zapísal ako ten typ, ktorý má nulový talent na hlavné odvetvie magickej
obrany mysle. Čo sa prejavovalo práve teraz, sprievodné znaky blížiacej sa
búrky sa mu dostávali pod kožu, skôr než tým ostatným a jeho pocity
nateraz nestačili na to, aby to dokázal len tak odbúrať.
Dimitri, momentálne ich kapitán a služobne
najstarší, keďže sa už raz vrátil zo zálohy v Azkabane a vôbec prvý
skutočne kvalifikovaný Azkabanský strážca, ktorý mal takpovediac na svedomí
celý tento projekt, stál na palube a vydával príkazy.
Bol to starší muž s kratšími vlasmi,
s dlhoročnou praxou aj na čarodejníckych lodiach, pracoval aj ako väzenský
strážca v niekoľkých nečarodejníckych inštitúciám, celkovom bol pre nich
ako otec, ktorý v dobrých časoch dokázal viesť, ale práve teraz pri
akomkoľvek náznaku nebezpečenstva tvrdo trval na tom, aby všetko bolo
pripravené podľa možnosti bezchybne.
Všetci mali plné ruky práce a museli sa
vysporiadať s jeho kritickými poznámkami, mnohokrát popretkávanými nie
práve najslušnejšími vyjadreniam. Tí z Durmstrangu mali na škole aj pred
námorníctvo, preto boli vo výhode pred tými ostatnými z iných škôl
a aj pred ním.
„Nie, tak ešte viac napnúť a poriadne upevniť
a kryštáliky musia byť hore, nie na boku, Krum, ak nebudú v tej
správnej pozícii, budete musieť...“
„Áno, pane... no neviem sa tam dostať, nie
z tejto strany...“ vyhováral sa Viktor.
„Potter, pomôžte mu to utiahnuť...“
„Áno, pane...“ Harry sa o to pokúsil, no jedna
z kladiek mu pritom takmer vletela do tváre.
Ledva sa vyhol priamej zrážke s ňou, ktorú by si
zrejme odniesol jeho nos.
„Zamilovaný, Potter?“
provokoval ho Grigorij posmešne, ešte stále usadený na hlavnom sťažni.
„Možno, áno...“
bez váhania odsekol Harry. Zo všetkých svojich kolegov, to bol práve on, ktorý
si nenechal ujsť ani jedinú príležitosť na to, aby s ním vstúpil do
konfliktu.
„Máš s tým nejaký problém?“
„Nie, isteže nie...“ posmešne si ho premeral Grigorij.
A on sa vskutku snažil ovládať, keďže s ním už
toho mal dočinenia viac než dosť, vrátane toho, že ich oboch počas kurzu takmer
vylúčili aj napriek tomu, že práve Grigorij mal najlepšie hodnotenia a on sám
robil čo mohol, aby bol dobre pripravený na to, čo ho čaká.
Vskutku práve teraz nepotreboval, aby mu niekto
pripomínal jeho neistotu súvisiacu s predmetom Námorníctvo, ktorú ešte stále aspoň čiastočne pociťoval.
Durmstrangčania, ako nazýval tú časť svojich kolegov, ktorí navštevovali túto
školu boli v tejto oblasti dosť zbehlí, všetci okrem Viktora mu dávali
pocítiť svoju nadradenosť, na čo si však už zvykol, no práve teraz nad ním
prevládlo jeho podráždenie spojené s blízkosťou magickej búrky.
„Ale, iste počul som, že nejaká Weasleyová je tá
šťastná, len či ťa tak dlho bude čakať doma...“ neodpustil si vysoký Rus ďalšie zaťatie do
živého.
Harry sa mu chystal povedať, aby sa nestaral do jeho
veci a podľa možnosti mu to aj vysvetliť menej príjemným spôsobom, ako to
inak nepôjde, nepadli si veľmi do oka a predpokladal, že sa to
v dohľadnej dobe len tak nezmení, tušil, že Grigorij proti nemu niečo má,
nepochybne šlo o nejakú osobnú záležitosť, no nemal v úmysle mu to
uľahčovať.
„Grigorij, láskavo si hľaďte svojho a pokračujte
v práci... lanká sa neutiahnu samé, chcem ten váš zadok vidieť na sťažni, no ak
tu budete aj naďalej klebetiť ako nejaká ženská, možno vás radšej prevelím
rovno do kuchyne... “
Po kapitánových slovách zaznel smiech, ten istý druh
nepríjemného smiechu, ktorý spôsobil, že sa radšej začal šplhať nahor a už
sa s ním, ďalej nezaoberal.
„A vy na čo vlastne čakáte, Potter...“ pokračoval kapitán
Dimitri netrpezlivo a ani jemu nič nedaroval.
„Na osobné pozvanie, alebo hádam čakáte, že vašu prácu
urobím za vás ja...“
„Na nič pane, ja som len myslel...“
„Nemyslite, radšej pracujte, magickú búrku nesmiete
nikdy podceňovať... No namiesto práce tu len trkocete, ako nejaké ženské...“
„Prepáčte, pane, už sa to viac nestane...“
A Harry sa necítil o nič lepšie, keď sa
ostatní tentoraz zabávali na ňom a na tom, ako ani on nebol ušetrený od
kapitánových vrelých poznámok, ktoré v ňom oživili aspoň časť toho hnevu,
opäť prebudeného Dimitrim.
A bol radšej, keď sa presunul k ďalšej
skupinke, už len preto, že on v takýchto situáciách nerád mlčal a už
párkrát sa mu to nevyplatilo, nielen v škole, ale aj počas výcviku.
„Nič si z toho nerob, on bol taký už aj, keď nás
učil na škole, nepochválil nás takmer nikdy... A Grigo, ten má opäť len
veľa rečí, ale v podstate je neškodný...“ povedala mu Svetlana.
Jediná mladá čarodejnica, ktorá sa upísala na prácu
tohto druhu, za čo ju Harry musel obdivovať.
Aj ona bola Viktorova spolužiačka a akosi
prirodzene sa pridala k nim dvom, aj keď vo dvojici bola prevažne
s Issacom, no s ním sa veľmi nerozprávala, nie tak ako s ním
a s Viktorom. Obzvlášť naňho sa občas dívala istým spôsobom, ktorý on
sám identifikoval ako určitý druh záujmu.
Harry len dúfal, že v nej nevzbudzuje žiadne nádeje
istého druhu, lebo v podstate ju mal rád, vedel si predstaviť, že by sa
mohli kamarátiť, no nič viac, práve teraz nemal na mysli a nechcel si
zbytočne komplikovať život, tým že by si ju proti sebe mohol poštvať, tak ako
sa to stalo s Ginny.
Od rozchodu spolu neprehodili ani slovo, čo mu bolo
veľmi ľúto, keďže mu na nej veľmi záležalo a nechcel, aby bola kvôli nemu
nešťastná.
Preto radšej len stroho prikývol a pokračoval vo
svojej práci.
„Podáš mi upevňovací krúžok?“ požiadala pre zmenu
Viktora, ktorý mu rád vyhovel a pritom mu aj stihol pošepnúť.
Podal mu ho a Harry vskutku oceňoval, že sa vôbec
do ničoho nemieša ani nekomentuje ten jeho výbuch, ktorému zabránil len príchod
kapitána.
Všetci pokračovali v príprave, keďže prístroje
hlásili skutočne jednu z tých silnejších búrok.
A mágia im svoju
silu aj ukázala, keď pocítili na vlastnej koži vplyv tej búrky, ten nebezpečný
nápor surovej sily, ktorú zo sebou prinášala.
Bolo to horšie než
akýkoľvek nácvik, keď zrazu ani nevedel kde stojí a či sa ešte vôbec
dokáže udržať nad vodou.
V takýchto chvíľach
bol prútik zbytočný, učili ich že magická búrka, jedna z tých typických
pre tieto oblasti, by ich mohla pri použití čo i len najmenšieho kúzla
zabiť.
***
Chlad.
Cítil ho na svojich chodidlách zašpinených od hliny.
Dokončil ďalšie záznamy na stenách, ruky mal kvôli
tomu zababrané od hliny, pod nechtami piesok.
Tri dni, robil tie záznamy len s prestávkami,
odškrtol si ďalšie tri dni. Jeho proces bol kvôli množstvu neuzavretých
prípadov odložený o dva roky, na dva roky naňho takpovediac zabudli,
ostávalo mu ešte veľa dní, veľa nekonečných dní a potom...
Nechcel myslieť na to, čo sa stane potom, keď príde na
rad, keď ho odsúdia. Podľa možnosti o tom radšej ani neuvažoval ako o veci,
ktorej sa nemôže vyhnúť.
Snažil sa sústrediť na praktickejšie veci.
Pohybovať sa bolo nepríjemné. V jeho krku
pulzovala bolesť, šíriaca sa prudšie nemilosrdnejšie než čakal.
Búrka mu odčerpala veľa síl, vnútorne ho zničila,
nedokázal udržať obranu svojej mysle pod kontrolou, keď sa jeho mágia stretla s tou,
ktorá zúrila aj nad väzením.
Spomínal.
Aj keď potom vôbec netúžil, musel niektorým spomienkam
dovoliť, aby sa opäť prebudili.
Aby opustili jeho myseľ a dovolili mu, opäť sa
vrátiť k tomu takmer až neobvyklému pokoju.
A po nich prišli ďalšie menej dôležité, no
týkajúce sa Pottera, ktorého práve teraz nedokázal pustiť z hlavy.
Opäť sa to prebúdzalo v ňom, také čosi na
zachraňovanie toho chlapca. Také čosi, čo mu nedalo pokoj a trvalo na tom,
že neurobil dosť na to, aby ho ochránil pred ním samým, že mu nedokázal
povedať.
Dosť. To stačí. Nikomu nič nedlhuješ. Choď.
No nemohol s ním hovoriť o nič viac než
teraz.
Stále tu však boli tie spomienky, tie spomienky, ktoré
plávali kdesi na vrchole medzi tým všetkým.
Potter.
Sedel
tam blízko pri jazere, na jednom z tých zdanlivo skrytých miest. Sám.
Práve teraz s priveľmi dlhými vlasmi, zmätený a bez priateľov. Weasley
bojoval s akýmsi vnútorným rozoporom a Grangerová Potterovi
nestačila. Bolo len otázkou času, kedy sa zosype, keby sa
A on
ho pozoroval. V tichosti čakal, na ďalší jeho krok. Ten chlapec bol na
okraji a riaditeľ to nevidel.
Samozrejme,
dovolil mu to, on sám predsa chcel, aby sa takto pravidelne ničil, aby znovu a znovu
zabíjal sám seba kvôli tým ostatným. Akoby nestačila jeho duša, akoby nestačilo
to, čo musel podstupovať aj on sám, ešte aj to decko s jej očami, musí byť
na každom mieste, kde sa odohrá niečo temné.
Nenávidí
Pottera, no nemal by tam byť, nemal by byť na tých miestach a čeliť tomu, je
priskoro, priveľmi skoro, na to, aby videl veci, ktoré Snape dôverne poznal.
No
on ho nesmie zastaviť. Má zviazané ruky rovnako ako všetci, ktorí veria, že
práve on by mohol... že je to jeho úloha... Vedel, že je to len ďalšie šialenstvo
vyvolané tou nocou plnou mučenia, noci podobného druhu zanechajú stopy, aj keď
tvrdil, že nie, aj keď trval na tom, že jemu sa to nestane.
A potom
sa to stalo. Potter sa otočil a on bol odhalený. Jeho tváre sa dotkla tá
dobre známa nenávisť, tá jediná istota, ktorú ešte mal, kým všetky ostatné zmiznú,
Potter ho bude nenávidieť, Potter vždy vystúpi proti nemu, Pre Pottera bude
dôležité to čo urobí, bude pochybovať, bude ho sledovať, nezabudne. Kým všetci
ostatní áno, práve on si ho bude pamätať.
„Čo
tu chcete?“
„Nedovoľujte
si, Potter!“ kričal naňho.
Nechal tú spomienku odplávať spolu s trestom,
ktorý Potterovi vtedy už zo zvyku udelil.
A pozvoľna prechádzal na tie ďalšie, skladal tie
menej podstatné späť na miesta, na ktoré patrili.
„Viete,
čo je toto, Potter?“
„Nie,
pane...“ chlapec prešiel pohľadom po fľaštičke, ktorú držal.
„Veritaserum,
Potter...“
„Vy
ste sa skutočne nič nenaučili, Potter... dosiaľ ste ešte nepochopili...“
„Je
to vaša vina, pane, to vy ste mi odmietli vysvetliť...
„Dosť!“
„Nikomu
to nepoviem, ja...“
„Vypadnite,
Potter!“
„Dokážete,
vôbec niečo, Potter...“
„Áno,
pane, ale to vy mi nič nevysvetlíte, vy odo mňa chcete, aby som si vyprázdnil
svoju myseľ, ale pritom... nedovolíte, aby som...“
„Výhovorky,
Potter, nič iné len výhovorky...“
„Viete
Severus, že múdry klobúk uvažoval o tom, že zaradí, Harryho do
Slizolinu...“
„Pán
riaditeľ, to by už bol vrchol toho, čo by som bol ochotný znášať, keby ten
chlapec...
„Nepopieraj,
Severus, že ho napokon máš radšej než ja sám...“
„Nemám
ho rád, Albus, ja ho nenávidím...“
Bolo to preč. Tak rýchlo, prešli všetky tie obrazy
späť na svoje miesta a on pocítil úľavu.
Potterovho obrazu sa už zrejme nezbaví, bolo to príliš
veľa rokov, príliš veľa času venoval jeho životu, viac než tomu vlastnému.
Dovolil to sám sebe, keď opäť prešiel tú krátku
vzdialenosť od hlavnej steny až k oknu.
Keď sa jeho ruky dotkli mreží, na tvári cítil morský vánok a slaný
dotyk čohosi neznámeho.
A potom to uvidel, po tej ceste, po ktorej
prichádzali... Po tej ceste teraz šiel sprievod nových strážcov.
Tí vpredu niesli dovnútra akési zakryté telo.
Bolesť spojená s tým, že Pottera s nimi nevidel,
že ho nedokázal rozoznať medzi tými ostatnými, bola hlboká, presahovala všetko,
čo prežil v zajatí týchto múrov.