14. 6. 2016

Azkabanský strážca 2. kapitola






 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

 bez korektúr


 pre Vai, anjelik_majku, Aliyu Midnight.

Pokojná plavba. O niečom takom zrejme mohol Harry Potter zrejme len snívať.  Práve teraz všetko nasvedčovalo tomu, že ich zasiahne jedna z tých magických búrok prichádzajúcich zo Severu.
Všetky magické ukazovatele práve teraz oznamovali túto skutočnosť a on, zabezpečený kúzlom proti premoknutiu, spoločne s ostatnými robil všetky nevyhnutné prípravy. A boli tu aj iné reakcie, jeho vlastnej mágie aj mágie tých ostatných, v ktorých sa prejavovali výkyvy istého druhu. Učili ich, že je to predzvesť magickej búrky, taký ten neurčitý pocit ohrozenia a zvláštne chvenie, kdesi v okolí magického jadra, ktoré vyvoláva tieto mimovoľné prejavy mágie. U niektorých sa môže prejavovať aj vo forme tzv. morskej choroby, aj keď k nej nemajú sklony.
Čo si Harry mal možnosť odžiť počas skúšobných plavieb na kratšie vzdialenosti, preto bol vďačný, za blokátor, ktorí museli všetci pred cestou povinne užiť.
Azkaban len s veľkou nevôľou prijímal oslabených jedincov, hovorilo sa, že takým sa dokáže hneď dostať pod kožu a zničiť ich, čo bolo jedným z dôvodov, prečo museli na ostrov doraziť podľa možnosti zdraví a plní síl. Aurori, ktorí tvorili tzv. predvoj a až dosiaľ boli takpovediac ešte nevyškolenou, no nevyhnutnou posádkou, ktorá čakala na vystriedanie sa asi najviac sťažovali na ťaživú atmosféru panujúcu v pevnosti. Preto boli do osnov na poslednú chvíľu zaradené aj myšlienkové vedy. Harry zistil, že by sa mu mohlo dariť v pocitovej obrane mysle, skôr než v tých čisto racionálnych, ktoré sa svojho času snažil naučiť od profesora Snapa. Jeho dôvody však plne chápal, keď sa začal venovať štúdiu tohto druhu, bolo mu jasné, prečo sa Snape vyhýbal tomuto skôr intuitívnemu odvetviu.
A nič to nezmenilo na tom, že sa už u kolegov aj tak zapísal ako ten typ, ktorý má nulový talent na hlavné odvetvie magickej obrany mysle. Čo sa prejavovalo práve teraz, sprievodné znaky blížiacej sa búrky sa mu dostávali pod kožu, skôr než tým ostatným a jeho pocity nateraz nestačili na to, aby to dokázal len tak odbúrať.
Dimitri, momentálne ich kapitán a služobne najstarší, keďže sa už raz vrátil zo zálohy v Azkabane a vôbec prvý skutočne kvalifikovaný Azkabanský strážca, ktorý mal takpovediac na svedomí celý tento projekt, stál na palube a vydával príkazy.
Bol to starší muž s kratšími vlasmi, s dlhoročnou praxou aj na čarodejníckych lodiach, pracoval aj ako väzenský strážca v niekoľkých nečarodejníckych inštitúciám, celkovom bol pre nich ako otec, ktorý v dobrých časoch dokázal viesť, ale práve teraz pri akomkoľvek náznaku nebezpečenstva tvrdo trval na tom, aby všetko bolo pripravené podľa možnosti bezchybne. 
Všetci mali plné ruky práce a museli sa vysporiadať s jeho kritickými poznámkami, mnohokrát popretkávanými nie práve najslušnejšími vyjadreniam. Tí z Durmstrangu mali na škole aj pred námorníctvo, preto boli vo výhode pred tými ostatnými z iných škôl a aj pred ním.
„Nie, tak ešte viac napnúť a poriadne upevniť a kryštáliky musia byť hore, nie na boku, Krum, ak nebudú v tej správnej pozícii,  budete musieť...“
„Áno, pane... no neviem sa tam dostať, nie z tejto strany...“ vyhováral sa Viktor.
„Potter, pomôžte mu to utiahnuť...“
„Áno, pane...“ Harry sa o to pokúsil, no jedna z kladiek mu pritom takmer vletela do tváre.
Ledva sa vyhol priamej zrážke s ňou, ktorú by si zrejme odniesol jeho nos.
„Zamilovaný, Potter?“  provokoval ho Grigorij posmešne, ešte stále usadený na hlavnom sťažni.
 „Možno, áno...“ bez váhania odsekol Harry. Zo všetkých svojich kolegov, to bol práve on, ktorý si nenechal ujsť ani jedinú príležitosť na to, aby s ním vstúpil do konfliktu.
„Máš s tým nejaký problém?“
„Nie, isteže nie...“ posmešne si ho premeral Grigorij.
A on sa vskutku snažil ovládať, keďže s ním už toho mal dočinenia viac než dosť, vrátane toho, že ich oboch počas kurzu takmer vylúčili aj napriek tomu, že práve Grigorij mal najlepšie hodnotenia a on sám robil čo mohol, aby bol dobre pripravený na to, čo ho čaká.
Vskutku práve teraz nepotreboval, aby mu niekto pripomínal jeho neistotu súvisiacu s predmetom Námorníctvo, ktorú ešte stále aspoň čiastočne pociťoval. Durmstrangčania, ako nazýval tú časť svojich kolegov, ktorí navštevovali túto školu boli v tejto oblasti dosť zbehlí, všetci okrem Viktora mu dávali pocítiť svoju nadradenosť, na čo si však už zvykol, no práve teraz nad ním prevládlo jeho podráždenie spojené s blízkosťou magickej búrky.
„Ale, iste počul som, že nejaká Weasleyová je tá šťastná, len či ťa tak dlho bude čakať doma...“  neodpustil si vysoký Rus ďalšie zaťatie do živého.
Harry sa mu chystal povedať, aby sa nestaral do jeho veci a podľa možnosti mu to aj vysvetliť menej príjemným spôsobom, ako to inak nepôjde, nepadli si veľmi do oka a predpokladal, že sa to v dohľadnej dobe len tak nezmení, tušil, že Grigorij proti nemu niečo má, nepochybne šlo o nejakú osobnú záležitosť, no nemal v úmysle mu to uľahčovať.
„Grigorij, láskavo si hľaďte svojho a pokračujte v práci... lanká sa neutiahnu samé, chcem ten váš zadok vidieť na sťažni, no ak tu budete aj naďalej klebetiť ako nejaká ženská, možno vás radšej prevelím rovno do kuchyne... “
Po kapitánových slovách zaznel smiech, ten istý druh nepríjemného smiechu, ktorý spôsobil, že sa radšej začal šplhať nahor a už sa s ním, ďalej nezaoberal.
„A vy na čo vlastne čakáte, Potter...“ pokračoval kapitán Dimitri netrpezlivo a ani jemu nič nedaroval.
„Na osobné pozvanie, alebo hádam čakáte, že vašu prácu urobím za vás ja...“
„Na nič pane, ja som len myslel...“
„Nemyslite, radšej pracujte, magickú búrku nesmiete nikdy podceňovať... No namiesto práce tu len trkocete, ako nejaké ženské...“
„Prepáčte, pane, už sa to viac nestane...“  
A Harry sa necítil o nič lepšie, keď sa ostatní tentoraz zabávali na ňom a na tom, ako ani on nebol ušetrený od kapitánových vrelých poznámok, ktoré v ňom oživili aspoň časť toho hnevu, opäť prebudeného Dimitrim.
A bol radšej, keď sa presunul k ďalšej skupinke, už len preto, že on v takýchto situáciách nerád mlčal a už párkrát sa mu to nevyplatilo, nielen v škole, ale aj počas výcviku.
„Nič si z toho nerob, on bol taký už aj, keď nás učil na škole, nepochválil nás takmer nikdy... A Grigo, ten má opäť len veľa rečí, ale v podstate je neškodný...“ povedala mu Svetlana.
Jediná mladá čarodejnica, ktorá sa upísala na prácu tohto druhu, za čo ju Harry musel obdivovať.
Aj ona bola Viktorova spolužiačka a akosi prirodzene sa pridala k nim dvom, aj keď vo dvojici bola prevažne s Issacom, no s ním sa veľmi nerozprávala, nie tak ako s ním a s Viktorom. Obzvlášť naňho sa občas dívala istým spôsobom, ktorý on sám identifikoval ako určitý druh záujmu.
Harry len dúfal, že v nej nevzbudzuje žiadne nádeje istého druhu, lebo v podstate ju mal rád, vedel si predstaviť, že by sa mohli kamarátiť, no nič viac, práve teraz nemal na mysli a nechcel si zbytočne komplikovať život, tým že by si ju proti sebe mohol poštvať, tak ako sa to stalo s Ginny.
Od rozchodu spolu neprehodili ani slovo, čo mu bolo veľmi ľúto, keďže mu na nej veľmi záležalo a nechcel, aby bola kvôli nemu nešťastná.
Preto radšej len stroho prikývol a pokračoval vo svojej práci.
„Podáš mi upevňovací krúžok?“ požiadala pre zmenu Viktora, ktorý mu rád vyhovel a pritom mu aj stihol pošepnúť.
Podal mu ho a Harry vskutku oceňoval, že sa vôbec do ničoho nemieša ani nekomentuje ten jeho výbuch, ktorému zabránil len príchod kapitána.
Všetci pokračovali v príprave, keďže prístroje hlásili skutočne jednu z tých silnejších búrok.
A mágia im svoju silu aj ukázala, keď pocítili na vlastnej koži vplyv tej búrky, ten nebezpečný nápor surovej sily, ktorú zo sebou prinášala.
Bolo to horšie než akýkoľvek nácvik, keď zrazu ani nevedel kde stojí a či sa ešte vôbec dokáže udržať nad vodou.
V takýchto chvíľach bol prútik zbytočný, učili ich že magická búrka, jedna z tých typických pre tieto oblasti, by ich mohla pri použití čo i len najmenšieho kúzla zabiť.
***
Chlad.
Cítil ho na svojich chodidlách zašpinených od hliny.
Dokončil ďalšie záznamy na stenách, ruky mal kvôli tomu zababrané od hliny, pod nechtami piesok.
Tri dni, robil tie záznamy len s prestávkami, odškrtol si ďalšie tri dni. Jeho proces bol kvôli množstvu neuzavretých prípadov odložený o dva roky, na dva roky naňho takpovediac zabudli, ostávalo mu ešte veľa dní, veľa nekonečných dní a potom...
Nechcel myslieť na to, čo sa stane potom, keď príde na rad, keď ho odsúdia. Podľa možnosti o tom radšej ani neuvažoval ako o veci, ktorej sa nemôže vyhnúť.
Snažil sa sústrediť na praktickejšie veci.
Pohybovať sa bolo nepríjemné. V jeho krku pulzovala bolesť, šíriaca sa prudšie nemilosrdnejšie než čakal.
Búrka mu odčerpala veľa síl, vnútorne ho zničila, nedokázal udržať obranu svojej mysle pod kontrolou, keď sa jeho mágia stretla s tou, ktorá zúrila aj nad väzením.
Spomínal.
Aj keď potom vôbec netúžil, musel niektorým spomienkam dovoliť, aby sa opäť prebudili.
Aby opustili jeho myseľ a dovolili mu, opäť sa vrátiť k tomu takmer až neobvyklému pokoju.
A po nich prišli ďalšie menej dôležité, no týkajúce sa Pottera, ktorého práve teraz nedokázal pustiť z hlavy.
Opäť sa to prebúdzalo v ňom, také čosi na zachraňovanie toho chlapca. Také čosi, čo mu nedalo pokoj a trvalo na tom, že neurobil dosť na to, aby ho ochránil pred ním samým, že mu nedokázal povedať.
Dosť. To stačí. Nikomu nič nedlhuješ. Choď.
No nemohol s ním hovoriť o nič viac než teraz.
Stále tu však boli tie spomienky, tie spomienky, ktoré plávali kdesi na vrchole medzi tým všetkým.
Potter.
Sedel tam blízko pri jazere, na jednom z tých zdanlivo skrytých miest. Sám. Práve teraz s priveľmi dlhými vlasmi, zmätený a bez priateľov. Weasley bojoval s akýmsi vnútorným rozoporom a Grangerová Potterovi nestačila. Bolo len otázkou času, kedy sa zosype, keby sa
A on ho pozoroval. V tichosti čakal, na ďalší jeho krok. Ten chlapec bol na okraji a riaditeľ to nevidel.
Samozrejme, dovolil mu to, on sám predsa chcel, aby sa takto pravidelne ničil, aby znovu a znovu zabíjal sám seba kvôli tým ostatným. Akoby nestačila jeho duša, akoby nestačilo to, čo musel podstupovať aj on sám, ešte aj to decko s jej očami, musí byť na každom mieste, kde sa odohrá niečo temné.
Nenávidí Pottera, no nemal by tam byť, nemal by byť na tých miestach a čeliť tomu, je priskoro, priveľmi skoro, na to, aby videl veci, ktoré Snape dôverne poznal.
No on ho nesmie zastaviť. Má zviazané ruky rovnako ako všetci, ktorí veria, že práve on by mohol... že je to jeho úloha... Vedel, že je to len ďalšie šialenstvo vyvolané tou nocou plnou mučenia, noci podobného druhu zanechajú stopy, aj keď tvrdil, že nie, aj keď trval na tom, že jemu sa to nestane.
A potom sa to stalo. Potter sa otočil a on bol odhalený. Jeho tváre sa dotkla tá dobre známa nenávisť, tá jediná istota, ktorú ešte mal, kým všetky ostatné zmiznú, Potter ho bude nenávidieť, Potter vždy vystúpi proti nemu, Pre Pottera bude dôležité to čo urobí, bude pochybovať, bude ho sledovať, nezabudne. Kým všetci ostatní áno, práve on si ho bude pamätať.
„Čo tu chcete?“
„Nedovoľujte si, Potter!“ kričal naňho.
Nechal tú spomienku odplávať spolu s trestom, ktorý Potterovi vtedy už zo zvyku udelil.
A pozvoľna prechádzal na tie ďalšie, skladal tie menej podstatné späť na miesta, na ktoré patrili.

„Viete, čo je toto, Potter?“
„Nie, pane...“ chlapec prešiel pohľadom po fľaštičke, ktorú držal.
„Veritaserum, Potter...“

„Vy ste sa skutočne nič nenaučili, Potter... dosiaľ ste ešte nepochopili...“
„Je to vaša vina, pane, to vy ste mi odmietli vysvetliť...
„Dosť!“

„Nikomu to nepoviem, ja...“
„Vypadnite, Potter!“

„Dokážete, vôbec niečo, Potter...“
„Áno, pane, ale to vy mi nič nevysvetlíte, vy odo mňa chcete, aby som si vyprázdnil svoju myseľ, ale pritom... nedovolíte, aby som...“
„Výhovorky, Potter, nič iné len výhovorky...“
„Viete Severus, že múdry klobúk uvažoval o tom, že zaradí, Harryho do Slizolinu...“

„Pán riaditeľ, to by už bol vrchol toho, čo by som bol ochotný znášať, keby ten chlapec...

„Nepopieraj, Severus, že ho napokon máš radšej než ja sám...“
„Nemám ho rád, Albus, ja ho nenávidím...“

Bolo to preč. Tak rýchlo, prešli všetky tie obrazy späť na svoje miesta a on pocítil úľavu.
Potterovho obrazu sa už zrejme nezbaví, bolo to príliš veľa rokov, príliš veľa času venoval jeho životu, viac než tomu vlastnému.
Dovolil to sám sebe, keď opäť prešiel tú krátku vzdialenosť od hlavnej steny až k oknu.
Keď sa jeho ruky dotkli  mreží, na tvári cítil morský vánok a slaný dotyk čohosi neznámeho.
A potom to uvidel, po tej ceste, po ktorej prichádzali... Po tej ceste teraz šiel sprievod nových strážcov.
Tí vpredu niesli dovnútra akési zakryté telo.
Bolesť spojená s tým, že Pottera s nimi nevidel, že ho nedokázal rozoznať medzi tými ostatnými, bola hlboká, presahovala všetko, čo prežil v zajatí týchto múrov.