Azkabanský strážca 3. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

 bez korektúr

 ehm, môj malý ventilátorík je už v prevádzke...

 pre Vai, anjelik_majku, Aliyu Midnight.

 

Nevedel, ako sa ocitol opäť pri tých dverách, nevedel kedy začal na ne búchať, kedy jeho päste začali na ne dopadať tak rýchlo a prudko, akoby od toho či sa otvoria snáď závisel celý jeho ďalší život. No stalo sa to a on vôbec po prvý raz odkedy sa stal Azkabanským väzňom stratil nad sebou kontrolu.

To telo.

Dlho ich sledoval ako ho niesli, až kým nevstúpili do toho bodu, kedy to už nebolo možné.

No bol si takmer až istý, že tá osoba nejaví známky života. Pevnosť na to reagovala takmer až krutým chvením, akoby tá stará temná mágia pohlcovala všetko to zúfalstvo, ktoré on sám prežíval...

Bolo tam to telo, no nesmel to byť Potter, nesmel to byť, on kto... Neprešli celú tú cestu, aby to teraz bolo to hlúpe teraz už nie decko, no stále ten sebaobetujúci sa Potter.

„Čo je, pán riaditeľ...“ zaznel zvonka hlas jedného z dočasných strážcov.

to oslovenie z jeho úst, znelo ako niečo hanlivé, ako niečo, hodné opovrhnutia.

No tak ho tu volali, pre nich bol pánom riaditeľom. Jeho meno nezisťoval, nikdy sa mu nepredstavil, bol to mladý muž, jeden z tých, ktorých možno učil, no meno si nedokázal presne vybaviť.

Nebolo možné nepostrehnúť istú mieru drzosti v jeho hlase, ktorú by za iných okolností nedokázal ignorovať, nebyť toho, že jeho priority sa zmenili. Nebyť toho, že vedel, čo by nasledovalo, ak by sa to opäť rozhodol pre tú ťažšiu cestu.

„Potrebujem vedieť, či...“ zarazil sa, čo by mal vlastne povedať, akoby mal položiť tú otázku?

Zrejme neexistoval vhodný spôsob na to, akoby sa mal spýtať na niečo také.

„No tak, nebudem tu stáť celú večnosť... Alebo ste snáď stratili odvahu, pane...“ pokračoval auror mierne uštipačným tónom.

„Nie je to až aké ťažké ako zabiť neozbrojeného všakže, ako sa dívať, na večeru prichystanú pre hada vášho pána... ako mu pomáhať, aby...“

Tie slová nič neznamenali, nemali by znamenať, poznal zoznam svojich hriechov, vedel, čo musel urobiť, vedel čo spočívalo vždy len a len na jeho pleciach.

Aj to, že sa bude musieť vzdať, že bude musieť svoju dušu pochovať tak hlboko ako to len bude možné a odovzdať sa temnote, do takej miery, aby on nikdy nezistil, že ešte stále je aj v zajatí svetla, že práve to svetlo, ho núti prejsť riekou ohňa.

Neodpovedal.

Prekonal ten počiatočný impulz a radšej mlčal, pochopil, že zrejme ak tak nedostane odpoveď, že si ju bude musieť nájsť sám.

„Ako chcete...“ nedbanlivo pokrčil plecami auror a vrátil sa späť na svoje miesto.

Opäť vyhľadal pohľadom okno, opäť sa rukami dotkol mreží, boli studené, telom mu prešlo mierne chvenie, keď cítil tú mágiu pulzujúcu všade na okolo, keď sa s ňou spojil a nazrel do prebúdzajúcej sa temnoty.

Stravujúcej smrť, živiacej sa všetkým tým, čo ešte nebolo súčasťou prázdnoty. Cítil dotyk mora, jeho kruté pulzovanie na svojej tvári, objatie temných vĺn.

Dýchal.

Ten slaný morský vzduch a nechával mágiu voľne prechádzať, spájal sa s krikom tých stien, nechala sa nimi odviesť ďaleko za hranice toho, čo doteraz mal možnosť vyskúšať.

Hľadal v tých stenách, ktoré mali uši aj oči akúkoľvek možnosť na nadviazanie spojenia.

A potom ich otvoril, potom keď bol súčasťou tých stien, keď sa ho temnota dotýkala a pohlcovala všetko naokolo a on skrz ňu videl ten tichý zástup, pomaly stúpajúci stále vyššie a vyššie.

„Čo sa stalo?“ zaznel Dawlishov hlas, kdesi na pozadí. Terajší takpovediac vedúci auror, tejto dočasnej skupiny, bol šokovaný touto nepríjemnou komplikáciou.  

„Použil mágiu počas búrky, zasiahlo ho to... rovno do srdca...“ počul hlas akéhosi staršieho muža, ktorý bol vpredu. Snape  no vedľa neho stál Krum, bledý a znepokojený.

 „Dovolíte, ja ... budem sa musieť naňho pozrieť, bude nutné zabezpečiť, aby všetky postupy...“

 „Áno, samozrejme...“ nemal žiadne námietky ani akýsi starší muž a strážcom, ktorí niesli telo, aby postupovali ďalej, rovno za hlavným aurorom.

Snape pohľadom prechádzal všetky tie ostatné tváre, bledé a napäté, vrátane akéhosi dievčaťa, ktoré sa odvážilo sem prísť a obliecť si uniformu strážkyne. To dievča, práve teraz nervózne zvieralo v pravej ruke svoj prútik. A pohľadom prechádzalo po svojich spoločníkoch.

Ďalej medzi nimi hľadal Pottera, sústredil všetky svoje sily na to, aby sa tam udržal tak dlho, ako to len bolo možné, no nenašiel ho medzi nimi, čo spôsobilo, že jeho svet prekonal ďalší nebezpečný otras.

Ocitol sa na podlahe svojej cely, zadychčaný a zničený z toho spojenia, ktoré mu odčerpalo viac síl než čakal, lebo sa bránil, proti tomu temnému vplyvu, lebo sa obával, že pevnosť by ho mohla zavolať, že by mohol opäť považovať temnotu za až príliš lákavú a stratiť samého seba.

 Nevidel to telo, nebolo odkryté, no nemohol sa tam vrátiť, nemal na to dosť síl.

***

Prišla mu večera.

Bola odlevitovaná do jeho cely a dopadla na to správne miesto a všetko bolo následne dokonale upratané, presne podľa predpisov.

Jedla sa ani len nedotkol, len sa napil vody. Len cítil na perách jej chuť.

Jeho strážca sa ho zrejme rozhodol vytrestať za tú predchádzajúcu nerozvážnosť a už za ním neprišiel.

Nadišla ďalšia noc.

Jedna z tých nekonečných nocí, počas ktorých sa točil v tom nikdy nekončiacom kruhu.

Prešiel do hlbšej úrovne oklumencie, stiahol sa natoľko, že jeho osobný priestor zúžil len na základné potreby a podnety s tým spojené.

Uzavrel sa pred bolesťou, pred úzkosťou, ktorá sa ho zmocnila, odkedy videl to, čo vidieť nemal. Odkedy cítil to, čo cítiť nesmel.

Urobil to, no aj tak nedokázal zahnať to nebezpečné zovretie chladu, to priveľmi lákavé volanie temnoty.

Z obrany, ktorú si vystaval unikla ďalšia spomienka.

„Vieš, čo znamená skutočne spoznať mágiu, Severus...“

Hlas Temného čarodejníka sa pozvoľna dotýkal jeho mysle. Bol to jeho učiteľ, ten vďaka, ktorému sa cítil výnimočný, ten, ktorý ho prial takého akým bol aj s jeho nedokonalosťami.

„Nie som si istý, či poznám odpoveď, pán môj...“

„Mágia, môj drahý Severus, nie je temnota, nie je svetlo, mágia je len moc, tá moc... Temná mágia búra hranice, svetlá ich vyznačuje... Ktorú z nich prijmeš za svoju, ktorá z nich koluje v tvojich žilách?“

„Obe, pán môj...“

Odpovedal rýchlo, neváhal, on aj tak vedel, že to bolo to prvé na čo mal možnosť myslieť, on aj tak ovládal to, čo sa on sám ešte len svojpomocne učil.

Bola to jedna z tých mála úprimných odpovedí, za ktoré nebol potrestaný.

„Pravdaže, áno, Severus, lebo voľba tá je len na tebe, ty si sám si zvolíš svoju cestu, ty sám si vyberieš to, čo ťa bude definovať... nikto iný to nemôže urobiť, len ty sám...“

Zahnal tú spomienku týkajúcu sa temnoty ďaleko, mladý Severus sa mu strácal a rovnako aj on.

„Urobil som to, opäť som to urobil, kvôli nemu... len kvôli nemu...“ týmito slovami Snape zahnal mladého Severusa, odstránil pochybnosti o svojom presvedčení.

Takí vtedy býval, tak ľahko sa dalo podľahnúť tomu vplyvu, vtedy ešte poznačenému aspoň do istej miery napodobňovaním ľudskosti.

V týchto stenách ju však nenachádzal, všade boli stopy temnoty, všade boli stopy krutosti, ktorú nemohol zmyť ani odchod dementorov.

Mágia tu bola nebezpečná, bola pomstou, bola krvavou pečaťou tej minulosti, ktorej sa dnes už čarodejníci obávali a mali pred ňou rešpekt hraničiaci so smrteľným strachom.

***

Buchnutie taniera o drevenú podlahu. Škripot dvierok a ich následné zatváranie.

Odškrtol ďalší deň, ignoroval bolestivú prázdnotu v žalúdku, sadol si a snažil sa zabudnúť na mámenie tej predošlej noci, na to ako blízko bol opäť k temnote, aká bola príjemná, ako dobre sa cítil, keď sa s ňou opäť spojil.

Nemyslel len automaticky jedol napol spálené hrianky, len zapĺňal prázdnotu a potom odškrtol ďalší deň.

Pil svoj čaj, zrejme až priveľmi hltavo, čiastočne sa s ním až dusil, no napokon prekonal to pálenie.

Potom si ľahol, potom hľadel na strop a pomaly uvoľňoval svoje myšlienky, pomaly všetko triedil a rozoberal tak, aby necítil viac tú úzkosť, tak aby si dokázal opäť udržať myseľ čistú, vzdialenú od bolesti, pripravenú čeliť pravde a vyrovnať sa s ňou.

Dlážka bola studená, cítil na nej to pulzovanie krokov, no nezdvihol hlavu, neodpútal sa od toho triedenia, ktoré viedlo k systematickému poriadku.

Potom opäť zavrel oči, pomaly, nenútene prenikol do spomienky, do ktorej ho ťahala jeho vlastná myseľ.  Do spomienok, ktoré sa odmietali zaradiť na tie správne miesta.

Potter ho sledoval. Takmer neustále cítil vplyv toho jeho upreného pohľadu. Nebolo ťažké odhadnúť, čo sa odohráva v tej jeho priveľmi domýšľavej hlave. Podozrieval ho a on vedel, že to zrejme neostane len pritom, že do toho neprestane vŕtať.

No bol ešte mladý, mohol si dovoliť chyby tohto druhu, mohol si dovoliť byť slepý voči určitým vplyvom.

A on ho preto mohol nenávidieť, vďaka tej nenávisti, ktorú k nemu chlapec cítil, bolo ľahšie vidieť v ňom Jamesa a nehľadať Lily.

***

Vbehol mu do náručia. Takmer. No s odporom sa stiahol, keď sa náhodou dotkli.

Odpor. Potter nemal nárok na to, aby k nemu cítil odpor.  Na niečo také nemal právo.

„Kam sa to zas ponáhľate, Potter...“ nič mu nedaroval, za to vyrušenie, za tie pochybnosti, za to že nedokáže aspoň raz ostať obsedieť na mieste a nechať všetko na kompetentných.

„Nikam, pane...“ jeho odpoveď bola prejavom vzdoru, ktorý túžil potlačiť.

***

„Pane, vy ste ma chceli skutočne zachrániť?“

Pýtal sa ho na to, urobil to a on mu vtedy čelil, na jednej z tých chodieb, hľadel do tých Potterových nevinných očí.

Týčil sa nad ním takmer hrozivo a videl ako ten chlapec podvedome ustúpil, ako ľutoval, že sa odvážil položiť otázku tohto druhu.

„Nikdy som nemal v úmysle dopustiť sa nerozvážnosti podobného druhu, Potter, to vy ste ma prinútili k tomu, tým vaším večným staraním sa do vecí, ktoré...“ bolo zbytočné mu to vysvetľovať, jeho oči už teraz horeli tým pohŕdaním, ktoré on nemohol zniesť.

Videl ho odchádzať, nahnevaného a zarazeného, videl ho a dúfal, že to bude stačiť na to, aby mu viac nekládol otázky podobného druhu.

 Prečo však nepocítil zadosťučinenie, prečo sa jeho mysle viac než kedykoľvek predtým dotýkali tie Albusove slová, typické preňho, nenávidené ním samotným. Tie slová, ktoré sa on sám nikdy neodvážil prijať.

A pozvoľna prešiel aj tou ďalšou, tou poslednou, ktorá sa odmietala poddať jeho vplyvu.

Povedať to Potterovi.

Skutočne práve on musel podstúpiť niečo také. So všetkých osôb práve on oznámi Potterovi, že je odsúdený na, že nemá žiadnu nádej...

Malo by ho to tešiť, mal by byť spokojný, no nedokázal to, potlačiť tú posadnutosť, ktorú si za tie roky vybudoval, Pottera mal predsa chrániť a nie dovoliť, aby sám seba obetoval pre...

Kedy mu to povie a pri akej príležitosti? Ako vlastne? Aké bude ich ďalšie stretnutie teraz, keď verí tomu, čomu veria všetci.

Čo bude musieť ešte urobiť, čo obetovať, aby si ho vôbec vypočul?

Náhle bola jeho myseľ priveľmi plná ticha, priveľmi ovládaná umelo získaným pokojom.

Opäť vstal a urobil ten svoj zvyčajný kruh, opäť sa rukou dotkol jednej zo stien, neodolal a Azkaban mu odpovedal.

Krum a to dievča boli vonku na nádvorí.

„Nemôžeš im povedať pravdu, Svetlana...“

„Musím, to čo som videla, mali by vedieť, že čo ak on...“

„Nezmysel...“ videl ako ju Krum chytil za lakeť ako ju obrátil k sebe.

„Mlč a radšej sa do toho nepleť, provokoval až príliš, dalo sa čakať, že to s ním tak dopadne...“

„Stále nie som presvedčená o tom, že...“ vyhlasovala zúfalo, no pod vplyvom jeho ďalšieho naliehania jej odpor slabol.

***

Striedanie dvoch posádok spojené s rýchlym pohrebom na nádvorí, to boli udalosti súvisiace priamo s tými nastávajúcimi dňami.

Nedokázal to sledovať priamo, jednoducho nemohol ani sa už na to nesnažil opýtať,  nedokázal to urobiť, pochopil, že nejde len o hrdosť, že sa jednoducho nedokáže vzdať nádeje a v tomto prípade sám sebe ponechal ten luxus ešte chvíľu váhať medzi jednou a druhou možnosťou.

Preňho sa však nič nezmenilo, naďalej dostával svoje každodenné prídely jedla, prišli mu aj noviny.

Nový strážca sa mu neukázal, zjavne bol na isté skutočnosti upozornený tým predchádzajúcim a stihol si osvojiť aj jeho zvyky.

Netrápilo ho to, samota mu neprekážala a keď ňou bol priveľmi pohltený, unikol do živých spomienok.

Práve teraz ho však zaujímali nové správy.

Mal ich rozložené na zemi.

Jednu časť porozkladal do tvaru papierovej lane, tú druhu mal na zemi rozloženú ako mapu.

Sedel neďaleko tých nových správ, prechádzal po nich prstami a čítal, pomaly si privykal na tú možnosť, že môže opäť čítať niečo iné než svoje vlastné zápisky. Niežeby mu záležalo na tom, že už nie sú úplne najčerstvejšie, že je to len jedno z tých ďalších vydaní.

Popri tejto činnosti pomaly začínal opäť jesť, žalúdok mal kvôli tomu ako kameň, čakal na vybavenie jeho žiadosti týkajúcej sa prípravy esencie, ktorá by mu práve teraz bola veľmi nápomocná.

predchádzajúca kapitola

nasledujúca kapitola