fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
Keďže
jeho citlivosť na vône sa práve počas stresových situácii prejavovala výraznejšie
než zvyčajne, bolo to od neho pomerne ohľaduplné.
„Prišlo
to pod naším kódom...“ povedal im chameleón predtým než sa video načítalo.
Čo
znamenalo, že nikto iný sa k tomu nemohol len tak dostať bez ich
šifrovania, ktoré druhý člen ich tímu,
po šéfovi najkompetentnejšia osoba, doviedol takmer až k dokonalosti.
Práve teraz to bol pre nich šifrovací boh ak už nič iné.
„Hej, skús to ešte raz... takto to
nepôjde... dobre....“ obraz sa zachvel, potom sa otočil a opäť
vyrovnal, uvidel Danielle.
Zdravím vás... Chcem vám len povedať,
nebojte sa o mňa som na dobrom mieste, som šťastná a nič mi nechýba,
keď ma budete hľadať, vy aj ja budeme trpieť, vy aj ja budeme trpieť, ak sa
rozhodnete ísť za mesiacom...“
V pozadí znel akýsi smiech.
Danielle sa ešte raz pozrela do
kamery, ukázala im noviny, so včerajším dátumom, zamávala a potom záznam
skončil.
Video sa elegantne vymazalo.
Misha
pocítil hnev, strašný, už dávno ním nič
tak neotriaslo, ako tých pár sekúnd záznamu.
Mesiac.
Ísť
za mesiacom.
To
bola rozprávka, ktorú jeho sestra kedysi vymyslela. Vedel ju naspamäť, lebo každého
unúvala s tým, že to donekonečna opakovala. A vždy ju za to chválili,
tešili sa z toho, akoby šlo o niečo mimoriadne, že práve ona
vymyslela a neskôr aj nakreslila rozprávku o Mesiaci menom Blue.
„Vieš,
čo to znamená...“
„Áno,
tuším, že viem... znamená to, že ju hľadáme ako blázni a ona si len tak
niekde užíva... Skutočne ma mrzí, že tu márnim váš čas...“
Samozrejme,
že si neprial, aby bola v skutočnom ohrození, no vzhľadom na jej stav, ju
podozrieval so všetkého možného.
„Aspoň
už vieš, že je v poriadku, to sa tak na ňu podobá narobiť hrozný rozruch,
zrejme si užíva s ním vedieť viete, s nezávislým členom...“ ozvala sa
Darcy so svojho miesta.
Presnejšie
missDarcyForbidden.
Dievča
s modrými vlasmi, pomerne obyčajné, jedno z tých, ktoré by ste
pokojne prehliadli, nebyť toho výrazného účesu.
Misha
jej pravé meno nepoznal, potrpela si na tom, aby ju oslovovali ktoroukoľvek
časťou jej loginu, na oslovenie zlatko mal povolenie len Chameleón, ako medzi
sebou zvykli žartovať, odkedy tí dvaja začali spolu chodiť, nezvozila ho pod
čiernu zem, vždy keď sa to odvážil vysloviť v súvislosti s ňou. A využil
každú príležitosť na to, aby ho mohol použiť.
Nezazlieval
mu to, bolo to medzi nimi ešte čerstvé a zatiaľ to vyzeralo tak, že by to
mohlo fungovať viac než dobre.
To,
že f_defenders je takpovediac vzťahovo úzko prepojená skupina, sa im mohlo stať
v budúcnosti aj osudným, no Misha sa toho práve teraz neobával, keď ich
takto videl, vždy mal pocit, že sú skôr rodina, než len náhodné zoskupenie, čo
mu v mnohých ohľadoch plne vyhovovalo.
„...“
opýtala sa pomerne útočne, mala zo zvyku byť tvrdá a dosť aj kričať,
takpovediac chameleón bol do určitej miery skôr tichý a menej výrazný,
aspoň čo sa týkalo jeho povahových čŕt.
„No
keď sme už takto pospolu deti, možno by sme mohli pokračovať v našom pôvodnom
pláne, ak teda všetci budete súhlasiť...“ prešiel Mark pohľadom po nich
všetkých.
***
Nemyslel.
Konečne nemusel na nič myslieť. Len mu dovolil, aby ho šukal.
Tvrdo.
Neľútostne, tak až sa mu podlamovali kolená, až musel vynaložiť všetko svoje
úsilie na to, aby sa dokázal udržať na mieste.
Potreboval
to.
Tak
ako nikdy predtým, práve teraz túžil len po uvoľnení, len po blízkom kontakte s ním.
Nedokázal
to nazvať inak, to čo s ním urobiť, to ako jeden druhého vystavili tomu
najsilnejšiemu z pokušení.
Cítil
hlboko v sebe ten doznievajúci tlak, to sladké naplnenie, tú jedinú prekvapivo
podmanivú odozvu svojho vlastného tela.
Stonal.
Kričal
od rozkoše a nič nemohlo zatieniť ten fakt, že si práve teraz neprial byť
nikde inde, že práve teraz prežíval jeden z tých okamihov, kedy zabudol na
svoj strach a dokázal sa od neho oslobodiť, kedy už nebol tým
polofungujúcim jedincom, kdesi na rozmedzí medzi úzkosťou a bytím na
hrane.
Zatváral
oči, prekonával chlad, cítil sa voľný, bol pripravený, urobiť to znovu,
podstúpiť to všetko a opäť byť s ním, opäť sám sebe dovoliť, milovať
ho a byť ním milovaný.
***
Rozvírili
hladinu, opäť boli aktívny a on žil v takom tom príjemnom očakávaní
dobrých raňajok.
Sedel
za stolom, len vo voľných nohaviciach a pomaly jedol, po dlhšom čase,
preto len po menších sústach, lebo odkedy sa to celé začalo, ledva do seba
dokázal niečo dostať.
Brat
mu už nevolal, aspoň nie tak často ako predtým, no on mu poslal pár správ.
Ubezpečoval
ho o tom, že sa vráti a bol to skutočne fakt, ku ktorému sa musel
postaviť čelom.
Nebol
ešte pripravený žiť s Markom a vedel, že od budúceho týždňa aj tak
odchádza na jednu z tých svojich záhadných ciest, na ktoré sa aj tak nikdy
nepýtal.
Ani
na to, čo sa na nich odohrávalo, nebol pripravený na odpovede, vedel len, že má
prácu, ktorá ho na pár mesiacov odvedie z ich dosahu, že fungujú
takpovediac aj bez neho, hoci vtedy zvyčajne stagnujú a nepracujú na ničom
dôležitom.
No
ešte na to nechcel myslieť, na školu a na všetko ostatné, na terapiu,
ktorá bude opäť ako inak nasledovať a zrejme sa z nej už nevyhovorí.
Práve
teraz však nechcel nič viac než len vychutnať si ich spoločné raňajky.
nasledujúca kapitola
