Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
poznámka: nuž ... opäť Thein pohľad
„Theia...“
Majstrov hlas ju prinútil
zostúpiť nižšie. Opustiť bezpečie anonymity, v ktorej žila tých pár dní.
Bol to neľútostný rozkaz,
jeden z tých, ktoré prenikajú do duše. Rozochvel jej silu, prebudil ju
z tej nepríjemnej strnulosti, ktorej čelila po svojom odchode, absolútne
nelogickom, no zrejme pre ňu samú dôležitom, lebo tam už nemohla dýchať, lebo
tam už túžila len prepadnúť sa cez okraj. Bola za svojimi možnosťami, absolútne
zbavená možnosti o čomkoľvek racionálne uvažovať.
A nepriala si, aby
ju niekto našiel, ani on nemal práve teraz právo ju nájsť.
Bola tam v jednej
z tých okrajových štvrtí, kde prežila nasledujúce štyri dni ako jedna
z tých, túlavých duší, ktoré žili v tunajších uliciach. Obišla staré,
pomaly sa rozpadávajúce vznášadlo a zamierila k nemu.
„Čo
odo mňa chcete, prečo ma nemôžete aspoň na chvíľu nechať na pokoji...“ priala
si, aby bolo všetko normálne, aby skrátka prišla späť na internát, bola tam
Agápe, aby si spolu posedeli pri stole, aby sa spolu opäť smiali a bavili
o misiách. Práve teraz však akosi jej dve meče, boli vytiahnuté
z toho bezpečia a ona sa prichytila pritom, že k svojmu
majstrovi pristupuje takmer až v bojovej pozícii.
Nenávidela
sa za to, že ju nechala odísť, že vôbec niečoho takého bola schopná. Poslúchla
rozkaz, aspoň s časti. Čo však neznamenalo, že potom so sebou dokázala aj
vydržať.
„Pôjdeme
spolu do chrámu, zrejme nie je žiadna iná možnosť, len to urobiť...“
„A
čo ak nemôžem súhlasiť, čo ak vám už nedokážem veriť... Čo ak mám všetkého dosť
a jednoducho už neznesiem, aby...“ povedala mu to drzo do očí. A bolo
jej jedno, kto pred ňou stojí. Ten jej hnev, akoby sa vrátil v plnej sile
a on bol práve teraz jeho súčasťou. Práve on, od ktorého očakávala, že
potom všetkom, bude chápať, čo pre ňu znamená...
„Dosť...“
jeho hlas bol náhle tvrdší, náhle prísny. Cítila dotyk jeho sily, do istej
miery mrazivý, keď aj on vytiahol svoj meč. Ten zvuk však práve teraz znel ako
oslobodenie, niečo tak dôverne známe.
„Nenechám
ťa odísť, nie takto... nedovolím ti utiecť, niečo sme si sľúbili, nemôžeš sa len tak všetkého vzdať, Theia...“
„Prišli
ste za mnou kvôli nim, kvôli tomu, že nechcete, aby si mysleli, že ste
zlyhali...“
„Prišiel
som len kvôli tebe, Theia, len a len kvôli tebe...“ zdôraznil to a jeho
slová boli teraz viac ako slová jej učiteľa, čo nemohla zniesť, čo nemohla
prijať.
A to
ako vyslovil jej meno, akoby prebudilo tú časť z nej, ktorá by mu práve
teraz zatúžila dať tú možnosť, pozhovárať sa s ňou o všetkom, no
prevážila tá, ktorá nemala a ani nechcela s ním mať žiadne
zľutovanie.
„Neverím
vám...“
Cítila
ako sa jej meče dotkli toho jeho, ako táto jej nová technika, v ktorej
ešte nebola úplne sebaistá, narazila na prudký odpor z jeho strany. A jediný
pohyb, jediný premyslený ťah a obe jej meče boli zrazu vo vzduchu.
A ona
pocítila ako bola zatlačená viac dozadu, ako on sám odstránil tú medzeru medzi
nimi.
„To
ma veľmi mrzí, Theia...“
„Nie,
vy len...“
Prečo
to tak musí byť? Prečo s ním ani len nedokáže bojovať...
Chvela
sa.
Cítila
ako to chvenie prechádza až do jej sily, ako silno na ňu pôsobí všetka tá
ťarcha jej vlastných aj cudzích tajomstiev.
Ísť
do chrámu. To možno nebolo to najhoršie riešenie. Možno by jej to pomohlo znovu
získať rovnováhu, viac než tie jeho slová, ktorým aj tak nebude veriť, no ísť
tam s ním by znamenalo, že ona sama ešte voči nemu práve teraz dokáže
pociťovať len hnev.
***
Sedeli
pri jednom z večerných ohňov. Vytvorených v starej plechovke,
miestnymi.
No
priveľmi sa pri nich nezdržiavali, lebo sa báli jeho. Jej majstra.
Neodišiel.
Nenechal ju tam samú. A nemal ani len v úmysle to urobiť.
A ona
mlčala, nepovedala už ani slovo, od tej ich poslednej konfrontácie sa správala,
akoby tam ani len vôbec nebol. Bola pokojná, opäť až priveľmi po tom svojom
poslednom výbuchu.
A opäť
to bol on, kto prerušil ticho.
„Nechceš
ani len vedieť čo sa stalo...“
Obrátil
sa k nemu, zrejme prudšie než mala v úmysle.
„Áno,
ale povedali mi predsa, že všetko má ostať utajené, že nikto mi nevysvetlí...“
„Ja
to urobím. Poviem ti, všetko, čo chceš vedieť... bez ohľadu na to, čo sa stane
potom...“
„Ale
prečo ste mi už skôr...“
„Poslali
ma preč, chceli vedieť ako sa vyrovnáš
s touto situáciou bez môjho zásahu, len hľadajú zámienku na to, aby nás
mohli rozdeliť... nesmieme im to dovoliť, nesmieme dopustiť, aby sa im to
podarilo...“ žiadal ju spôsobom, ktorému musela prikladať istú dôležitosť.
„Tak
dobre, majster, počúvam vás...“ rozhodla sa mu dať šancu, na to aby jej všetko
vysvetlil, na to, aby urobila poriadok vo všetkom tom zmätku, ktorému opäť
čelila.
***
Stáli
pred vstupom do chrámu.
Tak
blízko tých starobylých tajomstiev, tak ďaleko od toho všetkého, čo by ešte
relatívne mohlo zasiahnuť do ich sveta, tak blízko k tomu stavu, kedy boli
obrancami mieru, keď to bolo ich hlavné
poslanie a nič iné.
Práve
teraz v jej mysli kolovala jedna z tých právd, ktoré ju samú zasiahli
ako varovanie.
Agápe
zradila rád aj republiku kvôli Ivorovi,
urobila to vedome a bez ohľadu na následky, vybrala si jeho, aj keď
všetkým tvrdila opak a len vďaka istým výnimočným okolnostiam
a intervenciám mala možnosť vyhnúť sa omnoho horším trestom. Už len tým,
že sa to vyriešilo v tichosti. Nechýbalo veľa a mohlo to všetko
súvisieť ešte s väčšími stratami. No došlo k dohode, ktorú nie všetci
členovia rady prijali s pochopením.
Anakin
nehlasoval proti nej, povedal, že podobne ako Obi Wan hlasoval práve teraz to,
aby bolo všetko vybavené v tichosti a aby bolo zabránené ešte väčším
diplomatickým škodám, ktorým by sa zrejme nevyhli. Všetko to bolo veľmi
zložité, až do takej miery, že ani po zjednodušení, nebolo práve
najjednoduchšie pochopiť všetky súčasti toho rozsiahleho komplotu.
Rozumela
jej. Viac než by si priala. A skutočne dúfala, že práve Ivor za to stojí.
Majster
neklamal, cítila v jeho sile tú pravdu, tú nemožnosť, aby práve teraz
medzi nich postavil nepravdivé informácie.
A ona
chcela opäť upevniť svoju dôveru v neho.
Chrám
sa pred nimi otvoril a ona cítila, ako ju obklopil jeho pokoj, akoby
odstránil všetko, čo ju dosiaľ trápilo, akoby všetko kamsi ustúpilo a pred
nimi už boli len tie dvere.
Tie
dvere do starého chrámu, do jedného z tých skutočných ktoré nebolo radno
podceňovať.
„Pripravená...“
„Áno,
majster...“
***
Vstúpili
do kruhovej miestnosti.
Boli
spolu, no predsa akoby rozdelení, niečím, čo stálo medzi nimi, niečím čo ich
zahalilo do tmy.
Nevidela
ho.
Ani
necítila.
A bolo
jej lepšie, tá ťažoba, tá nepríjemná bolesť, ustúpila kamsi do úzadia
a hlboko v nej už pulzoval len život.
***
Ticho.
To
ticho v jej vlastnej izbe, ktoré po dlhom čase pocítila, keď sa rozhodla
vrátiť do internátu.
Náhle
však bolo prerušené Šestkou, ktorá sa opäť okolo nej ochotne rozkrútila.
„Áno,
drahá, už som tu... som späť...“
Chrám
jej pomohol, aspoň ona nadobudla ten dojem, že to stálo za to, aj keď jeho
strážcovia do nej videli príliš hlboko a ona tam musela stráviť dlhší čas,
než jej majster.
„A
už len tak ľahko neodídem... už nie...“ predniesla tie slová, no cítila, akoby
na ne tak celkom nemala právo, akoby ju niečo varovalo, niečo tam niekde
v diaľke, že jej slová sú len provokáciou, ktorá by sa jej nemusela
vyplatiť.
Na
to, aby sa cítila lepšie, bolo nutné rozhodnutie a uzavretie istých vecí,
ktoré ...
No
bola už pokojná, lebo z jej strany už padlo rozhodnutie, bola s ním
zmierená a všetkými tými procesmi prešla rýchlejšie než očakávala.
***
Ležala
na svojej posteli, Šestka neustále niečo drmolila o nových protokoloch,
počúvala ju a popritom s mierne privretými očami myslela na ten
nasledujúci večer.
Pozvala
opäť Kanana aj Gwaina aj Tamiru a skrátka, prežili spolu jedno veľmi
príjemné popoludnie. Aj keď Gwain ten myslel viac na svojho padawana než na
celú ich spoločnosť. Bol až desivo zodpovedný. A ona bola naňho hrdá, viac
než kedykoľvek predtým.
Teraz,
keď mala za sebou druhú časť svojho výcviku, teraz, keď hodiny s Yodom
priniesli požadovaný efekt, ona sa cítila dobre. Opäť našla samú seba.
Opäť dokázala veriť, že je presne na tom mieste, kam patrí, že temnota na ňu
nemá žiadny dosah.
Anakin
Skywalker ospravedlnil jej neprítomnosť. Stál za ňou a ona bola jeho
padawankou, učila sa, trénovala. To však bolo asi všetko, čo ostalo z toho
ich vzťahu.
Skywalker
bol práve teraz len jej majstrom, už sa spolu nestretávali za žiadnym iným
účelom.
Nepovedal
jej, že je koniec ani ona sa tak nevyjadrila, no práve teraz bola vďaka tomu až
podozrivo spokojná.
Všetky
tie výčitky boli preč, všetok ten tlak zrazu opadol a ona už len strážila
to svoje tajomstvo, ktoré akoby existovalo mimo tej reality, v ktorej
dokázala žiť. Všetky ostatné pocity, akoby sa v nej uzavreli, akoby nebola
schopná vnímať nič iné.
Chcela
bojovať, nech by sa už malo stať čokoľvek, nedokázala pripustiť tú možnosť, že
by sa opäť vzdala.
Dívala
sa na obrazovku, pohľadom prechádzala po hodinkách, na ktorých sa odrátaval jej
voľný čas.
Bolo
ešte dosť skoro, ešte mohla zavrieť oči, ešte si mohla chvíľu oddýchnuť.
***
Strašné
nešťastie, asi tak to vnímala, keď to zrazu vypuklo, keď prechádzala po
chodbách a videla tú paniku zračiacu sa v očiach všetkých, keď pokoj
ustúpil a bol nahradený jedným z tých nepríjemných prekvapení.
Klony
ich zradili a práve teraz sa všade bojovalo.
„Blesk,
čo vlastne...“
Ledva
odklonila výstrely vojaka z klonovej armády, ktorý na ňu zaútočil. Urobil
to, aj keď sa už poznali z predchádzajúcich misií s jej bývalým
majstrom, aj keď sa spolu predtým zhovárali pomerne priateľsky.
Nezhováral
sa s nej a ona sa musela od neho oslobodiť, musela použiť svoj meč na
to, aby... A aj ten druhý, nebola tým vôbec nadšená, no on jej nedal na
výber a aj tí ostatní.
Všade
prebiehali boje, všetci boli prekvapení, nepripravení a ona sama ešte tiež
čiastočne čelila tomu šoku.
Bojovali
predsa bok po boku, vždy spolu a zrazu na nich útočili, zrazu sa pokúšali
odrezať im cestu, rozdeliť ich. A podarilo sa im to.
Aj
ona doplatila na ten prvotný moment zdesenia, zranením, vďaka ktorému bolo
čoraz ťažšie bojovať, a pribúdalo bolesti, ktorú musela znášať už len preto,
aby sa vôbec dokázala ubrániť. Nevedela ako dlho to ešte dokáže zvládnuť.
Všade
bolo príliš veľa rušivých vplyvov, príliš veľa hluku a niečo temné akoby
zasiahlo do sily, akoby sa tešilo z ich nešťastia. Šestka bola pri nej,
aspoň s ňou sa jej ľahšie kráčalo.
Pokúšala
sa dostať k tým najmenším, snažila sa o to, no niekto zablokoval
dvere, niekto to urobil. A ona z toho nemala dobrý pocit. Zabudla na
bolesť, keď cítila ako prehrávajú...
„Šestka,
ešte raz sa pokús...“ ďalšie výstrely,
ďalší rozruch a krik.
Nešlo
to, Šestka sa však ďalej snažila.
Zatmelo
sa jej pred očami, keď cítila ten temný tlak sily, keď cítila ako niečo bolo
oslabené a zaniklo.
A potom
sa tie dvere otvorili.
Vpadla
dovnútra, bez rozmýšľania. Dvere sa za ňou zavreli bola v pasci, vedela
to, no nedokázala s tým nič urobiť.
Nemohla
o ničom premýšľať, keď uvidela cez tie dvere... keď pochopila to, čo sa
stalo s malými.
Každý
z nich bol predsa... boli to len deti, ktoré... ich deti.... aj ona bola
kedysi jednou z nich.
Poznala
ich, či už z hodín alebo z chodieb. A teraz boli tu, teraz ich
sila vyhasla a ona cítila doznievajúci vplyv ich odchodu. Nemohla to
zniesť, nedokázala ...
„Ako
ste...“ mala v rukách svoje meče a chcela ich použiť, ale...
„To
si ty...“ prerušil ju, hlas, ktorý dôverne poznala.
Bol
to on.
Anakin
Skywalker.
epilóg
