Pár:
programátorka/šéf hackerskej skupiny, vzťah so starším mužom, dráma, romantika
Obsah:
Dievča, s loginom Arwen, programátorka, ktorú jej kamarát požiada, aby mu
pomohla s jedným kódom. Odvedie ju na tajné miesto, na miesto, kde sa
stretáva hackerská skupina do ktorej patrí... A ona sa do istej miery
stáva jej súčasťou, len na určitý čas, len ako záskok za iného programátora...
Motto:
„Som neviditeľná. Moje meno pre vás nie je dôležité. Som preč, skôr než si to
vôbec uvedomíte, no on nebol ochotný ma nechať odísť... On bol tým, komu na tom
skutočne záležalo. “
Poznámka:
inšpirované seriálom Mr. Robot..../ párová poviedka k Hackerovi tentoraz
s dievčenskou hrdinkou...
„Vitaj u nás...“ povedal
jej Aganemnom, keď otvoril zadné dvere vedúce do akejsi kaviarne s nápisom
S TECHNICKÝCH PRÍČIN ZATVORENÉ.
„Toto je jedno z tých
miest, ktoré by si mala poznať...“
Stále si nebola istá tým, či by
ho mala nasledovať, no zrejme už bolo neskoro, podarilo sa mu ju upokojiť
a dokonale zmiasť. Natoľko, že mu dokonca dovolila, aby ju držal za ruku,
hoci musela priznať, že to vôbec nebol zlý pocit, aj keď v podstate ešte
ani spolu nechodili a to objatie sa nedalo tiež považovať za nič vážne.
Ten všadeprítomný retro štýl si
však vychutnávala, akoby snáď vstúpila do iného obdobia.
„Ahojte...“
pozdravil ju akýsi chudý chlapec, vysoký
s výraznejšími okuliarmi, a dlhšími tmavými vlasmi, v dlhšej
sivej mikine, v ktorej bol takpovediac dosť stratený.
„Ahoj...“ hlesla potichu.
„Tak ty si Arwen, veľmi ma teší, som Nezávislý
člen, známy aj ako Stefan...“ žmurkol na ňu a venoval jej jeden
z tých odzbrojujúcich úsmevov, ktoré zvyčajne fungovali na uvoľnenie
napätia.
„Naša nová programátorka...“
„Možno...“ vyhlásila takmer až
vzdorovito, za čo uňho zrejme získala plusové body.
V ruke mal akýsi menší
tablet.
„Všetko pripravené šéf, žiadne
komplikácie...“
„Výborne, no teraz nikam nechoď,
chcem ťa mať v hlavnej časti...“ prikázal mu Aganemnon, chlapec, ktorý sa
jej predstavil ako Nezávislý člen ich nasledoval dovnútra.
Kde na nich čakal zvyšok obávanej
skupiny darkArts.
Okrem neho tam bolo ešte ďalšie
dievča, ktoré sedelo pri počítači a aj Louis, ten sa k nej práve
nakláňal a niečo jej šepkal, očakávala, že nebude spokojný s jej
príchodom, no on sa tváril akoby bol absolútne v pohode.
A ešte jeden chlapec, ktorý
vstal zo svojho miesta neďaleko akéhosi pomerne veľkého retrorádia.
Dievča malo na sebe univerzitné
tričko, dlhé ako šaty, pomocou opaska zúžené v páse, na niekom inom by to
vyzeralo možno zvláštne, ale to dievča vyzeralo, akoby sa pre tento štýl
narodilo.
Chlapec vyzeral skôr ako Ind,
bol oblečený pomerne obyčajne a mal dosť výrazné tmavé okuliare.
No okamžite prerušilo prácu,
sadlo si na gauč, zrejme na svoje zvyčajné miesto a Louis ho bez slova
nasledoval, stále ešte pohľadom nalepený na nich.
Ostatní členovia skupiny sa
takisto posadili, ostala stáť len ona a ich šéf, ktorého pravé meno zatiaľ
nepoznala a ani nevedela, či ho vôbec túži poznať. Všimla si, že utvorili
kruh.
„Toto je Arwen, od dnešného dňa
bude patriť k nám... povedzme, že zatiaľ bude spolupracovať na mnou
vybraných projektoch...“ predstavil ju Aganemnom aj zvyšným členom a ona
sa dozvedela ich mená, aspoň hlavne ich loginy,
ktoré ju zaujímali zrejme omnoho viac, keďže o nich už toho veľa počula.
„Ghostwriter06, no môžeš ma
volať aj Dan...“ predstavil sa je ako prvý Ind.
„MelodyNoble, pre teba pokojne
aj Mel...“ pokračovalo dievča v univerzitnom
tričku.
„Nuž mi sa už poznáme, tak ešte
raz vitaj...“ prihovoril sa jej aj Louis a Nezávislý člen dodal: „Uvidíš,
čoskoro tu budeš ako doma, to si píš...“
Prikývla, dosť rozpačito.
Čakala, že šéf sa predstaví
takisto, že jej povie svoje meno, teda aspoň nejaké iné než aganemnom no on to
neurobil.
Nikoho to však neprekvapovalo
a ona nenašla odvahu opýtať sa na to.
No zatiaľ bola ešte stále
pomerne príjemne prekvapená tým, ako na ňu pôsobili členovia darkArts, všetko
tu bolo také pokojné a normálne, žiadny tlak, žiadne nebezpečenstvo.
Bolo to úplne iné, ako to čo si
pôvodne predstavovala pod fungovaním tejto hackerskej skupiny.
Tá ich temnota, akoby sa jej
práve teraz vôbec nedotýkala, pripadali jej ako taká sympatická partia mladých
ľudí, ktorí sa len tak schádzajú, aby vyplnili svoj voľný čas.
Nič nenasvedčovalo tomu, že
ktokoľvek z nich sa pohybuje na hrane.
A ona sa medzi nimi cítila
dobre, keď sa s ňou zhovárali, bolo to príjemné, bolo to také akoby
konečne nadviazala kontakt s osobami jej sveta, ktoré vedeli aspoň do
istej miery prijať to, čo ona vo svojom živote považovala za samozrejmosť.
O Blue nepadlo ani slovo,
za čo bola práve teraz vďačná, keďže ešte nevedela, akoby sa mala postaviť
k jej odchodu a už vôbec nie k svojmu prijatiu.
***
Šla si umyť ruky, od arašidových
chrumiek, ktoré sa napokon odhodlala ochutnať. Do provizórnej kuchyne za ňou
prišiel aj Louis.
Trochu sa strhla, keď si to
uvedomila.
„Len pokoj, nič ti predsa
neurobím... Mám bezlepkovú diétu, preto som si tie svoje veci schoval sem, aby
sa nepomýlili a opäť mi všetko nezjedli...“ siahol na stôl po svoju pizzu
a vložil ju do mikrovlnky.
„Kedy ti to zistili?“ o tom
sa spolu ešte nezhovárali a doteraz to netušila.
„Až keď som skončil
v nemocnici a povedzme, že som nevyzeral práve najlepšie, dovtedy som
jedol všetky tie normálne veci a teraz... skrátka som si musel zvyknúť čo
sa dá robiť, ak nechcem vyzerať ako múmia, musím niečo vydržať...“ ležérne sa
oprel o dres.
„To ma mrzí...“
„Je to v poriadku, už som
si zvykol, robím čo môžem, ako všetci...“ nedbanlivo pokrčil plecami.
„Jasné...“ hlesla potichu.
Zrazu mala akýsi nepríjemný
pocit, bála sa toho, čo jej povie, keď spolu budú osamote.
Naposledy bol dosť nervózny
a už ani nechcela spomínať na to, čo cítila vtedy, úplne jej stačilo, že
ju šéf úplne vyviedol z jej bežných koľají. Ďalšia konfrontácia s jej
obavami by nemusela dopadnúť dobre.
A on sa na ňu tak díval,
akoby jej chcel niečo povedať a ona si nebola istá nakoľko bude pre ňu
zvládnuteľný pád z oblakov priamo na zem.
„Nuž, ja už teda radšej pôjdem, možno by som
sa mala na niečo vyhovoriť a ... možno by si mohol...“
„To hádam nie takto skoro...“
povedal, no nie výhražne, stále ešte skôr priateľsky. „A ani to nechcem, celkom
dobre sa predsa spolu bavíme ... a neboj sa, šéf ťa odprevadí domov... on
sa o svojich ľudí stará, veď uvidíš...“
„Ja viem, ale skrátka nezvyknem
byť tak dlho preč a neviem...“
„To je v poriadku, tu
s nami ti nič nehrozí, je to moja chyba, naposledy som ťa dosť vystrašil,
mrzí ma, že som to tak prehnal, uznávam, je to moja chyba...“
„Takže ty si tiež myslíš, že by
som mohla patriť k vám, naposledy si predsa...“
Neodpovedal.
Zareagoval na cinknutie
mikrovlnky. Vybral z nej na tanier svoju pizzu.
„Blue je kapitola sama
o sebe... Ona ťa nemusí trápiť. Skrátka sa na všetko vyjebala, priznávam,
že až doteraz som ju skôr obhajoval, ale sú isté veci, ktoré... nuž radšej to
nechajme tak, to privítanie som myslel úprimne, nič sa neboj, už si naša... tak
či tak... teraz to vidím aj ja, že sa k nám skrátka hodíš... a mňa si
nevšímaj, tie moje nálady a stresy to som skrátka ja...“
Prešiel tými dverami ako prvý
a dokonca sa na ňu usmial, no ona ešte stále pochybovala.
Kde bol ten nervózny Louis?
Prečo zrazu všetko berie tak v pohode, nedávno sa predsa tváril, akoby
jeho šéf bol totálny magor, od ktorého by sa mala držať čo najďalej
a teraz je zrazu všetko v poriadku a oni si len robia párty vo
svojom úkryte.
A všetci sú k nej
priam ukážkovo milí. Žiadna smrť, žiadne vyhrážky a všetko bolo absolútne
normálne, akoby to bola len partia mladých ľudí, ktorí s chceli spolu
skrátka baviť.
Aj ona chcela byť taká, aspoň
jeden večer byť úplne normálna, aj keď časť z nej voči tomu mala zjavne
námietky. A keď si predstavila, že by taká skutočne mala byť, skrátka
jedno z tých bezstarostných dievčat, v jej veku, niečo v nej,
akoby sa proti tomu postavilo.
***
Dovolila im, aby ju odviezli
domov, aj keď z nejakého dôvodu neznášala veľké autá.
Padla do svojej postele, lebo
bolo už takmer nad ránom, pekelne ju boleli nohy a od únavy sa to
s ňou všetko točilo, no nedokázala zaspať. Bola plná dojmov, absolútne
zmätená.
Snažila sa nemyslieť na to, aké
by to bolo, keby sa skutočne stali jej priateľmi, keby niečo také dokázala.
Nepamätala si, že by mala
skutočných priateľov v tom svojom druhom živote, v živote Anny, ktorý
jej bol práve teraz takmer až nekonečne vzdialený.
Anna nebola Arwen.
A Arwen odmietala byť
Annou.
Obávala sa toho, že tam niekde
by ju mohla opäť nájsť, možno práve preto aj napriek únave, vstala.
Pomaly prešla po tej zradnej
tmavej chodbe až k tým dverám, ktoré tvorili jej osobnú hranicu.
Položila na ne ruku.
Stlačila kľučku a cítila
ako sa jej tie dvere poddali, aj keď ten zvuk v nej vyvolal značnú nevôľu
stalo sa to a ona mohla vojsť dovnútra.
Do svojej trinástej komnaty.
Nepamätala si čo presne tam
zanechala, tú izbu si nechávala raz za čas upratovať profesionálnou
upratovačkou, no ona tam odmietala vkročiť, nebola tam od toho dňa, ako sa to
stalo, ako do jej života vstúpili tie prázdne časti, ktoré definitívne oddelili
Arwen od Anny.
No rovnako rýchlo ako sa tam
pokúsila vkročiť aj vycúvala a bežala späť do bezpečia svojej izby.
nasledujúca kapitola