celá poviedka
Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Tmavovlasé
dievčatko oblečené v bielych letných šatách, stálo pri jednom z tých tudorovských
okien, nehýbalo sa, sedelo tam ticho, akoby oddelené od zvyšku sveta. Ukryté za veľkým starožitným kreslom, určenom
pre zákazníkov, ktorí sa rozhodli počkať v predsieni na vybavenie
urgentnej objednávky.
Stále
ešte znepokojené každým jedným silnejším zvukom, stále ešte fascinované dianím na
Zašitej uličke. Pohybom tých temných postáv, ktoré tu v tesnej blízkosti
Priečnej ulice, bol omnoho intenzívnejší než kdekoľvek inde. Nebolo to vhodné
miesto pre deti, no nikoho z ich rodiny to očividne nezaujímalo, patrili
sem, on sem prišiel prvý a teraz tu s nimi bývala aj Daphne Brownová.
Dievča, ktoré sa stalo neodmysliteľnou súčasťou jeho života. To dievča, vďaka
ktorej bolo omnoho znesiteľnejšie nosiť priezvisko Quirrell a takisto aj
byť údajným Snapovým synom, kým celý svet mohol stáť proti nej, ona bola vždy
tu, ona mu vždy verila.
„Ahoj...“
pozdravil ju.
„Ahoj,
Quentin,“ hlesla nesmelo.
„Kde
máš mamu?“
„Je
niekde vo vnútri...“ ukázala na ťažké dvere vedúce do menšieho laboratória. Dnes
sa s ňou ešte nestretol, zrejme pracovala na jednom z tých vlastných
projektov, alebo prešla tými ďalšími dvermi, aby stretla jeho.
Aj
ona mala tajomstvá, tak ako jeho matka, ktorá od neho vyžadovala isté veci,
ktorým musel cez prázdniny čeliť. No o jej tajomstvách toho vedel viac než
o tých matkiných. A snažil sa nebyť ich súčasťou.
Daphne
ho však znepokojovala, viac než kedykoľvek predtým. To, čo rodičia odmietali
vidieť, to pred čím všetci utekali, chcel on vyriešiť skôr, než bude neskoro. Nebola
v poriadku, odkedy odišli od jej otca.
V jej
pohľade bol strach. Bála sa aj jeho. Tie noci plné desivých snov, noci plné
nekontrolovateľnej mágie, o ktorej všetci mlčali.
Jej
strach. Ten strach, ktorý ju pohlcoval na toľko, až strácala kontrolu nad mágiou
a aj on bol ohrozením jej krehkého sveta.
Aj
keď nemala ani len najmenší dôvod na to, aby niečo také pociťovala voči nemu.
Mal ju rád, viac než väčšinu ľudí. Znamenala preňho všetko, všetky tie
nevypovedané veci, ktoré boli súčasťou neho, zosobňovala práve ona.
„Chceš
ísť von?“ opýtal sa.
Pokrútila
hlavou a pozrela naňho, stále ešte dosť nesmelo, stále ešte ovládaná tým
strachom, ktorý ju ovládal odvtedy, ako sa sem prisťahovala spolu so svojou matkou.
Spoločníčkou jeho matky, pani Brownovou, u ktorej sa remeslu učil aj on
sám, keďže bol už dlhší čas súčasťou rodinného podniku, jeho vedomosti s elixírov
neboli len súčasťou jeho bežnej výuky na Rokforte, venoval sa im do hĺbky,
ktorá sa na škole nevyučovala až do takej miery.
„Nemusíš
sa báť, budem s tebou... prejdeme sa po Priečnej ulici... zastavíme sa aj
na zmrzlinu, stále máš rada čokoládovú však...“
„Áno,
mám, ale mama sa bude hnevať...“
„Prečo
by sa na teba mala hnevať?“
„Kázala
mi čakať.“
„To
len preto, lebo sa obávala, že by si sa mohla sama túlať po Zašitej uličke, ale
so mnou ísť môžeš, vieš predsa, že so mnou sa ti nemôže nič stať...“ natiahol k nej
ruku, chcel jej pomôcť prekonať ten strach, chcel, aby sa opäť usmievala, aj
keď si nebol celkom istý, čo všetko by pre to mal urobiť a či je tou
najvhodnejšou osobu.
„Tak
dobre, ja teda s tebou pôjdem, len tu na krajíček...“
„Dohodnuté,“
vyhlásil Quentin spokojne.
Pomaly
prijala jeho ruku, cítil jej drobnú dlaň v tej svojej. Tvárou jej prebehol
jeden z tých úsmevov, ktoré mu naznačovali, že kráča tou správnou cestou.
Zložil
si druhú pracovnú rukavicu, nechal ju položenú na nízkom stolíku, neďaleko vázy
s kvetmi. Nateraz tam nikomu neprekážala.
Spoločne
prešli hlavným vchodom, ozvalo sa cinknutie zvončeka a boli vonku, temné
postavy, akoby na okamih zastali.
Premeriavali
si ich, no Quentin nedával najavo strach, správal sa, akoby tam patril, akoby
to bola jeho ulica a to oni tam boli navyše, čo očividne zabralo.
Prechádzali
spolu okolo tmavých výkladov, obchodov poznačených čiernou mágiou.
„Naozaj
tu predávajú, čiernu mágiu...“
Tentoraz
sa usmial on.
„Nie,
čiernu mágiu nie, len predmety s ňou spojené, no to je prísne tajné...
oficiálne sa to nesmie, a už vôbec nie po páde VEĎ-VIEŠ-KOHO...“ pošepol
jej tlmeným hlasom a naklonil sa
bližšie k nej.
Vážne
prikývla, to bolo to temné obdobie v ich dejinách, veľmi temné, no svojím
spôsobom aj fascinujúce.
Čiastočne
sa týkalo aj jeho rodiny, aspoň jeho otca určite. On sám o tom hovoriť
nesmel, ani nijak zvlášť zdôrazňovať, že s ním má niečo spoločné, matka na
tom trvala, aj keď jeho podoba s ním bola neodškriepiteľná, čo mal možnosť
zistiť, počas tých povinných stretnutí, ktoré absolvoval, otec ho nemohol
vychovávať, nemohol s ním byť každý, deň oficiálne bol mŕtvy a vedel,
že je lepšie, ak to tak aj ostane.
V ich
rodine preto platili zvláštne pravidlá týkajúce sa neho a oficiálne ani
len nebol uznaný, za syna Severusa Snapa.
Tak
si to matka priala, no to jej nebránilo využiť prostriedky s otcovho trezoru, na to aby si otvorila dielňu elixírov, na to,
aby po vojne vyplnila prázdne miesto na trhu, potom ako sa odčlenila od svojej
rodiny a šla si svojou vlastnou cestou.
A takisto
aj vďaka jednému zo svojich strýkov, bývalému profesorovi Obrany na Rokforte,
ktorý bol svojho času tiež blízkym prívržencom Temného pána. Práve kvôli nemu
si vypočul viac posmeškov než by to bolo vôbec nutné, zmienky u tom, čo
nosieval pod turbanom, boli preňho neprijateľné už od začiatku.
A Potter
to vždy využil proti nemu, vždy na to poukazoval, akoby to bolo všetko, čo by
malo byť dôležité, akoby on sám bol už od začiatku problémom, len preto, že sa
vôbec narodil.
„A
je skutočne taká desivá, taká zlá a nebezpečná?“
„Ja
verím tomu, že rozdelenie mágie nie je až také dôležité, ako to na čo sa
používa, ak niekto použije kúzlo tancujúce nohy, nepatrí to do čiernej mágie, no
ak to urobí aby niekomu ublížil, či danú osobu zosmiešnil, myslím si, že práve
na to by sa mal skôr brať ohľad než na to do ktorej kategórie to kúzlo patrí...
No je pravda, že isté typy zaklínadiel, ktoré k čiernej mágii patria sú
nebezpečné, no to sa dá povedať aj o tých, ktoré sú pôvodne svetlé...“
„Môj
otec hovoril, že všetka mágia je zlá, že aj ja som zlá...“ povedala to, tie
slová, ktoré z nej nemohli tak dlho dostať.
„Tvoj
otec sa mýlil, Daphne, nie sme zlí, sme len iní...“
„Sme
iní...“ zopakovala takým spôsobom, akoby ju to skutočne zaujalo, akoby to v nej
vyvolalo istý druh posunu.
„To
je pekné. To sa mi páči...“
Jej
tvár, akoby sa opäť vyjasnila, akoby to bola opäť ona a on bol šťastný, už
len preto, že bola ochotná sa mu aspoň čiastočne zdôveriť s tým, čo ju trápilo.
Prešli
na druhú stranu a pred nimi sa zrazu otvoril svet plný farieb,
nakupujúcich čarodejníkov. Svet, do ktorého obaja patrili.
z pohľadu Quentina
1. kapitola (Quentin)
