8. 7. 2016

Tí, ktorí nemávajú sny 3. kapitola





 fandom: star wars
pár: Rey/Kylo Ren
varovanie: romantika, dráma, hurt/comfort, hate/love relationship, love between good and evil, love between enemies

obsah: "Keď som ťa opäť uvidel, bola si tak blízko smrti. Pohltená chladom. Tvoj život však patril len mne."

https://www.wattpad.com/story/70080715-t%C3%AD-ktor%C3%AD-nem%C3%A1vaj%C3%BA-sny-het/parts



S miernou dávkou nedôvery hľadela na protokolárneho droida zlatej farby, ktorý vstúpil do jej dočasnej izby.
Bol k nej pridelený, no ešte stále si naňho nezvykla, jeho prítomnosť považovala za dosť rušivú.
„Dobrý deň, pani Rey...“ pozdravil ju.
„Stačí Rey,“ opravila ho a sledovala, ako porozkladal po jej posteli viacero šiat. Bola takpovediac hosťom na Star destroyeri a vyzeralo to tak, že jej pobyt sa značne predĺžiť.
Nepotešilo ju to, no nemala na výber, bola viazaná svojím slovom a sľubmi, ktoré dala a aj proti svojej vôli musela uznať, že jej majster mal pravdu, nikdy tak intenzívne necítila spojenie so silou, ako keď stála proti nemu. Už aj teraz, jej chýbali pocity spojené s tým.
 „Na čo mi bude toľko spoločenských šiat?“ niečo také ešte nikdy nemala na sebe, nebol to práve jej štýl a ani nemala čas sa s niečím takým oboznámiť.
Bolo jej oznámené, že Kylo Ren sa vráti až o dva týždne, čo znamenalo, že istý čas strávi v spoločnosti generála Huxa. Ktorý bol požiadaný, aby na ňu do určitej miery dohliadal, čo aj robil,
„Generál Hux mi prikázal, aby som vám doniesol viacero na výber, budete ho sprevádzať na istej spoločenskej akcii, ktorá sa bude konať na tejto lodi...“
„Nemyslím si, že moja účasť je nutná...“ nevedela, čo by mala na niečo také povedať, nemala s takýmito vecami veľa skutočností a neprišla sem predsa kvôli nejakým oslavám.
„Bolo mi povedané, že áno, že si pán generál Hux osobne vyžiadal práve vašu účasť...“
Nepovedal jej nič viac, len otvoril akúsi skrinku so šperkami a doplnkami a ona musela uznať, že sú to skutočne veľmi pekné veci, čo však nemenilo nič na tom, že patrili nepriateľovi.
Jediné čo ju zaujímalo bolo pokračovanie jej súboja s Renom. Na nič iné ani len nedokázala myslieť.
Nepokračovala v tej poslednej meditácii, namiesto toho prešla ku komunikačnému panelu a našla príslušný kanál.
Netrvalo dlho a uvidela tvár jedného zo svojich nepriateľov.
„Generál Hux, čo má znamenať to všetko... Viete predsa veľmi dobre, že mojou úlohou nie je...“
„Nemusíte si robiť starosti, len som si myslel, že by vás potešilo trochu rozptýlenia, predtým než sa veci opäť skomplikujú... Nejde o nič dôležité a neplynú z toho žiadne záväzky voči našej strane...“
„Ste si tým istý?“
„Áno, Rey, vskutku sa nemusíte ničoho obávať...“
Stále o tom ešte pochybovala. Mala pocit, akoby snáď robila niečo, čo by si nemala dovoliť v prítomnosti svojich nepriateľov.
„Pochopím to ak sa na to necítite, myslel som si však, že to pre vás bude dobrá príležitosť na to, aby ste spoznali aj iný svet, než ten v ktorom ste sa pohybovali doposiaľ...“
Bol slušný, správal sa k nej veľmi dobre, lepšie než vôbec očakávala.
„Ja... rozmyslím si to a dám vám včas vedieť...“ povedala napokon pomerne diplomatickým spôsobom.
Ešte stále sa to len učila, hneď nevybuchnúť a riešiť veci pomocou slov, čo bolo mnohokrát zložitejšie než priamy úder, no musela uznať, že v istých prípadoch tento postup stojí za zváženie.
Sledovala ako sa jeho obraz pozvoľna stratil  a ona bola opäť sama, aspoň do istej miery.
Keďže si uvedomovala, že izby, ktoré jej boli pridelené sú sledované, a že práve teraz čelí len ilúzii voľnosti.
***
Pomaly vstúpila do hlavnej sály.
Bolo to zvláštne, cítiť tú istotu, ktorú jej poskytovali šaty, najprv jej to pripadalo zvláštne, najprv sa cítila takmer ako úplne iná osoba, no keď vstúpila medzi hostí, cítila na sebe ich uznanlivé pohľady.
Bol to iný pocit moc, nebezpečnejší, podmanivejší.
Akoby bola jednou z nich, akoby prvý raz zisťovala, čo znamená byť mladou ženou.
Nikoho tu nepoznala, no kráčala s hlavou vystretou, snažila sa udržať si sebavedomý postoj a dokonale predstierať, že tam patrí, zatiaľ sa jej to darilo, po pár radách od protokolárneho droida už aj vedela koho, by mala ako pozdraviť. Bol to tiež istým spôsobom boj, ktorému čelila pripravená len z časti, keď sa jej podarilo dostať až ku generálovi Huxovi.
„Dnes vám to veľmi pristane, Rey...“ pochválil ju a ona nevedela, čo by na to mala povedať, tak len opatrne prikývla a snažila sa nevšímať si to, ako sa na ňu díval.
„Aj vy vyzeráte veľmi dobre...“ oplatila mu to mierne pobavene, čím mu dala najavo, že jeho kompliment vôbec neberie vážne. Ona sama ho predtým skôr prezývala malým tyranom, považovala ho za priveľmi samoľúbeho, no práve teraz nebol priestor na úprimnosť podobného druhu.
„Aký má Kylo Ren vzťah k podobným akciám...“ opýtala sa ho, keď ju predstavil pár ľudom, prevažne politikom, ktorí boli viac menej v područí Prvého rádu, ako mala možnosť sledovať.
„Veľmi zlý, v tomto sa zrejme nezhodneme... Vyhýba sa im, vždy, keď je to čo i len trochu možné...“
S tým sa Rey čoskoro dokázala veľmi dobre stotožniť, keď jej obľúbenosť proti jej vôli vzrástla a ona čelila pozornosti istého druhu, počas ktorej priam zatúžila, aby bol po jej boku radšej on.
***
Vrátila sa späť do svojej izby, až neskoro večer, keď bola odprevadená späť na loď.
Hux sa k nej správal slušne, rozhodne sa nemohla na nič sťažovať, no bola unavená, viac než z tréningu, keď celá tá záležitosť skončila, nepriala si nič iné len vliezť do svojej postele.
No aspoň jedlo tam bolo dobré, to musela uznať, aj keď toho veľa nezjedla, čiastočne kvôli nedôvere voči tretiemu rádu a čiastočne kvôli tomu, že len veľmi ťažko mohla jesť svojím obvyklým spôsobom, keď sa nachádzala medzi toľkými ľuďmi.
Chuť do jedla, jej rozhodne nechýbala, vedela čo to znamená byť hladná a musieť ťažko bojovať o každý prídel.
Mnohokrát ostala aj pár dní s obmedzenými prídelmi, prípadne aj bez jedla, keď bol horší rok.
No aj tak stále čakala, na to, že sa po ňu vrátia, nedokázala odísť... O svojej rodine stále nič nevedela, aspoň nič čo by ju doviedlo k tomu, kam vlastne odišli a čo sa s nimi stalo.
To najbližšie čo mala teraz k rodine, boli jej priatelia z odboja a BB-8, ktorého by rada opäť videla, ak by jej to bolo umožnené.
Videla ich pred sebou, počula opäť ich narážky a smiech, opäť videla smutné oči generálky, ktorá sa len tak mihla na pozadí toho všetkého, keď ona sama prišla k nim, keď jej to bolo umožnené.
Dôležitý však pre ňu bol aj on, nepopierala to, čo bolo svojím spôsobom vyslobodzujúce.
No práve teraz sa bála, že ju niekto predbehne, že by sa mohlo niečo stať a ona by mohla prísť o možnosť s ním ďalej bojovať.
Predstava niečoho takého v nej vyvolala pocit, ktorému sa nedokázala ubrániť. Predstava, že by jej niekto mohol vziať tú možnosť, bola do istej miery neznesiteľná.
Prebúdzala tú časť surového hnevu, ktorá rozochvela všetky predmety v miestnosti, ktorá silu menila na čisté zovretie chladu. Povedali jej, že skôr vyhľadáva svetlo, no iným spôsobom, než sa to robilo zvyčajne, že jej svetlo je presýtené pocitmi, že ju definujú a nie je v jej moci sa od nich úplne oddeliť. Výuka typická pre rytierov Jedi zabíjala v nej to, čo tak veľmi potrebovala.
Vrátila sa späť k tým druhom meditácie, ktoré jej pomohli prekonať obavy podobného druhu.
K tomu čo bude musieť zrejme ešte viac ráz absolvovať, aby bola silná, keď príde on, aby dokázala čeliť tej radosti spojenej s tým, že sa opäť postaví proti nemu.
***
Neskôr...
Prišlo ďalšie ráno.
Toto prebudenie však bolo iné, spájalo sa s poznaním, že je opäť blízko nej, že sa môže dívať do jeho očí, bez masky, do jeho ľudských očí, z ktorých plynula k nej temná strana sily, ale aj svetlo.
Akoby on sám seba nútil hľadieť do temnoty a nenávidieť ho, aj keď mu to nebolo súdené.
„Dobré ráno, Rey...“ oslovil ju a ona sa snažila kontrolovať svoje reakcie, ostať pokojná, no nedokázala to.
Nemohla sa vyrovnať s chladom, ktorý by mala cítiť voči nemu ako voči svojmu protivníkovi.
„Tak si sa vrátil...“
„Áno, som späť...“ v jeho hlase zaznelo, niečo čo tam predtým nebolo, niečo takmer až do istej miery provokatívne.
„Chýbal som ti?“
Tvrdohlavo pokrútila hlavou. Bola to pravda, no nemala v úmysle to priznať. Nesmela mu dovoliť, aby niečo také považoval za samozrejmosť.
„Zaobchádzali s tebou dobre počas mojej neprítomnosti?“
„Áno, všetko bolo v poriadku, správali sa ku mne veľmi dobre...“  doteraz jej to skutočne pripadalo tak, akoby bola na nejakej zdvorilostnej návšteve, aspoň v tomto sa generál Hux prekonával.
Zdalo sa, že je s jej odpoveďou spokojný, aspoň nedal najavo, že to tak nie je.
„Výborne, predpokladám teda, že ti nič nebráni, opäť prijať moju výzvu...“
„Som pripravená, Ben...“ vyhlásila odhodlane. Opäť použila jeho meno, opäť si dovolila prekročiť tú hranicu.
Cítila jeho silu, bola všade okolo neho, na tej najvyššej hladine, tak ako tá jej, stačilo im byť len spolu aj naňho takýmto spôsobom účinkovala.  
Povedal len: „Neviem, čo sa stane, ak ma tak nazveš nabudúce... neviem čoho všetkého budem schopný...“
„Ja sa ťa nebojím...“ posadila sa na posteli.
Teraz sa už opäť takmer dotýkali. Teraz medzi nimi mizla tá bezpečná vzdialenosť.