13. 7. 2016

Tvorič 2. kapitola 1/3






 fandom: magistérium
pár:  Elaine Priceová/Alastair(autp postavy)
obsah: "Chceš byť mojou protiváhou?"

Elaine, začína svoj  štvrtý ročník v magistériu, je len priemernou študentkou a skôr uvažuje o menej náročnej práci...
O to väčšie je jej prekvapenie, keď  ju osloví jeden z jej spolužiakov, Alastair, u ktorého sa prejavili schopnosti tvoriča a požiada ju, aby sa stala jeho protiváhou... potom ako o svoju pôvodnú protiváhu prišiel...







V galérii si sadla na svoje zvyčajné miesto pri jazere, celkom dozadu, kde sa väčšinou zdržiavali starší študenti.
Bola to veľká miestnosť, ktorej súčasťou bolo jazierko s príjemne chladivou vodou, využívaná na voľnočasové aktivity a hry, v ktorej sa učni z magistéria väčšinou venovali zábave a jedeniu, sledovaniu filmom a všetkým, čo bolo za daných okolností považované za súčasť ich odreagovania sa od školských povinností. Bez ohľadu na to, ku ktorému majstrovi patrili, tu mohli tráviť svoj voľný čas.
Evan šiel viac dopredu, práve preto, že mal na starosti film, chcel mať lepší prehľad o tom, čo sa bude diať na stene.
Elaine sa pohodne usadila na brehu, predtým si naliala svoje obľúbené pitie, ktoré chutilo ako nápoj s čerstvých jahôd s kúskami lahodnej čokolády, okolo nej sa ako zvyčajne vytvoril pomerne voľný priestor aj s ohľadom na to, že časť jej tímu bola práve teraz preč. Mohla si pokojne ponoriť nohy do vody, ktorá mala práve teraz mimoriadne príjemnú teplotu.
Zatiaľ tu bol relatívny pokoj, zrejme nikto okrem majstrov nebral priveľmi do úvahy tú tvoričovu otázku, predpokladali, že sa to všetko vyriešilo v tichosti a o ňu sa nikto viac nezaujímal. Dopočula sa už aj o tom, že niektorí to považujú len za jeho momentálny skrat a potvrdenie toho, že zjavne ešte nie je pripravený o čomkoľvek rozhodovať.
Do istej miery ju to urážalo, ale nie natoľko, aby tomu pripisovala príliš veľký význam. Doteraz sa na škole veľmi nepredviedla a predpokladala, že učni by si predstavovali po jeho boku niekoho užitočnejšieho.
Preto sa len pohodlne oprela a sledovala, ako sa na scénu pomaly dostávajú autoboti. Optimus Prime toho videla skutočne veľmi rada, keďže bol jej obľúbenou postavou z tejto ságy. Patrila k tým, ktoré si rada pozrela znovu, ak mala na to príležitosť.
Transformers, všetky jeho diely a všetko, čo s sním súviselo, to boli aj Evanove obľúbené filmy. Napokon si zvolil tú svoju zvyčajne overenú klasiku a zatiaľ mu to šlo veľmi dobre. A vyzeralo to tak, že to bude jeden z tých pokojných večerov, no všetky hlavy sa zrazu začali obracať smerom k východu. A aj ona sa tam napokon pod vplyvom všetkých tých znepokojených pohľadov pozrela. Evan pokračoval ďalej vo svojom príbehu, no nikto už nesledoval film.
Alastair Hunt po dlhom čase prišiel do galérie. Vyzeral trochu lepšie, než keď spolu šli člnom, dokonca si obliekol aj čistú školskú rovnošatu, dal si bielu tuniku, namiesto tej minuloročnej, ktorú mal na sebe oblečenú ešte nedávno, a dalo by sa povedať, že sa aj upravil, čo tiež nemal v poslednom čase vo zvyku.
Nepôsobil už vôbec zanedbane, ale aspoň čiastočne im pripomínal toho chlapca, ktorým bol, predtým než naposledy prešiel misijnou bránou. Študenti ju používali, keď chodili na misie a takisto aj, keď sa potrebovali na istý čas dostať von.
Vyhýbal sa im všetkým, až do toho osudného vyhlásenia, do tej otázky, ktorú položil práve jej a ona si ešte stále dokázala vybaviť aký to bol pocit, keď pred všetkými pristúpil k nej a opýtal sa jej: „Budeš mojou protiváhou?“ To bola po dlhom čase vôbec prvá rozvitá veta, ktorú  použil na verejnosti. Po prvý raz, akoby sa prebudil z tej letargie, do ktorej teraz tak často a celkom ochotne upadal.
Majstri im dosť často opakovali, aby ho nechali na pokoji, priveľmi ho nezaťažovali žiadnymi zbytočnými otázkami, no všetci už zrejme cítili, že dozrel čas na to, aby sa opäť zaradil medzi nich.
 „Vitaj, Alastair... Ako sa máš? Je všetko v poriadku?“ zaznievali len opatrné otázky, od tých, ktorí s ním predtým boli v bližšom kontakte. Napriek tomu, že vyzeral lepšie než kedykoľvek predtým, v jeho pohľade bolo stále ešte badať istú formu rezignácie až zlomenosti.
Pri nikom dlho nezdržal, tváril sa opäť absolútne ľahostajne a takmer na nič nereagoval.
Jednoducho si bez záujmu o okolitý svet urobil medzi nimi cestu a Elaine si uvedomila, že si sadol k nej, na jedno z tých voľných miest.
„Ahoj, Elaine...“ pozdravil jej.
Ona len stroho prikývla a snažila sa opäť dívať na plátno, no bolo to ťažké, lebo teraz sa na nich skutočne hľadeli všetci, doslova cítila ako ich oboch prepaľujú pohľadmi.
 „Si v poriadku?“
„Áno, som...“ vyhlásila pomerne nepriateľsky.
Nemala v úmysle s ním nadviazať rozhovor, aj keď sa o to pokúsil len s ňou, no jej úplne stačilo, čo predviedol s chaosom a ako sa potom cítila, koľko sily jej tým odčerpal. Tak len mlčala, aj napriek tomu, že on pokračoval, akoby necítil tie pohľady, ktoré ju samú natoľko dráždili.

nasledujúca časť