16. 8. 2016

Vtedy som verila 27. kapitola







fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón





Sledovala chrabromilsko-bystrohlavský tréning na jednej z tribún. Imelda ju pozvala, aby šla s ňou.
Nemala veľmi čo robiť, práve teraz ju netrápilo vyučovanie ani hlavolamy, víťaz toho posledného a najťažšieho Ivor, prevzal túto povinnosť na seba, momentálne bola na tom aj čo sa týkalo školských úloh veľmi dobre.
Slizolin si privlastnil viac času na tréningy, preto im neostalo nič iné len dohodnúť sa medzi sebou. No nikto sa neodvážil svoju nespokojnosť prejaviť nahlas. Na škole panovalo opäť také to nebezpečné ticho.
A ona súhlasila. Už len preto, lebo si ju po dlhšom čase niekto opäť všimol. Po dvoch relatívne pokojných mesiacoch, to bola príjemná zmena.
Sedeli spolu v tej nižšej časti s čerstvým pečivom v rukách. Dnešný deň bol príjemne teplý.
Dokonca vyšlo aj slnko a pobyt vonku bol práve teraz mimoriadne príjemný. Leto bolo ešte ďaleko, no boli tu už prvé náznaky toho, že čoskoro nad nimi preberie vládu omnoho príjemnejšie počasie.
Potter párkrát preletel okolo nich, dokonca im aj zamával a trochu sa pred svojou priateľkou predvádzal, čo bolo pomerne zábavné sledovať. Jeho vzdušná akrobacia sa však nestretla s porozumením u ostatných hráčov.
Bolo príjemné sledovať, ako mu trochu sťažili život.
Obe mu však kývali o dušu, smiali sa a užívali si jeden z tých príjemnejších dní. Tu bolo všetko v poriadku. Tu neboli ovládaní temnotou.  
„To robí vždy...“ okomentovala Imelda, no neskrývala nadšenie spojené s tým, že jej venuje viac pozornosti ako hre.
„Ja chcela by som vedieť, teda, ja... nemusíš mi odpovedať, ak nechceš, ale profesor... on... ešte stále ste spolu...“ pýtala sa jej na to takmer šeptom a dívala sa pritom na ten jej prsteň.
Stále ho mala. Tom ju nepožiadal, aby mu ho vrátila ani jej nezakázal ho nosiť. No nikto túto tému už viac nerozvíjal, akoby im niečo či vlastne niekto bránil hovoriť.
„Netuším,“ priznala Myrtla potichu.
Práve teraz netušila čo má v úmysle a ani to len nechcela vedieť, úplne jej stačilo to všetko, čoho bola svedkom predtým.
Tehotenstvo na nej už začínalo byť vidieť, všetci si to už museli všimnúť, no to čoho sa obávala asi najviac, sa nestalo.
Nikto sa jej na to nepýtal. Občas zachytila pár kradmých pohľadov, no táto téma akoby pre všetkých bola tabu.
Prispelo to aspoň čiastočne k tomu, že bola pokojná a ničím sa momentálne netrápila.
Ďalej sledovala hru a snažila sa nepoukazovať na to, aké má jej spolužiačka z Chrabromilu šťastie. Potter bol možno dosť žiarlivý, no dalo sa s ním dohodnúť a od toho posledného konfliktu s vedením, bol skôr nenápadný a nezaujímal sa o nič iné len o svoje vlastné záležitosti, čo bol zrejme jediný spôsob, ako na škole prežiť.
„Prepáč, ja... nemala by som sa ťa na to pýtať...“ hlesla previnilo, zrejme si uvedomila, že je to záležitosť, ktorá by jej veľmi ľahko mohla pokaziť náladu. „Nechcela som ťa tým znepokojiť...“
„To nevadí...“ vyhlásila len na pol úprimne a sledovala tú poslednú Potterovu otočku a videla ako zdvihol ruku nad hlavu spolu s ohnivou strelou. Urobil celý okruh a opäť sa zastavil neďaleko nich.
„Tak čo dievčatá, spokojné...“
„Úplne...“ kričala Imelda.
„Musím uznať, že si dobrý, Potter...“ dodala Myrtla.
„Potešenie bolo na mojej strane...“ usmial sa aj na ňu a ona sa snažila prehliadnuť ten fakt, že je opäť po dlhom čase takmer šťastná, už len preto, lebo tu môže byť s nimi, že sa môže cítiť, akoby niekam po dlhom čase skutočne patrila. Pomaly jedla, na čerstvom vzduchu jej bolo dobre a všetko spolu s Imeldou horlivo komentovali.
„Vidíš to, mal by letieť nižšie... mal by to urobiť tak a nie sa priveľmi spoliehať na to, že dostane prihrávku...“ boli to nekonečné rozhovory a ona sa veľmi rada stala ich súčasťou, aj keď metlobal nebol jej doménou, Imelda toho očividne vedela viac než dosť a pár vecí sa od nej ešte stihla aj naučiť.
Tréning však napokon skončil.
Hráči pomaly začali pristávať a kapitáni spolu o niečom pomerne dôkladne diskutovali. Vskutku boli teraz všetci viac než kedykoľvek inokedy zameraní proti Slizolinu. Dokonca natoľko, že boli ochotní si vzájomne radiť, čo sa nestávalo až tak často.
Imelda šla za Potterom. Presnejšie povedané, bola v jeho náručí a Myrtla úplne chápala to, jej takmer až nákazlivé nadšenie. Jej priateľ skrátka chytil strelu, bol opäť veľký hrdina tohto síce len cvičného zápasu, ale aj tak, zaslúžil si odmenu.
Myrtla pomaly vstala zo svojho miesta, vstávanie začínalo byť trochu ťažšie než predtým, no práve teraz nemala žiadne vážnejšie problémy,  nevoľnosti ustúpili a ona sa cítila pomerne dobre.
Pridala sa k nim a spoločne vyšli zo štadiónu, bolo už dosť neskoro a čakalo na nich ešte popoludňajšie vyučovanie.
Bežná rutina, ktorá však bola prerušená príchodom profesora Obrany proti čiernej mágii.
Čo spôsobilo, že to všeobecné nadšenie akosi opadlo a niektorí študenti sa až podozrivo ponáhľali na výuku.
No on si ich nevšímal, postavil sa do cesty skôr jej.
„Myrtla?“
„Potrebujete niečo, pán profesor?“ ešte stále jej pripadalo zvláštne  s ním hovoriť takýmto spôsobom, no nebolo to prvý raz čo sa vrátili k istému druhu nevyhnutnej formálnosti. Aj tí poslední hráči, ktorí ešte boli za ňou, na ňu zvláštne hľadeli.
Dokonca aj Imelda na ňu zrazu  vyzerala vystrašene a rýchlo sa s ňou rozlúčila so slovami: „Neskôr sa uvidíme... Dovidenia, pán profesor...“
„Dovidenia...“ pozdravil jej aj Tom, no všetku svoju pozornosť práve teraz venoval hlavne jej, čo bolo desivé aj znepokojujúce zároveň.
„Chcel by som s tebou pozhovárať, o istej záležitosti, ktorá neznesie odklad...“ nebola to ponuka, ale príkaz a jej neostávalo nič iné len sa mu nateraz podriadiť.
Vedela, čoho všetkého je schopný, ak sa mu niekto postaví na odpor a netúžila byť ešte raz centrom jeho pozornosti takýmto spôsobom.
„Niečo nie je v poriadku, ja skutočne som sa veľmi snažila, nespôsobovať vám starosti...“ hlesla rozrušene, nedokázala sa tomu ubrániť, tomu nepríjemnému citovému pohnutiu a strachu, spojeného s jeho krutými rozhodnutiami.
„Práve naopak, všetko je v najlepšom poriadku, Myrtla...“ povedal to, akoby to bola skutočne pravda, akoby sa medzi nimi odvtedy nestalo vôbec nič čo by stálo za zmienku.
Naposledy ju predsa bez milosti vyhodil, dal jej najavo, že s ňou nechce mať nič spoločné. Ona nemôže zmeniť to, kým je ani to jeho proroctvo zrejme nestačí na to, aby bol ochotný ju skutočne prijať.
Nenávidí predsa aj jej rodičov, aj keď sa k nemu vždy správali s rešpektom a veľmi pekne ho prijali v ich dome. Počas tých spoločných Vianoc sa k nemu správali ako k členovi rodiny, to však nič neznamenalo pre samotného lorda Voldemorta.  
Prinútila sa pozrieť mu do očí, aby sa ubezpečila, že v nich nevidí tú temnotu, ktorá by znamenala, že sa ju rozhodol odstrániť z cesty. Ich chladná bezvýraznosť spôsobila, že opäť podľahla neistote.
Posledné po čom túžila, bolo ostať s ním osamote, no rozhodnutie tohto druhu nezáviselo od nej.
Prešli ďalej od tej základnej cesty, ktorú poznala už takmer naspamäť, bližšie k lesu, no ešte stále v bezpečnej vzdialenosti od neho.
Obrátil sa k nej, opäť čelila tomu jeho pohľadu, tomu povestnému chladu.
„Obri sú definitívne na mojej strane, stali sa mojou armádou... A aj iné temné bytosti, boli viac než ochotné stať sa mojimi služobníkmi... do konca tohto roka, bude možné pokračovať aj v ďalších nevyhnutých zmenách...Čarodejnícky svet už nikdy nebude taký ako predtým...“
Nevedela, čo by mu na to mala povedať, to, že získaval vplyv v čarodejníckom svete, nebolo práve dobrou správou pre ňu a pre jej podobných.
„Zdá sa, že ste vyhrali... že ste dosiahli to, čo ste chceli...“ snažila sa zabrániť tomu, aby sa do jej hlasu nevkradol pohŕdavý tón, nech to bolo akokoľvek stála pred Temným pánom, pred osobou, ktorá by mohla rozhodnúť o jej živote či smrti a život, ktorý práve teraz strážila, musel ustúpiť pred jej podráždenosťou a sklamaním.
„Áno a zároveň sa tým vytvoril priestor na to, aby sme mohli opäť hovoriť o istých pre nás oboch dôležitých otázkach...“
Jej život.
Život dieťaťa?
Jej sloboda.
Jej smrť?
„Takže to mám chápať tak, že ste už pripravený?“
Pulzovanie jej srdca sa nedalo zastaviť. Priveľa toho práve teraz bolo v stávke. Boli tu stále tie príliš cenné putá, ktoré mohli byť zničené.
„Áno, Myrtla, som presvedčený o tom, že je najvyšší čas.“
Ustúpila pred ním o pár krokov, opäť ovládaná strachom. Bola pripravená prosiť o život svojej dcéry.
Nemohla urobiť nič s tými ochrannými inštinktmi, ktoré súviseli s jej láskou k nej.
„Už to, že mi rozumieš znamená, že sa nemusíme obávať odmietnutia tých rodín, ktoré by sa odvážili postaviť na odpor...“
„Rozumiem?“ zopakovala zarazene.
„Áno, iste, dostala si dar od mojej rodiny, začína sa prejavovať Slizolina rodová línia, tým, že rozumieš jazyku, ktorým hovorím aj ja... rozumieš parselčine, pretože si sa stala súčasťou mágie dieťaťa, ktoré je tvojou súčasťou. Bola si prijatá ich mágiou, na tom čo bolo predtým už nezáleží, bolo rozhodnuté v náš prospech.“
Pochopila, prečo sa všetci tvárili tak zvláštne, keď ich spolu videli hovoriť. Ona rozumela jazyku hadov.
 predchádzajúca kapitola
nasledujúca kapitola