19. 8. 2016

Vtedy som verila 28. kapitola





fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón




pre Petriku.

„V náš prospech?“ zopakovala pomaly.

Neuvedomila si, že rozpráva iným jazykom, kým ju na to neupozornil. No keď sa na to začala viac sústrediť, zachytila tú zmenu, kdesi hlboko v sebe. Na tej reči, akoby bolo niečo iné, niečo podmanivé.

„Áno, dá sa to tak povedať, že sme získali to čo sme chceli a možno aj viac...“

O tom nebola až natoľko presvedčená.

Pamätala si na to, ako ju poslal preč ako sa potom s ňou vôbec nezhováral a ticho, ktoré ich obklopovalo trvalo viac než len pár dní.

Myslela si, že ju opäť znenávidel, že s ňou už nikdy viac neprehovorí.

Návrat jeho dotyku späť do jej života. To bola jedna z tých znepokojujúcich možností.

„Myslela som, že naposledy, že si sa nás úplne zriekol, že len zvažuješ, čo by bolo vhodné s nami urobiť...“  priznala, obklopená tým nepríjemným vnútorným napätím. Bála sa toho predtým než sa upokojila, predtým než to ticho trvalo tak dlho, že už ani neverila, že by mohlo byť ničím narušené, dokázala opäť vydržať sama zo sebou. A teraz to urobil znovu. Prišiel za ňou, akoby sa vôbec nič nestalo.

To, že dovolil, aby bola opäť blízko neho, no nechcela dúfať, nechcela samú seba zradiť tým, že si dovolí byť šťastná.

Objal ju, takým tým ľudským spôsobom. Chcela, aby to niekto urobil, chýbala jej tá možnosť, tak dlho.

A všetko by bolo možno v poriadku, keby tu neboli všetky tie spomienky, keby sa nebála toho muža, ktorým dokázal byť.

Keby bolo možné veriť tomu, že tentoraz to bude iné, že ich už viac nenechá napospas ostatným.

Nevedela, ktorou Myrtlou, sa môže ešte stať pod jeho vplyvom. Správe teraz však bola viac matkou brániacou svoje dieťa.

Tou, ktorá nechcela nič viac, než aby mu bolo dovolené slobodne žiť bez tých večných záležitostí krvi.

Bez toho, aby si musela vyčítať kým je.

Cítila tlkot jeho srdca, uvedomovala si, že dýcha, tak ako všetci ostatní, že nie je obklopení len chladom.

A to, že sa v nej striedala nenávisť s láskou, akoby si práve teraz nedokázala vybrať, čo z toho by mala cítiť v súvislosti s otcom svojej dcéry. Chcela mu opäť porozumieť, no on jej to nedovolil, on bol tak ďaleko, nedosiahnuteľný, obklopený chladom a krutosťou, ktorú nedokázala zniesť.

„Nezriekol som sa vás... Držal som si odstup, no nespustil som vás s očí... Si moja rodina, ty aj naša dcéra... nikdy sa vás nezrieknem, aj keby som mal odstrániť z cesty isté vplyvy...“ počula jeho hlas a priala si veriť, no nebola toho schopná. Už viac nie.

Rodina.

Nevedela, či Tom vôbec vie čo to znamená. Či to všetko preňho nie sú len zvyčajné mocenské hry.

Nemala by ho mať rada, tisíckrát si to zakázala a ešte omnoho viac ráz sama sebe tvrdila, že sa to už nemôže stať, že sa nenechá viac ovládať svojimi citmi.

Nerozumel im a bol ochotný ich kedykoľvek zničiť, či vystaviť ju samú tomu pokušeniu, že by ho mohla začať nenávidieť.

„A  keby sa to nestalo, keby som nezačala hovoriť hadím jazykom, aké by potom bolo tvoje rozhodnutie?“  položila mu otázku, ktorá ju mohla stáť veľa, vrátane jej vlastného pokoja, no nemohla inak.

Čo však neznamenalo, že sa nebála, že sa nedesila tej definitívne odpovede, ktorá by v nej mohla zabiť všetko, čo jej ešte ostalo.

„Nič by sa na nezmenilo, len by bolo nutné urobiť isté zmeny tam vonku, ktoré by pre niektorých mohli byť osudné...“

Nechcela cítiť úľavu, nechcela si myslieť, že na nich skutočne myslel, ako na rodinu, že niečo také dokázal pripustiť.

Opatrne opustila jeho objatie. Obávala sa toho, že bude priveľmi slabá proti určitým druhom príjemného nátlaku.

„Prepáč mi, že som sa ti dostatočne nevenoval v tých posledných týždňoch... že som ti nič nevysvetlil a udržiaval som si odstup, nemôžem ničím ospravedlniť moje správanie... no odteraz sa to zmení, sľubujem ti, že budeš so mnou spokojná, ty aj naša dcéra...“

Nevedela čo by mu na to mala povedať.

No nechcela v ňom opäť prebudiť ten hnev, ktorý by mohol jej pozíciu na škole ešte viac zhoršiť.

Tak mu len dovolila, aby pokračoval, aby jej rozprával o svojich plánoch.

***

Dovolila mu, aby ju odprevadil späť do školy. Kráčali bok po boku, akoby k sebe skutočne patrili.

A ona už tušila, že to čo urobila sa teraz šíri po škole rýchlosťou blesku, lebo sa za nimi otáčali skutočne všetci.

Učiteľskí zbor, študenti, dokonca aj duchovia im venovali viac pozornosti. A cítila ako im podvedome ustupovali z cesty.

Niečo také ešte nikdy nezažila ani potom, ako v podstate pripustil tú možnosť, že za určitých okolností by mohli byť spolu.

Mala z toho zmiešané pocity, nevedela či jej to vyhovuje alebo ju to desí. Len ho nechala pokračovať, len mu v ničom nebránila, no ani mu nič nesľubovala.

Tichý šepot, ktorý ich obklopoval, nová vlna akejsi zvláštnej senzácie práve teraz bola skôr neškodnou súčasťou jej života.

O to viac, cítila jej váhu aj vtedy, keď sa s ňou Tom rozlúčil. Bozkom. Urobil to pred všetkými, akoby...

A ona si priala, aby necítila svoje srdce, aby nechcela, aby to urobil znovu, aby netúžila opäť po jeho objatí.

S hlavou hrdo zdvihnutou prechádzala chodbami, po dlhom čase opäť nad vecou a snažila sa priveľmi si nič nepripúšťať.

Ani to, že práve teraz bolo jej meno skloňované po celej škole a že to nebolo až také nepríjemné a nebezpečné ako zvyčajne.

***

„Máš veľké šťastie...“ to jej povedala Meredith.

Áno, skutočne sa s ňou opäť zrazu začala rozprávať, len čo sa večer vrátila na fakultu. Nešla za Tomom len preto, lebo sa s ňou práve teraz chcel zmieriť. Nemala v úmysle len tak ľahko dovoliť, aby si myslel, že stačí len to, aby sa k nej opäť správal ako človek a ona ho bude opäť na všetko zabudne.

„To si skutočne myslíš?“ opýtala sa jej nie práve najpríjemnejším tónom. A šokovane sledovala, ako zbledla.

„Prepáč ja len, nechcela som ťa nehnevať, len som si myslela, že by sme mohli... ja... skrátka som nechcela, aby si si myslela, že...“ zrazu bola celá vystresovaná, akoby snáď pred ňou stála nejaká profesorka a nie jej spolužiačka, ktorá jej zvyčajne len prekážala.

„Totiž, všetci očakávajú, že ťa čoskoro požiada, vieš ten prsteň, hovoril nám o ňom... o tom, čo skutočne znamená... Asi sa z toho tešíš, tak som ti vlastne chcela, len pogratulovať...“

Hlavu mala sklonenú a triasla sa.

„Ďakujem,“ odvetila Myrtla dosť stroho a čakala na to, čo z jej spolužiačky ešte vypadne.

„Len som si myslela, že teraz vieš, len som si tak uvedomila, že už sme v siedmom ročníku, že nás už čaká len jeden polrok a potom už... neviem,  myslela som si, že by sme mohli skúsiť spolu lepšie vychádzať... ale pochopím, ak nebudeš mať záujem, ja len...“ v jej očiach bol strach, jej postoj, akoby zosobňoval pokoru.

„My spolu predsa vychádzame dobre...  Nevidím dôvod, aby sme na tom niečo menili...“ dodala chladne.

Vrátila sa do svojej postele a zatiahla za sebou závesy.

Razantnejšie než mala v úmysle.

***

Ráno sa necítila veľmi dobre.

Krútila sa jej hlava, nemohla vstať a bolo jej aj trochu nevoľno.

„Čo je to s tebou? Potrebuješ pomoc?“ ochotne k nej pribehla Gloria. „Snád nemáš bolesti, alebo ...“

„Nie, nič mi nie je,“  opatrne zdvihla hlavu a pokúsila sa posadiť, napokon sa jej to aj podarilo.

„To si nemyslím, si veľmi bledá, ja... radšej ťa odprevadím, do nemocničného krídla... alebo by sme mali... teda určite by sme mali upozorniť aj...“

„Nie, nikomu nič nehovor... Pôjdem teda za sestrou... len už prestaň, nič to nie je...“ nemala bolesti, len sa cítila trochu slabá. Napokon ju ani nenapínalo tak veľmi, ako si myslela, že bude, nebolo to až také zlé.

„Tak dobre, ale vieš, on by nás zabil, keby sa niečo stalo a keby... sme niečo zanedbali...“

„Kde si na niečo také  prišla?“ opýtala sa jej, keď sa prezliekala pomocou kúzla a snažila sa zviazať si vlasy do chvosta, aby jej neprekážali.

„Povedal nám to mne aj ostatným dievčatám, že ak dopustíme, aby sa ti niečo stalo, ak niečo zanedbáme, že za to ponesieme plnú zodpovednosť... už pred pár týždňami a teraz si nás zavolal znovu...“ v očiach mala hrôzu, keď o tom hovorila.

„No ja som ti vlastne nemala nič povedať, prosím, nepovedz profesorovi, že sme o tom hovorili...“

Myrtla si uvedomila, že pri nej zrazu kľačí, pri jej nohách, že sa celá chveje. Zdesenie v jej očiach, strach z neho, ktorý aj ona sama veľmi dobre poznala, bol vpísaný do tváre jej spolubývajúcej.

„Nič mu nepoviem, za predpokladu, že hneď teraz vstaneš,“ prikázala jej nekompromisne.

„Áno, Myrtla, samozrejme...“

Meredith okamžite poslúchla a odprevadila ju do nemocničného krídla.
nasledujúca kapitola