Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa
poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona
Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého
prinútili, aby spojil svoju dušu.
Nemyslela na to, čo nechala za sebou, len si v myšlienkach opakovala svoje meno Hermiona Jean Grangerová.
Na to sa sústredila, to sa snažila udržať vo svojej mysli,
no bolo to akoby sa dotýkala vzduchu, ktorý jej prechádzal pomedzi prsty. To
meno nič neznamenalo, to meno, akoby nepatrilo nikomu. Unikali jej jednotlivé
súvislosti tvoriace celkový obraz.
Pokúšala sa získať kontrolu, nájsť samú seba, no bola
ďaleko, tak ďaleko, až necítila nič iné, len márnu túžbu po získaní kontroly.
Nikým nerušená, počúvala tlmené rozhovory bez toho, aby
vnímala ich obsah. Všetci boli šťastní, nikto z nich sa necítil tak
zvláštne, len ona.
Po okenných tabuliach začal pomaly stekať dážď. Strhla sa,
akoby aj ten zvuk bol narušením prirodzeného poriadku.
Nevedela ako dlho sa strácala vo svojich myšlienkach, ako
dlho bojovala s tou neznesiteľnou úzkosťou.
Spamätala sa až potom, keď sa tá tabuľa, akoby sa zrazu
vynorila spoza tej prietrže mračien.
Stará, zaprášená, no dostatočne výrazná na to, aby
v nej vyvolala nárast nepríjemného vzrušenia.
Little Hangelton.
Ten názov, akoby sa vpálil do jej mysle a priniesol so
sebou márnu a čiastočne až šialenú nádej.
Počasie sa zhoršilo, ochladilo sa. Istý čas kvôli búrke
stáli a čakali. Čakanie ju zabíjalo, nedokázala to zniesť.
Nechty zaborila do dlaní. Priala si utiecť, zmiznúť, prestať
existovať.
A potom, keď už si myslela, že to už nedokáže zvládnuť,
prišla úľava. Extatická, taká silná až sa jej tváre dotkol úsmev. Iný než ten,
ktorí poznala predtým. Jeden z tých úsmevov, ktoré ešte nedokázala celkom
zaradiť ani do jednej kategórie. Dôležité však bolo, že niečoho takého ešte
bola schopná, to v nej vyvolalo istý druh spokojnosti.
Opäť sa pohli, pevnejšie
sa chytila sedadla, chvíľu ešte postupovali vpred, potom prudšie zabočili
vpravo a autobus zastal na malej stanici, ktorú tvorila menšia, pomerne
nevzhľadná budova. Vietor tu bol prudký, takmer ani len nedokázala poriadne
dýchať, keď jej udrel do tváre, vzduch ostrejší a čistejší. Mierne
sklonila hlavu a šla proti nemu. Pričom sa pomaly od skupinky, zrejme
miestnych, ktorí mali v úmysle ešte nejaký čas počkať, kým sa búrka
preženie.
Na chrbte cítila ich napäté pohľady. Bol to ich domov
a ona sem nepatrila. Ich svet a oni chveli vedieť, kto doňho vstúpil,
no to už nevedela ani len ona. Opäť myslela naňho. Na to aké to bude, keď bude
stáť oproti nemu, inak než počas toho posledného boja, keď bojoval
s viacerými naraz, keď on sám bol smrťou prichádzajúcou k nim.
Keď im dal na výber a ona vedela, že to nepatrí jej,
lebo ona a tí, ku ktorým patrila si nezaslúžili pozornosť čarodejníka,
ktorého vedomosti z mágie boli také hlboké a komplexné. Čarodejníka,
o ktorom si prečítala takmer všetko dostupné a ospravedlňovala to
tým, že zisťuje informácie pre Harryho. No nepriateľ ju samú zaujímal
z iného hľadiska než jeho. Chcela spoznať aj tie stránky jeho osobnosti,
na ktoré on sám ani len nepomyslel. Skladala si všetky tie drobné útržky
z ich rozhovorov a z toho, čo si prečítala v knihách
a hľadala medzitým pravdu, ktorej by sa mohla držať.
Nemohla myslieť na nič iné, neodbytnosť tých myšlienok jej
zabránila uvažovať racionálne, tak ako to mala zvyčajne vo zvyku.
Odhodlane kráčala ďalej, aj napriek silnejúcemu dažďu a chladu,
až kým sa nedostala na hlavnú cestu.
Pomaly postupovala čoraz vyššie. Bola sama. Okolo neprešlo
žiadne auto, kvôli búrke zúriacej nad ňou, nič nepočula, cítila len chlad. No
chladu sa nebála, nemohol jej ublížiť tak, veľmi ako... Nevedela presne
k čomu to chcela prirovnať, tak to radšej vzdala a sústredila sa na
svoje nohy, na to, aby kráčali stále ďalej a ďalej.
Nevedela ako dlho bojovala s vetrom a dažďom, tú cestu
akoby hľadala skôr po pamäti, akoby ten plán cesty, ktorý si podrobne
naštudovala, a bol tou jedinou vecou, ktorá ju samú chránila pred tým, aby
sa jej myšlienky opäť rozliali do akéhosi neznesiteľného kolobehu, spojeného
s ním, s rozrušeným zvláštneho druhu a všetky tie prejavy,
vskutku iné než to, čo doteraz poznala, ktoré práve teraz ovládali jej myseľ
a telo.
Tak také to bolo, byť absolútne šialená. Taký to bol pocit,
úplne sa vymknúť spod kontroly.
To sa jej stalo, teraz si už bola istá, že to nemôže byť nič
iné a bála sa, mala strach, že tento nový aspekt svojho ja nedokáže
prijať.
Zastala.
Zdesená tým, čo robí, čo si vlastne myslí a prečo je
vôbec tak veľmi posadnutá predstavou, že musí urobiť niečo také. Čo sa tým
zmení? Kládla si tú otázku no jej myseľ odmietala odpovedať.
A potom to uvidela, akési osamelé svetlá domu nad
ktorým akoby prevzal vládu brečtan.
Impozantné črty zašlej slávy, niečo ako obrys toho, čím
mohla byť, no nebola, to ju upútalo, ako prvé. Ten kontrast medzi tým, čím sa
toto sídlo mohlo stať v jej predstavách a nie veľmi lichotivou
skutočnosťou.
A aj ten záhradný domček, menší, umiestnený nižšie.
Takmer až bežala, tak rýchlo ako jej to počasie umožňovalo,
aby sa čo najskôr dostala bližšie k domu.
No nemohla. Bolo tam ochranné kúzlo, utkané okolo neho,
cítila ten tlak, keď sa snažila prejsť do záhrady, zanedbanej a divokej.
A boli tu aj oni, čarodejníci v červených plášťoch.
Zrejme tí, ktorí mali za úlohu strážiť sídlo.
„Kto ste?“ oslovil ju akýsi hlas.
Neznámy mladý muž pomaly podišiel k nej. Chvíľu sa jej
zdalo, že vidí jeho, že tie dlhé zlepené vlasy a sebavedomý pohľad sa opäť
upierajú na ňu, premkla ju smrteľná hrôza, jej ruka sa pohla, no nedokončila
ten pohyb, keď tá červená akoby všetko v nej potlačila, akoby si ona sama
uvedomila, že v tomto prípade neznamená nebezpečenstvo.
Oni tu už nie sú, oni ju už nemôžu nájsť aj on je preč.
Tento muž bol iný, vyšší, chudší, s kruhmi pod očami, bez sebavedomého
výrazu, skôr napätý a prísny.
„Prišla som kvôli miestu ošetrovateľky... som Hermiona Jean
Grangerová...“ teraz prišiel ten čas, keď zopakovala to meno, ktoré jej ako sa
zdá, odteraz mohlo otvoriť takmer všetky dvere. Pričom mu dovolila vidieť svoju
tvár, aspoň na krátky okamih.
„Tak to ste, vy, áno o vás sa toho teda veľa hovorí,
slečna... Grangerová, veľmi ma teší, že vás spoznávam, som Higgins, vedúci
jednotky, ktorá má na starosti...“ nepočúvala ho, nedívala sa mu do tváre, len
automaticky prikyvovala. Prinútila sa v krátkosti mu podať ruku, no
netrvalo to dlho a veľmi rýchlo ju aj pustila.
„Tak poďte prevediem vás cez ochranné kúzlo...“ pokynul jej,
aby šla za ním.
Bublina okolo nich sa uzatvorila, chvíľu sa jej zdalo, že sa
utopí, no bol to len pocit, len jeden z tých pocitov, ktoré skončili skôr než
sa s nimi vôbec stihla vyrovnať.
Zrazu boli tam. Pred tým domom.
Pohľadom sa dotkla okien, zatlčených, no pár tých, cez ktoré
presvitalo svetlo, už opravených, no zároveň akoby nepatriacich k tomuto
celku, vedela si predstaviť iné vzory, tieto akoby boli vsadené takmer násilne
a bezohľadne.
Vyhla sa jeho listom, nechcela, aby sa dotkli jej pokožky, keď
jej ten mladý muž otvoril dvere a vpustil ju dovnútra.
Očakávala teplo, no našla len chlad a oneskorene si
uvedomila, že jej zo šiat kvapká voda. Jej spoločník bol zrejme mágiou
zabezpečený proti výkyvom tunajšieho počasia.
Siahla po prútiku a použila sušiace zaklínadlo, jej
spoločník sa s tým ani len nenamáhal, no jej sa to podarilo, cítila sa už
omnoho lepšie, keď ju prútik poslúchol.
„Hore po schodoch, tretie dvere napravo, mali by byť
otvorené, tam je pracovňa v ktorej na vás už čaká pani Kettleburnová...“
„Ďakujem,“ prinútila sa to vysloviť.
„Bolo mi potešením...“ vyhlásil pomerne prívetivo, no očividne
nemal chuť sa veľmi zdržiavať v dome, aspoň ona mala ten dojem, že ju až
príliš ochotne opustil.
Pomaly vstúpila na schodisko a kráčala nahor, rukou sa
opierala o zábradlie. Cítila na nej dotyk prachu. Schody jej pod nohami
vŕzgali, pri každom kroku. Snažila sa nevšímať si to a rovnako ani tmu
a chlad, ktorá akoby bola súčasťou tohto miesta.
Tie dvere s masívneho materiálu, okamžite upútali jej
pozornosť a vskutku za nimi akoby priam cítila prítomnosť inej osoby.
Stihla si kapucňu, rozopla kabát.
Pomaly nimi prešla, snažila sa dýchať, držať hlavu
vzpriamenú, netriasť sa a nemyslieť na nič, čo by ju mohlo znepokojiť.
„Dobrý deň...“ bola takmer hrdá na to, ako sa jej podarilo
udržať svoj hlas na takej úrovni, na akej býval, predtým než sa stala tou
druhou Hermionou.
„Dobrý deň...“
Akási žena v strednom veku sediaca za starožitným
písacím stolom na ňu vrhla znepokojený pohľad, no keď si uvedomila o koho
ide, črty jej tváre sa uvoľnili.
„Dobrý deň, slečna Grangerová, som rada, že vás vidím, Doris
Kettlebournová... z kancelárie ministra, teraz už obnovenej a ako
iste viete, ešte stále fungujúcej v obmedzenom režime...“
Bola pekne oblečená v úradníckom kostýmčeku, takmer
akoby sa práve teraz chystala ísť na ministerstvo. Pekne upravená
a pôsobila pomerne príjemným dojmom na to, že plnila úlohu vskutku
nezvyklého charakteru a bola osobou, ktorá mala na starosti všetky
oficiálne záležitosti týkajúce sa pacienta.
„Veľmi ma teší, že vás môžem spoznať osobne...“ povedala
jednu z tých zdvorilostných fráz a prijala aj jej ruku, ochotnejšie
než tú Higginsovu.
„Pokojne si sadnite, dáte si niečo? Kávu čaj, nejaké
občerstvenie...?“
„Nie, ďakujem...“ hlesla potichu, sadla si na stoličku
oproti nej a opäť trochu znervóznela a chvíľu hľadela na svoje spojené
ruky, kým sa opäť odvážila zdvihnúť zrak k tej žene, ktorá mala moc ju
prijať alebo okamžite odmietnuť.
„Tak dobre, slečna Grangerová, prejdeme teda
k záležitostiam týkajúcim sa pacienta.“
Otvorila akési sivé zložky, ktoré mala na stole a podala
jej nejaký pergamen.
„Tu je oficiálna dohoda, ktorú sme predložili každému
uchádzačovi, je to jedna zo záväzných dohôd, ktoré osobu, prijatú na toto
miesto, magickou formou zaväzuje k tomu, aby strávila v tomto sídle
jeden celý rok. Bez ohľadu na to, či bude so svojím miestom spokojná alebo nie.
Po pár neúspechoch z posledných dní sme museli pristúpiť k tomuto
opatreniu, keďže ministerstvo má aj iné veci na práci, nielen neustále riešiť
túto záležitosť. Ste ochotná podpísať dohodu tohto druhu? Ak nie, tak bude
najlepšie ak tento rozhovor ukončíme hneď teraz...“
„Som...“ odvetila Hermiona bez najmenšieho zaváhania.
„Ale uvedomujete si, že to znamená, že nemôžete len tak
odísť, aj keby ste zistili, že vám pacientova prítomnosť vo vašom živote pre
vás príťažou? Že sa oňho nezvládnete postarať. Ste si tým skutočne istá?
Ministerstvo už nie je ochotné pripustiť žiadnu skúšobnú lehotu.“
„Áno, som...“ zopakovala zrejme omnoho ostrejšie než mala
v úmysle. Jediná šanca. Jediná šialená nádej.
„A je tu aj tá záležitosť, vzhľadom na to, kto ste... je
nutné pridať ešte klauzulu o tom, že bez schválenia ministerstvom sa
nepokúsite zabiť pacienta ani nebudete pomáhať pri jeho zabití iným osobám, ani
nedovolíte aby iné osoby, ktoré by mohli vykonať tento čin, vstúpili do
domu...“
Vedela, že hovorí o jej priateľoch
a o členoch rádu, prípadne o iných osobách, ktoré by sa mohli
pokúsiť ju kontaktovať pod touto zámienkou.
„To sú podmienky, ktoré dokážem akceptovať.“
Jeho smrť nebola v jej rukách, nebola tou, ktorá by
mala o nej rozhodnúť.
„Vtom prípade si pozorne prečítajte celú dohodu
a prípadne mi ešte môžete položiť akékoľvek doplňujúce otázky. Ak aj po
prečítaní všetkých podmienok budete mať záujem, som ochotná vás prijať.“
