Azkabanský strážca 9. kapitola

 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...

 pre Anjelik_majka, Jackie, A. Midnight. 

Postaral sa o to, aby bol Potter upravený, takmer dokonale. Sám skontroloval, či na niečo náhodou nezabudli, keď boli obaja opäť oblečení a pripravení opustiť kúpeľňu.

Potter naňho hľadel, akoby snáď ani nemal chuť odtiaľ odísť. Bola to priam výzva k tomu trochu ho ešte podráždiť. Pár bozkov naviac predsa nemohlo nikomu ublížiť a už vôbec nie jemu. Naučil sa využiť príležitosť, ktorá sa mu ponúkala a neobzerať sa späť.

Mladíkove pery mu ochotne vyšli v ústrety. Držal ho v náručí, zvykal si na to, aké to je, po dlhom čase cítiť takú tesnú blízkosť iného človeka, nesúvisiacu s akýmkoľvek druhom nebezpečného napätia.

Myslel si, že to už nemôže naňho zapôsobiť až tak výrazne, no očividne sa mýlil. Stále toho ešte bolo dosť, čo s ním Potter mohol urobiť. Bez ohľadu na to, ako rád ho predtým rozčuľoval, práve teraz si vedel predstaviť aj iné činnosti, ktoré by  sa mohli stať súčasťou ich stretnutí.

„Mali by sme ísť, Harry, inak si vaši kolegovia začnú myslieť, že som vás odzbrojil...“ pošepol mu.

Vyslovil jeho meno, nepochybne pod vplyvom tej sentimentality, voči ktorej zrejme definitívne prestával byť imúnny.

„Máte pravdu, pane...“ zamumlal Potter poslušne. V jeho hlase bolo niečo, čo Severusovi Snapovi pripadalo takmer neznáme.

„Pôjdeme... hneď...“

A spôsob akým sa naňho díval, v ňom vyvolával zmes pocitov, proti ktorým sa pokúšal brániť svojou zvyčajne kamennou tvárou. Bol zbavený tých svojich rozpakov, hľadel mu opäť priamo do očí.

„Pane, ja môžem sa vás na niečo opýtať... je to pre mňa dôležité, skôr než...“

„Áno, iste, Potter...“ to už opäť prešiel k tomu zvyčajnému osloveniu.

Ten chlapec by naňho nemal mať taký vplyv. Nemal by dovoliť, aby mohol natoľko narušiť jeho zvyčajnú obranu. No už sa to stalo, už sa tým niečo dôležité zmenilo.

A Potter bol... pripravený to prijať, zrejme skôr než on sám.

„Súhlasili by ste s tým, aby sme pracovali na vašej obhajobe spoločne? Sám to nezvládnem, ale s vašou pomocou, by sme mohli výrazne pokročiť... Prosím, dovoľte mi, to urobiť... pane...“

Videl to očakávanie v jeho očiach, ten takmer až neprehliadnuteľný strach z odmietnutia.

A možno práve to mu dopomohlo k tomu, aby Pottera vzal na milosť, lebo zrazu počul, pod vplyvom tej zvláštnej uvoľnenosti a niečoho, čo sa takmer blížilo k šťastiu, aspoň si to teda myslel, že takto vyzerá šťastie, lebo už dávno zabudol na to, čo ten pocit, skutočne vyvoláva, bol schopný mu na to odpovedať : „Tak dobre, Potter, keď ma už o to, tak úpenlivo žiadate, budem s vami ako vy vravíte, spolupracovať, no neznamená to, že sa budete vy či ja držať akejkoľvek márnej nádeje... je vám snáď jasné, že isté veci nie som ochotný pripustiť, ani kvôli...“ nedokončil to, lebo to čo chcel povedať, nebolo vhodné pre Pottera ani pre Harryho.

A už vôbec nemienil pripustiť, aby si Potter myslel, že je absolútne mimo, aj keď taká bola práve teraz pravda.

„Rozumiem, pane...“ odhodlane prikyvoval Harry a oči mu priam žiarili spokojnosťou aj napriek tomu, že Severus sa začínal čoraz viac mračiť k čomu mu dopomohla bolesť krku, ktorá sa opäť hlásila o slovo.

Potom spolu opustili kúpeľňu. Potter ho nechal kráčať pred sebou, cítil opäť ťarchu tých svojich pomyslených okov, tých zaklínadiel, ktoré z neho urobili väzňa a z Pottera jeho strážcu.

A potom sa ozval ten zvuk, to mučivé pálenie, ktoré prešlo jeho okovami, a spôsobilo, že takmer stratil rovnováhu.

Spolu s tým zvukom a so strážcami, ktorý sa práve teraz pohybovali až príliš rýchlo.

Pocítil Potterovu ruku na tej svojej, pomohol mu držať sa na nohách, zrušil obmedzenie, ktoré by ho inak zrejme určite pritiahlo k zemi.

„Čo sa deje?“

Potter sa znepokojene obzeral.

Zrazu bledý a napätý.

Nepochybne to súviselo s tým, čo znamenal ten signál aj to obmedzenie. Potterovi to však očividne nedochádzalo.

„Zdá sa, že z cely sa dostal väzeň... to je signál, znamenajúci pokus o útek...“ pošepol mu Snape ostražito.

Nebolo to prvý raz, čo ho cítil, teraz keď dementori nestrážili Azkaban, boli tu stále isté možnosti na to, aby sa isté sily vymkli spod kontroly. A on sám práve teraz cítil ako ho napĺňa tá šialená radosť Azkabanu, akoby tá možnosť, že by mohla byť prekliata krvi, prebudila temnú mágiu v nej.

***

Krik.

Blížiace sa kroky.

To všetko počul, vo svojej cele.

Čelil celému tomu chaosu, na svojom zvyčajnom mieste, no zároveň aj, v blízkosti Pottera.

Jeho myseľ, akoby rozdelená na dve časti, keďže musel dávať pozor aj na tú svoju stranu, len pre prípad, že by šlo o osobou, ktorá by ho mohla poctiť svojou návštevou. Mágia, ktorú používal, mohla pritiahnuť pozornosť, tých ktorí rozumejú vplyvu temnoty.

Tu si nemohol byť istý nikým a ničím a už vôbec nie ostatnými väzňami.

A nemohol ho stratiť z očí.

Nemohol Pottera nechať len tak nechráneného, keď vedel, že naňho dokáže spoľahlivo dohliadnuť.

Sledoval ho pomocou mágie, ktorá mu to umožnila, čiastočne ako súčasť týchto stien.

Bol s Krumom aj s tou ženou, akousi Svetlanou, spoločne prehľadávali jednu časť väzenského traktu.

No nemal možnosť sa až tak veľmi zameriavať na nich, aspoň nie v najbližšej dobe. Kroky, ktoré boli akoby vzdialenou ozvenou, zneli čoraz bližšie a on sa cítil obzvlášť bezbranný.

Výraz prekvapenia prešiel jeho tvárou, keď mágia neznámeho druhu prešla dvermi na jeho cele.

Otvorili sa, no on ostával spútaný svojimi vlastnými okovami, ktoré mu bránili vydať sa k dverám.

Očakával komplikácie rôzneho druhu, no to čo uvidel prekonalo všetky očakávania.

Stálo tam dieťa.  Za tými dverami. Na prahu jeho cely.

Len malé dieťa.

Dievča. Oblečené v sivej košeli.

Bosé.

Odhadoval, že asi tak trojročné.

Absurdnosť toho zistenia mu nedovolila voľne dýchať.

Počul o tom, že v Azkabane žije akési dieťa, no považoval to len za jednu z tých nepotvrdených klebiet.

To bol ten väzeň, ktorého údajný útek vyvolal toľko znepokojenia.

***

Zaspala s hlavou uloženou na jeho kolenách. Vskutku všetko možné sa o nej dalo povedať, len nie to, že by mohla byť nebezpečná.

Nenahlásil jej prítomnosť strážcom, čakal na to, kedy sa objaví Potter. Chcel vedieť, ako sa bude tváriť, keď zistí, o aké ohrozenie v skutočnosti ide. Predpokladal, že to aspoň čiastočne otrasie tou jeho dôverou v systém.

Tá malá akoby bola jednou z tých dier, ktoré sa v ňom čas od času vyskytnú, jednou z tých tajných intríg.

Niečo jej rozprával, až kým nezaspala.

Pokojná a uvoľnená, kým v ňom samom akoby vzrástol hnev. Ktorý nemohol zmierniť ani Potterov návrat.

„Pane, čo...“

Ani výraz jeho tváre, ktorý svedčil o tom, že nemal ani poňatia o existencii tohto väzňa.

„Odkiaľ sa...“ začal Harry náhlivo.

No on mu len pokynul, aby mlčal. Mágia toho dievčaťa bola dosť nestabilná, bolo nutné ju nechať, prejsť na pokojnejšiu hladinu, čo sa ešte zatiaľ nestalo.

Potter si sadol k nim a obzeral si ju, ako niečo zvláštne, čím bez pochyb na tomto mieste aj bola.

Dieťa ale aj dospelá zároveň. Jej myseľ, akoby nekorešpondovala s tým, čo by malo byť pre dieťa typické. Akoby sa menila priveľmi rýchlo, priveľmi prudko.

Stará aj mladá zároveň. No práve teraz bola dieťaťom, práve teraz v nej táto jej stránka prevládala.

Predpokladal, že šlo o nevydarený experiment s časom. To vyzeralo ako zásielka z oddelenia záhad, jedna z tých, ktoré zrejme nemohli byť odstránené. Jedna z tých bytostí, ktoré tu zavreli, lebo sa báli dôsledkov. Jedna z tých osôb, ktoré bolo nutné umlčať.

***

Snažil sa nemyslieť, keď sám sedel na tom istom mieste, v zajatí stien, keď Potter odviedol dievča.

Keď Potter pochopil, o koho ide a keď mu to bolo zrejme vysvetlené, lebo ho večer ešte raz navštívil s tým oficiálnym výrazom, ktorý akoby celkom nepatril len jemu.

Nevedel, prečo ho tak nahnevalo, niečo o čom sa vždy šepkalo niekde na pokraji spoločnosti.

No bolo to tak, preňho samého ako pre osobu, experimentujúcu s mágiou, boli podobné veci krokom späť, krokom k prílišnej krutosti, ktorú nemohol prijať.

Potter však len mlčal, bol teraz len strážcom a on väzňom, zachovávali dekórum, akoby to medzi nimi zasialo akýsi zvláštny odstup.

Bola to ďalšia noc, ďalšia z tých nocí, počas ktorých počúval nárek a nespal. Nemohol zaspať.

Spomienky, ktoré by mu pomohli vyčarovať laň, boli opäť v ňom, vedel to, čo mu aspoň čiastočne pomohlo vrátiť sa k tomu pokoju, ktorý bol ešte nedávno jeho súčasťou.