23. 8. 2016

Snapov syn 2. kapitola (Quentin)






Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
obsah:  stretnutie nepriateľov v Zašitej uličke, z pohľadu Albusa Severusa Pottera... 






„Bude lepšie, ak už pôjdeš alebo ťa mám osobne odprevadiť?“ pošepol mu, ignorujúc všetky tie pobavené tváre, ktoré sa na nich práve teraz upierali.

Snažil sa nemyslieť na to, čo mu o bratovi povedala Lily.

Nechcel ho chápať, nechcel ani len uvažovať nad tým, že by mohol voči nemu niekedy mohol byť milosrdný.

On nikdy neprestal, nikdy sa nestiahol, keď mal nad ním prevahu, v škole si musel neustále kryť chrbát. Počas istej doby nemal vôbec pokoja, takmer ani len nespával, bol na hranici so svojimi silami.  Také bolo niektoré roky, tie roky, počas ktorých jediné čo bolo medzi ním a absolútnym prepadnutím do temnoty, boli listy s odkazmi od nej. Nemal vtedy nikoho iného a nikdy nezabudol na ten teror, ktorý Potter dokázal pomocou toho svojho slávneho mena rozpútať proti nemu.

„EŠTE SME NESKONČILI, QUIRRELL... EŠTE PRÍDE AJ TVOJ ČAS...“ to mu sľuboval, kým si ho hostia medzi sebou posúvali až k dverám. Tentoraz si zvolil to druhé meno, tentoraz ho vyzýval a on by to tak rád urobil, tak rád by ho videl padnúť ešte hlbšie. No nie dnes, dnes sa musel ovládať.

Musel si opakovať, že od neho závisí príliš veľa vecí na to, aby zbytočne všetko zahodil.

Ponechal ho svojmu osudu, nešiel za ním, lebo vedel, že by sa zrejme nedokázal ovládnuť, ak by boli niekde vonku.

Radšej si sadol späť na svoje miesto za barom.

„Škoda, že sem neprišiel Albus Severus, jeho by som skutočne rád videl...“ začal Malfoy opäť. Za tie roky si už na to zvykol. Ani sa len nenamáhal s tým, vyhovoriť mu tie jeho plány, ktoré aj tak nikdy poriadne nevyšli. Hoci pripúšťal, že tí dvaja, že za istých okolností by skutočne mohli fungovať ako dobrý tým. Jeho práve teraz už len provokoval a on ho nemohol umlčať.

„O tom nepochybuje, že tebe nič viac k šťastiu netreba... možno asi len Rose...“ spomenul to zakázané meno.

Aj s ňou sa istým spôsobom pokúšal nadviazať kontakt, odkedy počul tie reči jej otca na stanici, nedal si s tým pokoj. No zatiaľ bezúspešne. Rose očividne nebola ochotná presiahnuť svoje limity.

„Len mi nehovor, že za Lily, chodíš len preto, lebo ťa štve jej brat...“ oplatil mu to Malfoy rovnakou mincou a jeho ruka, opäť dopadla na Quentinovo plece.

„Môže byť jedno, za kým chodí, tak či tak som zadaný...“ zopakoval mu to, čo zvyčajne stačilo na to, aby ho aspoň chvíľu nechal na pokoji.

„To hovoríš ty, stále to hovoríš, no nechápem...“ dnes nebol očividne jeden z tých dní, keď bol ochotný o tom polemizovať.

„Radšej mi povedz, čo by si si dal, dnes ťa pozývam...“ bol pripravený mu zavrieť ústa, tým že dnes prevezme na seba platenie.

Malfoyovi po tvári prebehol sprisahanecký úsmev.

„Výborne, drahý priateľ, tak si predstavujem, našu dnešnú spoluprácu...“

***

Mladá žena s výrazne červenými perami. Prisadla si k nim až po Potterovom odchode. Malfoy toho už mal zjavne dosť, natoľko, že jej prítomnosť vôbec neregistroval. Quentin však áno. Podarilo sa jej vzbudiť jeho pozornosť, už svojím príchodom, už tým, ako sa pred ňou všetci rozostupovali, akoby mala v sebe tú prirodzenú autoritu, ktorou bol aj on priťahovaný.

Díval sa na jej ruky, elegantné, dlhé a štíhle.

Keďže nemohol obdivovať celú jej tvár, tá ostávala napol zakrytá čiernou kapucňou.

„Tak ty si ten Snape...“ skonštatovala mierne pobavene.

To bolo už druhý raz, čo počas tohto večera padlo to meno.

„Možno, závisí to od toho, kto to chce vedieť...“ predpokladal, že je to jedna z nich, jedna z tých zákazníčok, ktoré chceli nejaký elixír získať neoficiálne.

Mama by zúrila a jeho majsterka tiež, keby vedeli, že občas robieval aj také veci. Samozrejme nie oficiálne cez ich dielňu, nechcel, aby mali problémy, no sem-tam si privyrobil aj takýmto spôsobom. Otec ho naučil toho viac než to, čo by mal vedieť a on bol pripravený využiť všetky dostupné možnosti. No mohla to byť aj pracovníčka ministerstva v utajení, preto musel zachovávať obozretnosť.

„Moje meno si zatiaľ ponechám pre seba... viac ma zaujímaš ty... “ dodala chladne, no v jej hlase bolo čosi podmanivé, do určitej miery až neodolateľné. Tak ho sfarbili myšlienkové vedy, tie druhy, ktoré on sám považoval za nebezpečné. Cítil tlak jej mysle, blízko tej svojej. Tlak, ktorý odrazil a pridal k tomu ešte niečo vlastné, niečo čo by si mala veľmi dobre zapamätať. Bolo to ako podpis, jeden z tých neopakovateľných podpisov, ktoré nebolo možné podceňovať. A práve tento druh tlaku ho prinútil odísť skôr.

***

Ten večer si však aj tak nesmierne užil.

Potter by určite netvrdil to isté, keby niekoho skutočne zaujímal jeho názor, no on sa vrátil domov spokojný ako už dávno nie.

A tá žena, to ako sa mu podarilo odraziť jej útok, aj v stave čiastočnej opitosti, bolo preňho dôkazom, že tie noci, ktoré strávil štúdium pod otcovým vedením, že tie prázdninové dni, ktoré obetoval na to, aby získal prax v týchto druhoch magických umení, nevyšli nazmar. Práve teraz sa však vracal domov, čo považoval za príjemnú skutočnosť. Doma sa vždy cítil dobre, či už bola doma jeho mama, alebo jeho majsterka, ktorá bola preňho druhou matkou, bol to preňho domov v pravom zmysle slova. Mal rád aj svojho otca, bol preňho dôležitý, napriek všetkým tým komplikáciám spojeným s ich stretnutiami. Nevedel si predstaviť, že by s ním vôbec neudržiaval kontakt.

Práve teraz však myslel na to, aby bez ujmy unikol majsterkiným výčitkám, preto postupoval pomaly a opatrne. Aspoň s takou mierou opatrnosti ako to v zajatí mierneho alkoholového opojenia, dokázal. Poznal limity svojho tela, vedel čo si môže dovoliť, aby ešte takpovediac ostal pri vedomí, no zároveň vypustil všetky starosti. Práve teraz bol v jednej z tých svojich lepších nálad.

No hneď ako otvoril dvere narazil na hradbu rozbúrenej mágie. Bola ako kúsky doztriešteného skla.

Nevinná a čistá, rozbitá strachom.

Svetlo jeho prútika sa dotklo drobnej postavy schúlenej do klbka, neďaleko stolíka, na ktorom bola prevrátená váza s kvetmi. S ruží, ktoré mierne skláňali svoje hlavy stekali kvapky vody po obruse.

Cítil ako sa stiahla ešte hlbšie, zasiahnutá mágiou, neschopná jej vzdorovať.

„Neboj sa, to som len ja... Daphne, si v poriadku?“ prihováral sa jej nežne.

Pomaly otočila hlavu a zdvihla k nemu zrak. Oči mala opuchnuté a červené od plaču. Jej tvár bola napätá, ešte stále poznačená strachom.

„Áno, asi áno...“ šepla, s hlasom, presýteným šokom.

To utrpenie vpísané jej tvári zasiahlo aj jeho. Ako poznanie, ako jedno z tých nebezpečných poznaní, že jej utrpenie je preňho tým najhorším trestom.

 „Čo sa stalo, láska moja, prečo nespíš?“ sklonil sa k nej a vzal ju do náručia. Potreboval to urobiť, kvôli nej, kvôli sebe. Kvôli tomu, aby cítil, že je skutočne v poriadku, že je to len ten strach, ktorý ju dusí, strach, ktorí sa im spoločne podarí odstrániť. Pomôže jej, už ju viac nenechá samú.

Objala ho okolo krku a pevne sa ho držala. Hladkal ju po chrbte, jemnými krúživými pohybmi. Tak ako sa jej to vždy páčilo. Tak, aby bola spokojná a nechala démona strachu odísť.

Jej srdce bilo tak prudko. Jej mágia bola ako menšia búrka prestupujúca ním. Stravujúca všetko a zasahujúca aj jeho vlastný systém. Surová mágia tohto druhu dokázala aj zabiť, vedel, že sa to stávalo, že deti, ktoré neovládli svoju mágiu... no nechcel na to myslieť, nechcel zbytočne podliehať predstave, že aj jej by sa mohli stať všetky tie hrozné veci...

Postupne sa dostávala pod kontrolu pod vplyvom jeho dotyku. Cítil ako sa pomaly uvoľňuje, ako jej telo prestáva bojovať s mágiou a poddáva sa jej, ako sa prestáva báť tej sily, ktorá v nej kolovala tak, ako v ňom.

„Nemôžem sa tam vrátiť. Myslím, že pod mojou posteľou je prízrak... Chcela som požiadať mamu, ale aj ona bola preč aj ty... bála som sa... A potom sa to stalo, mágia... ona myslím, že ma dusí, že mi chce vziať všetko... prečo mi chce vziať všetko, má byť predsa krásna, tak ako si povedal... “

Hneval sa, že ju jeho druhá mama len tak nechala osamote. Ešte si predsa nezvykla na to, že teraz už natrvalo bývajú tu.

„Áno, je krásna, no nevezme ti nič, čo jej ty sama odmietneš dať... ty rozhoduješ, moja drahá, neboj sa jej, ty rozhoduješ, nie ona... ničoho sa neboj, budeme sa učiť spolu, ukážem ti čo znamená ovládať skutočnú mágiu...“

„Sľubuješ?“

„Áno, maličká, vieš, že ti vždy pomôžem.“

„Ocko povedal, že nie, že ani ty ma nebudeš rád, keď sa mi budú stávať také veci...“

 Ten mukel.

Kto iný než on, by jej mohol narozprávať také veci.

Už toho muža stretol a jeho strach a nenávisť voči mágii, boli také silné, že ani sám nerozumel tomu, prečo vlastne istý čas potom, než zistil pravdu vôbec zotrvával v manželstve s čarodejnicou. No bola to ich vec, nie jeho, snažil sa do toho nemiešať a urobiť pre Daphne, všetko čo bolo v jeho silách.

Práve teraz mal v úmysle postarať sa o to, aby sa aspoň trochu vyspala.

„Budem ťa mať rád, na tom sa nič nezmení, bez ohľadu na stav tvojej mágie... tým sa nemusíš trápiť...“ povedal jej to, všetky tie slová, ktorými bolo zvyčajne šetrené, no ona to očividne potrebovala a cítil sa lepšie, keď to vedela, keď mohol aspoň čiastočne oslabiť momentálne nie práve najvhodnejší vplyv jej otca.

Vyšiel s ňou hore po schodoch, čo sa z jej strany, nestretlo s porozumením, nesúhlasne zamumlala a pocítil ako sa jej nechty stretli s jeho krkom.

„Len žiadny strach, láska, dnes ťa nevezmem do tvojej izby... skúsime tú moju a zajtra sa pozrieme na ten tvoj prízrak...“

„Áno, neskôr...“ súhlasila Daphne ochotne a jej zovretie trochu povolilo, no nie natoľko, aby ho pustila úplne, jemu samému to však takto úplne vyhovovalo.

Teraz sa však oňho viac opierala, teraz bola jej mágia pokojná, zbavená vplyvu toho nebezpečného strachu.

Prešiel s ňou v náručí po tých schodoch, pomaly, zvažoval každý krok a sústredil sa len na to, aby sa bez ujmy dostali do jeho izby.

Prešiel cez svoje dvere, obklopený tou dobre známou vôňou bylín sušiacich sa na okne, tou blízkosťou vecí, ktoré patrili jemu.

„Dobrú noc, moja drahá...“ povedal jej, keď ju opatrne uložil do svojej postele.

„Dobrú noc...“ šepla Daphne, keď si opatrne si ľahol k nej, jeho posteľ bola dosť široká, no ona sama, akoby odstránila tú hranicu medzi nimi. Keď si ľahol na chrbát, ona sa pritúlila k nemu. Privrel oči. Spokojný, že je opäť doma, že je opäť s ňou, že opäť cíti tú voľnosť spojenú s jej blízkosťou.

„Quentin...“

„Áno...“

„Nemám rada Lily, ale ty áno však?“ opäť sa trochu posunula. Jej hlas zaznel do ticha, naliehavo, takmer akoby toho dnes mala ona sama na srdci viac než on sám, no nechal ju, nech sa vyrozpráva, nech sa mu zdôverí so všetkým čo ju trápi.

„Je to kamarátka...“ pripustil opatrne.

 „A čo ak ona nechce byť len kamarátka, čo ak bude chcieť, aby si ju ľúbil...“ cítil tú vážnosť v jej hlase, tú vážnosť, ktorá spôsobila, že  po jeho tvári prešiel úsmev.

„Tak to by mohlo byť nepríjemné, hlavne pre ňu...“ bolo také ľahké to vysloviť, jej láska bola pokojom, tým bezpodmienečným pokojom. „Jej bratov by to vôbec nepotešilo, nehovoriac o otcovi...“

„No povedali, že on... že si váži tvojho otca...“

„Jeho áno, no o mne dobrú mienku nemá...“ myslel na jedno z tých stretnutí, na to, ako Potter samozrejme stál na strane svojho staršieho syna. Možno si vážil jeho otca, no on sám sa uňho nezapísal veľmi dobre.

„Budeš si dávať na to pozor, však?“

„Áno, budem, moja milá...“

No myslel aj na tú ženu, na tú novú známu, ktorá pohla jeho svetom. Inak než Daphne. Inak než Lily.

Bola to jedna z tých s magickým potenciálom. Ako mu to povedal otec, také osoby, prichádzajú na svet len zriedka a potom sú tu tie ďalšie, ktoré to dokážu rozpoznať. A on videl v jeho spomienkach podpis Temného pána, jeho techniku, ktorá otriasla jeho svetom a čiastočne ho naplnila závisťou. Ako môže mať niekto také rozsiahle vedomosti s oklumencie a legilimencie a pritom byť natoľko vnútorne zničený? To nechápal nikto, bola to jedna z tých záhad, ktoré  mu zatiaľ nebolo umožnené rozlúštiť.

Niečo na tej žene mu pripomínalo ten tlak, no nie bolestný, ona sama, akoby skôr než s bolesťou narábala s túžbou.

Cítil vinu, že na ňu myslí, že by chcel vedieť ako vyzerala a čo od neho chcela, aj keď by to mohlo byť nebezpečné, aj keby to mohlo zničiť jeho pokoj.




2. kapitola (Daphne)