1. 8. 2016

Vtedy som verila 26. kapitola






fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón





 Pre Petriku.

Pomerne ohľaduplne opustil jej myseľ, nechal všetko voľne plynúť a ona len cítila, ako sa postupne rozdeľujú, ako sa odpútava od toho, čo on mohol skromne nazývať svojimi pocitmi.
To, čo jej ukázal malo pre ňu veľký význam, no nebola o nič bližšie k vyriešeniu svojich problémov.
Veriť mu.
To už nedokázala, aspoň nie tak, ako predtým, keď si ešte myslela, že je tým slušným chlapcom, ktorého všetci na škole uznávali ako prirodzenú autoritu.
Priala si, aby to mohla urobiť. Aby bol otec jej dieťaťa tou osobou, na ktorú sa mohla vždy spoľahnúť. No už vedela, že niečo také medzi nimi zrejme prítomné nebude.
Keď predtým uvažovala nad tým, že by sa jej niečo také mohlo stať, vždy si predstavovala, že ten ktorý... že bude... No veľmi rýchlo pochopila, že život sa len málokedy približuje tým najkrajším predstavám. A zrazu čelila tej možnosti, že jej dieťa bude Slizolinovým potomkom, že bude patriť do línie, v ktorej by bolo vlastnou rodinou nenávidené.
A možno aj ním. Vždy, keď sa na ňu pozrie, ak vôbec nastane taká možnosť, že by dovolil, aby sa vôbec narodila, ak sú tie jeho spomienky skutočne pravdivé a nielen nejaká manipulácia, dokáže ju prijať takú akou bude? S jej krvou, ktorá nebude nikdy čistá.
„Na Rokforte už nie som v bezpečí... Prosím, Tom, dovoľ mi odísť...“ zarazila sa, keď si uvedomila, že vyslovila jeho meno, to meno, ktoré odmietal počuť aj od osôb, ktoré boli vyššie postavené než ona. A jej sa to opäť podarilo, ona opäť prekročila hranicu.
No nebolo to prvý raz čo ho o niečo také žiadala, pokúsila sa aj o útek, ktorí jej však nevyšiel.
Zachvela sa, keď sa posunul viac dopredu. Nedotkol sa jej, neprelomil tú hranicu, no bol bližšie a jeho pohľad bol prísnejší, skutočne sa práve teraz cítila ako jeho študentka a nie ako...
„To meno, povedzme, že som nič nepočul...“ istý čas mlčal, akoby prehodnocoval jej prosbu, no potom len pokračoval: „ nie, nemôžem ti dovoliť odísť...“
Nevysvetlil jej to a ona sa bála opýtať sa ho na to priamo.
Cítila ako pevne zviera svoje ruky, ako si nervózne preplietla svoje prsty a pritom cítila tlak toho prsteňa, ktorý... práve teraz neznamenal nič viac než akýkoľvek iný.
Ticho, prerušené len ďalším pohybom hada, ktorý by mohol... nepriblížil sa k nej.
Len zmenil svoju pozíciu a ona nadobudla ten dojem, že je sledovaná jeho očami.
„Ako si teda predstavuješ môj ďalší život na Rokforte?“ to bola teraz tá otázka, na ktorú zbierala odvahu.
Snažila sa ignorovať ten pocit spojený s tým, že si neželá, aby odišla, lebo neverila, že to chápe tým správnym spôsobom.
Práve teraz jej skôr záležalo na tom, čo bude ďalej robiť a ako bude existovať na tomto mieste a za týchto podmienok.
Slizolinčania si nikdy predtým ani v tých najlepších časoch niečo také nedovolili, boli tu kliatby, zlomyseľnosti, posmech a odstrkovanie, ale nikto nepoužil neodpustiteľnú kliatbu. Nikto sa neodvážil siahnuť na dôstojnosť toho druhého takýmto spôsobom.
Nechcú ju to. Kedykoľvek môžu opäť zaútočiť, jeho trest určite nebol dostatočný na to, aby ich to odradilo, boli to jeho študenti, tí, z rodín, ktorých podporu potreboval.
Nič sa im nestane a nebudú na nich platiť žiadne kúzla týkajúce sa výčitiek svedomia ani nič podobné.
Bála sa toho, no musela to skúsiť znovu, musela aspoň ona bojovať za život ich dcéry.
„Viem, že ty mi nepomôžeš, že to neznesieš a bude to len horšie, možno práve preto by bolo najlepšie, zvážiť tú možnosť, že by som mohla odísť za svojou rodinou, viem, že nikomu by to ľúto nebolo...“ hlas sa jej lámal, nechcela plakať, nechcela byť pred ním slabá a bezmocná, aj tak to naňho nepôsobilo, aj tak tomu nerozumel.
Nikdy nechcela stáť pred podobnou možnosťou, nepriala si odísť ako porazená, vždy počítala s tým, že dokončí školu, no teraz mala iné priority, teraz sa svet menil až príliš rýchlo a ona akoby bola vytláčaná na okraj silnejšie než dokázala zniesť.
Jeho tvár bola zrazu vzdialená tej jeho zvyčajnej príťažlivosti, keď vstal tak prudko až nadskočila.
„Tvoja rodina...“ zopakoval, akoby v ňom tie slová niečo prebudili a nebolo to vôbec dobré.
„Nemá ani len najmenšie právo zasahovať do tejto záležitosti...“
„Ale...“
„Dosť... nechcem viac o nich počuť...  lord Voldemort k nim bol milosrdný, no veľmi ľahko by si to mohol rozmyslieť... oni nebudú mať nič spoločné s našou dcérou, rozumela si...“ nekričal na ňu, no v jeho hlase toho bolo viac než si priala pocítiť.
Čiastočne sa opieral o jej kreslo, jeho tvár bola tak blízko, no v jeho pohľade bolo niečo neľudské, čoho sa obávala viac než opätovného útoku Slizolinčanov.
Opäť sa strhla.
„Vráťte sa do svojej izby, choď...“
Vyhodil ju.
Niečo také skutočne urobil.
Akoby tam snáď bola v bezpečí.
No zrejme sa mohlo stať aj niečo omnoho horšie, lebo už len zmienka o jej rodine ho rozlúčila takmer do nepríčetnosti, na čo zareagoval aj had, tým že sa opäť pohľadom dotýkal jej.
Radšej ani len nechcela byť svedkom toho, čo by mohlo relatívne nasledovať.
Bez slova opustila jeho súkromný byt ani si nevzala veci, po ktoré prišla, no nemienila sa tam viac vrátiť.
***
Nikto sa s ňou nezhováral. Na tom však nebolo nič nezvyčajné, no dokonca aj jej spolubývajúce sa teraz od nej držali ďalej. Ani sa jej nepýtali na to, čo sa jej stalo.
Všetci okolo nej opäť prechádzali akoby bola neviditeľná a ona by mala byť rada, že je to tak, no práve teraz kvôli tomu prepadala panike.
Začala opäť chodiť na vyučovanie, no držala sa len v skupine, síce na jej okraji, no nikdy ju neopúšťala, alebo v klubovej miestnosti, žiadne prechádzky, žiadne samostatné výlety, ktoré zvyčajne veľmi potrebovala si nemohla dovoliť. Postupne sa upokojovala a opäť nadobudla viac istoty, keď prešli ďalšie dva týždne a nestalo sa nič mimoriadne.
Požiadala školskú sestru, aby ju ospravedlnila z praktických cvičení na obrane, o čo sa takisto nikto veľmi nezaujímal.
Tom prijal papierik od nej bez akéhokoľvek komentára, vôbec sa s ňou nezhováral, akoby ju nevidel aj na hodinách ju absolútne ignoroval, na čo si však veľmi rýchlo zvykla.
Nateraz ho skôr považoval za svojho profesora, naučila sa o ňom opäť premýšľať len takýmto spôsobom.
Práve teraz všetko ostatné ustúpilo do úzadia. 
To či urobí skúšky ju nateraz ani tak veľmi netrápilo, sestra jej povedala, že vzhľadom na tehotenstvo bude musieť aj tak, isté veci zrejme odložiť na neskoršie obdobie.
Mloky práve teraz vôbec nepatrili k jej prioritám, prežitie bolo dôležitejšie.
Nezaujímala sa ani o to, akým spôsobom boli útočníci potrestaný, no vždy mala nepríjemný pocit, keď sa objavili na mieste, kde bola aj ona, samozrejme absolútne nedotknutí, no ani jeden sa neodvážil jej čokoľvek povedať či na ňu čo i len pozrieť.
Zvykla si aj na to, nemala na výber, jej slzy nikoho nezaujímali a takisto ani výkyvy jej nálad.
Jediné, čo práve teraz bolo dobré na Rokforte bolo jedlo, rozhodne jej nechýbala chuť.
Aspoň čo sa týkalo toho, nemusela sa sťažovať, občas jej bývalo nevoľno, no našťastie sa to stávalo len ku večeru a všetci to práve teraz skôr pripisovali stresu, ktorému čelila, každý deň, ako jedna z nich, jedna z tých utláčaných osôb.
Práve teraz sedela pri raňajkách, ktoré zjedla viac než ochotne a listovali si v Dennom Prorokovi, ktorí tam zanechal jeden z jej spolužiakov, jej financie boli práve teraz obmedzené a dalo by sa povedať, že vzhľadom na neprítomnosť svojich rodičov, čerpala zo školského fondu, čo jej bolo dovolené, keďže nemala práve teraz prístup ani k rodinným financiám. Bolo nutné to takto oddeliť, aby bola jej rodina chránená a ona vedela, že tým dosť riskuje, no nemala vtedy veľmi na výber.
Články, ktoré mala možnosť prebehnúť očami, boli vskutku znepokojujúce, vplyv lorda Voldemorta na čarodejnícky svet zosilnel.
POHOVORY O PÔVODE NA MINISTERSTVE MÁGIE
REGISTRÁCIA ČARODEJNÍKOV S MUKLOVSKÝM PÔVODOM 
MUKLOVIA, NEBEZPEČNÍ...
A bolo to čoraz horšie. Priala si, aby nad tým mohla krútiť hlavou, no takéto  prejavy by sa mohli stretnúť s neporozumením, preto len zvierala okraj tých stránok.
Neboli tu žiadne zmienky o zmiznutiach, o tichom plači, tých, ktorí zrazu prišli o svoje rodiny, tých, ktorí nevedeli čo sa s nimi stalo a tiež boli niekam odvedení...
No nikto o nich viac nehovoril, všetko pokračovalo tak ako doteraz, akoby na tom nebolo nič výnimočné, že ich svet sa teraz riadi krutými pravidlami, ktoré sa čoskoro mohli dotknúť aj jej.
Mala ešte čas, no každý ďalší deň, ju približoval k tej udalosti, ktorá nastane, keď všetci odhalia, prečo je vlastne ospravedlnená z väčšiny tých nebezpečných činností.
Jej spolubývajúce to zrejme už aj tušili, no ako sa mala možnosť presvedčiť, mlčali,  nepochybne pod hrozbou, hnevu istej osoby, ktorá si ich pred istým časom predvolala.