Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
Bozky.
Ich moc nad ňou prevzala kontrolu.
Nemyslela.
Len ctila, čo skutočne znamená ich opäť poznať.
Len šťastie. Túžbu. Život. Len pokoj. Rozlievajúci sa celým
jej telom.
Nádej.
Príťažlivosť toho tepla pulzujúceho v nej.
Opúšťala chlad, stratená v jeho objatí, pohlcovaná
dotykmi jeho rúk.
Vzdialená od sveta, blízka, nemu. Snáď práve teraz rozumela
všetkému a nepotrebovala nič. Len veriť.
Len cítiť, že ju dokáže opäť prijať, vždy tak ako teraz. Ako
tú, ktorá patrí k nemu.
Že jej dovolí, aby bola šťastná. Bez ohľadu na jeho plány. Len cítiť život
a nebáť sa jeho hnevu a opovrhnutia.
Aby nebol krutou výčitkou jej srdca, neistotou a večnou
skúškou.
Stačilo len zavrieť oči a vidieť jasnejšie než predtým.
To boli pocity, ktoré ju ovládli, keď sa k nej vrátil.
Keď ju uznal za svoju a udalosti tých predchádzajúcich dní, boli len
spomienkou.
***
Pred pár dňami...
Hovoriť s ním osamote. To bolo riziko, ktoré sa opäť
rozhodla podstúpiť. Nechcela to už dlhšie odkladať.
Bola opäť prepustená z nemocničného krídla.
Stabilizovaná.
Čo znamenalo, že spútanie by mohlo prebehnúť, ak by si to
skutočne priala. Ak by verila, že je to presne to, čo by chcela urobiť.
Nikde sa nezdržiavala. Nikoho si nevšímala. Sústredila sa
len na to, aby čo najskôr prešla tú osudnú cestu.
Matne vnímala len zvuky vychádzajúce zo stien. Len tiché vyhrážky prechádzajúce nimi.
Ona sama hľadala
v sebe dostatok síl na to, aby prekonala strach. Z neho.
Z otca svojej dcéry. Z toho, ktorého si myslela, že nemôže prestať
milovať.
Srdce jej prudko bilo, keď prechádzala opäť tými dobre
známymi dverami. Keď vstúpila do toho bytu, z ktorého bola naposledy
nemilosrdne vyhodená.
Stál tam.
Elegantný mladý muž.
Nebezpečný príťažlivý.
Sila vyžarujúca z neho, akoby bola jej slabosťou.
A ona cítila, akoby to už ani nebola ona to dievča,
ktoré nesie na pleciach ťarchu jeho rozhodnutí.
Keď na ňu hľadel.
Keď si plne uvedomil jej prítomnosť.
„Pane,“ oslovila Toma, snažila sa nemyslieť na to čoho
všetkého by mohol byť schopný. Mala možnosť to vidieť.
„Myslím si, že...“ zaváhala znepokojená jeho mlčaním. V jeho
pohľade však nebolo nič, čo by svedčilo o tom, že jej prítomnosť považuje
za neprijateľnú.
„... by sme sa mali pozhovárať o obrade spútania...“ dosiaľ spolu o tom ešte nehovorili.
Nebola toho schopná.
„Samozrejme, predpokladám, že si potrebuješ ešte doplniť
isté medzery...“
„Áno, ale vlastne...“
Mohol jej ublížiť. Vedela to, no práve teraz sa toho nebála,
akoby to všetko nebolo súčasťou tohto rozhovoru s týmto Tomom.
Nesmela sa báť, nechcela už viac počuť slovo strach
a vedieť ako znie.
„Ja myslím si, že by sme to nemali robiť... vôbec by sme nemali
niečo také... nie som si istá, či to vôbec dokážem...“
„Už ma nemáš rada?“ opýtal sa jej tú otázku, akoby bol len
jej snúbencom, ktorého skutočne zaujíma to, ako sa cíti a čo by si želala
urobiť.
Odpoveď na túto otázku bola zložitá. A ona o tom
začala hovoriť, skôr než o tom poriadne popremýšľala.
„Áno, mám, ale... neviem či je to pre nás dobré... či to
skutočne dokážeme zvládnuť... tvoja vojna, a to všetko...“ myslela hlavne
naňho, no takýmto spôsobom sa mu to neodvážila povedať.
A dokázala ho aj nenávidieť. Teraz už áno, už vedela
aký je to pocit, no zároveň aj...
No zrazu to pocítila. Ten tlak kdesi na okraji jej mysle,
ako niečo rušivé, čo sa jej len letmo dotýkalo.
Chcela sa ho spýtať, čo to má znamenať, no nemohla.
Celý jej svet, akoby zrazu riadil len on a nedokázala sa
vymaniť z toho pocitu.
Bozky.
Ich moc nad ňou prevzala kontrolu.
Nemyslela.
Len ctila, čo skutočne znamená ich opäť poznať.
Len šťastie. Túžbu. Život. Len pokoj. Rozlievajúci sa celým
jej telom.
Nádej.
Príťažlivosť toho tepla pulzujúceho v nej.
Opúšťala chlad, stratená v jeho objatí, pohlcovaná
dotykmi jeho rúk.
Vzdialená od sveta, blízka, nemu. Snáď práve teraz rozumela
všetkému a nepotrebovala nič. Len veriť.
Len cítiť, že ju dokáže opäť prijať, vždy tak ako teraz. Ako
tú, ktorá patrí k nemu.
Že jej dovolí, aby bola šťastná. Bez ohľadu na jeho plány. Len cítiť život
a nebáť sa jeho hnevu a opovrhnutia.
Aby nebol krutou výčitkou jej srdca, neistotou a večnou
skúškou.
Stačilo len zavrieť oči a vidieť jasnejšie než predtým.
To boli pocity, ktoré ju ovládli, keď sa k nej vrátil.
Keď ju uznal za svoju a udalosti tých predchádzajúcich dní, boli len
spomienkou.
***
Pred pár dňami...
Hovoriť s ním osamote. To bolo riziko, ktoré sa opäť
rozhodla podstúpiť. Nechcela to už dlhšie odkladať.
Bola opäť prepustená z nemocničného krídla.
Stabilizovaná.
Čo znamenalo, že spútanie by mohlo prebehnúť, ak by si to
skutočne priala. Ak by verila, že je to presne to, čo by chcela urobiť.
Nikde sa nezdržiavala. Nikoho si nevšímala. Sústredila sa
len na to, aby čo najskôr prešla tú osudnú cestu.
Matne vnímala len zvuky vychádzajúce zo stien. Len tiché vyhrážky prechádzajúce nimi.
Ona sama hľadala
v sebe dostatok síl na to, aby prekonala strach. Z neho.
Z otca svojej dcéry. Z toho, ktorého si myslela, že nemôže prestať
milovať.
Srdce jej prudko bilo, keď prechádzala opäť tými dobre
známymi dverami. Keď vstúpila do toho bytu, z ktorého bola naposledy
nemilosrdne vyhodená.
Stál tam.
Elegantný mladý muž.
Nebezpečný príťažlivý.
Sila vyžarujúca z neho, akoby bola jej slabosťou.
A ona cítila, akoby to už ani nebola ona to dievča,
ktoré nesie na pleciach ťarchu jeho rozhodnutí.
Keď na ňu hľadel.
Keď si plne uvedomil jej prítomnosť.
„Pane,“ oslovila Toma, snažila sa nemyslieť na to čoho
všetkého by mohol byť schopný. Mala možnosť to vidieť.
„Myslím si, že...“ zaváhala znepokojená jeho mlčaním. V jeho
pohľade však nebolo nič, čo by svedčilo o tom, že jej prítomnosť považuje
za neprijateľnú.
„... by sme sa mali pozhovárať o obrade spútania...“ dosiaľ spolu o tom ešte nehovorili.
Nebola toho schopná.
„Samozrejme, predpokladám, že si potrebuješ ešte doplniť
isté medzery...“
„Áno, ale vlastne...“
Mohol jej ublížiť. Vedela to, no práve teraz sa toho nebála,
akoby to všetko nebolo súčasťou tohto rozhovoru s týmto Tomom.
Nesmela sa báť, nechcela už viac počuť slovo strach
a vedieť ako znie.
„Ja myslím si, že by sme to nemali robiť... vôbec by sme nemali
niečo také... nie som si istá, či to vôbec dokážem...“
„Už ma nemáš rada?“ opýtal sa jej tú otázku, akoby bol len
jej snúbencom, ktorého skutočne zaujíma to, ako sa cíti a čo by si želala
urobiť.
Odpoveď na túto otázku bola zložitá. A ona o tom
začala hovoriť, skôr než o tom poriadne popremýšľala.
„Áno, mám, ale... neviem či je to pre nás dobré... či to
skutočne dokážeme zvládnuť... tvoja vojna, a to všetko...“ myslela hlavne
naňho, no takýmto spôsobom sa mu to neodvážila povedať.
A dokázala ho aj nenávidieť. Teraz už áno, už vedela
aký je to pocit, no zároveň aj...
No zrazu to pocítila. Ten tlak kdesi na okraji jej mysle,
ako niečo rušivé, čo sa jej len letmo dotýkalo.
Chcela sa ho spýtať, čo to má znamenať, no nemohla.
Celý jej svet, akoby zrazu riadil len on a nedokázala sa
vymaniť z toho pocitu.
pokračovanie nabudúce (ale ešte neviem kedy)
ešte som sa nevrátila je to len taký kúsok, čo mám v zásobe... ešte to bohužiaľ nie je také, aby som sa mohla vrátiť...