varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹
Spoliehať sa na Pottera. To
bolo jedno z tých rizík, ktoré musel podstúpiť. Nikdy to však preňho
nebolo zdrojom nehynúceho šťastia a už vôbec nie teraz. Harryho tvár však
práve teraz svedčila o tom, že táto strata nebezpečne zasiahla aj jeho.
Omyly a straty tým
sa nedalo vyhnúť, no bola tu aj nádej, tá forma nádeje, ktorú majster elixírov
spoznal práve teraz, to odhodlanie bojovať, ktoré syn jeho nepriateľa vždy
našiel, pôsobilo aj naňho.
No nemohol mu to povedať,
nie takýmito slovami a pripustiť, že môže byť niečo silnejšie než hnev.
Nech bolo sklamanie so
straty dôležitej súčasti jeho samého akékoľvek silné, zároveň tu bola aj tá
úľava, že Potter je v poriadku, že mu hrozia len menšie poruchy spánku,
ktoré sa dajú vyriešiť v najbližšom čase pomocou dostupných prostriedkov.
Jeho myšlienky boli stále
spojené s Potterom, s tým, čo mu opäť hrozí a aké to ešte bude
mať dôsledky, keď ho to dievča, viedlo späť do jeho cely.
Bola nervózna,
nesústredená a nevenovala mu o nič väčšiu pozornosť ako on jej. Keď
sa za ním zavreli tie dvere, pocítil úľavu, že nemusí byť v jej
spoločnosti, že môže ponechať svojej mysli čas na to, aby zahasila oheň, ktorý
sa jej dotkol, oheň ktorý v nej prevládol, keď pocítil strach.
Vyššia forma magickej
obrany, počas ktorej pracoval s takýmito zhmotneniami mu umožňovala
takýmto spôsobom regulovať prejavy svojich vlastných pocitov. Oheň bol práve
teraz veľmi silný, čiastočne akoby cez neho prechádzala jeho vlastná osobnosť,
ktorá sa snažila udržať pokoj a sústredenosť v jeho mysli, ten strach
bol však práve teraz silnejší, strach, ktorý naposledy spoznal tak dávno
a neprial si, aby prevládol v jeho mysli.
Sadol si na dlážku do
svojej obľúbenej pozície, mierne pokrčil kolená, vystrel sa a privrel oči.
Strach bol blízko, no
nebol nepriateľ, bol zdroj niečoho, čo znamenalo, že je ešte stále len človek.
Mohol sa o tom presvedčiť a cítiť to cez hradbu všetkých tých
spomienok, ktoré sa rozostavili okolo neho.
Spomienok spojených
s tou bolesťou so straty, s tou jeho časťou, ktorá nedokázala
minulosť definitívne uzavrieť. Aj s tou ďalšou, ktorá nedostatok iných
činností kompenzovala zhoršením jeho nálad a celkovou nespokojnosťou.
Nezmrazil oheň, nesnažil
požiadať vodu, aby mu pomohla nájsť pokoj, ponechal ho ďalej horieť, koľko sa
mu len zachcelo a nepočúval tie hlasy, ktoré kričali, že by nemal.
Skúmal ho, sledoval pohyb
plameňov, nebol sám, lebo tam niekde bol strach, ktorý ho definoval, ktorý sa
snažil ho ochrániť pred ním samým.
A potom k nemu
prešla ona, pomaly takmer nenútene sa pohybovala smerom k nemu.
Bolo to dievčatko, no iné
než to, ktoré videl vo väzení, iné než to, ktoré v jeho prítomnosti
dosiahlo pokoj.
Jej sestra.
„Lily,
ťa nemá rada...“ prihováral sa mu jej hlas. „Ona má rada mňa, ty si čudný, len
čudný...“
Videl sám seba, stal sa
ním, prešiel k tej časti, ktorá bola tak blízko strachu. Práve zo slov
Petunie Dursleyovej mal strach. Boli zdrojom jeho obáv a naplnili sa ako
jej vlastná kliatba.
Pristúpil bližšie
k nej. Uzavrel jej cestu.
„Závidíš...“ obvinil ju
neľútostne a sledoval ako ho odstrčila, no zároveň si priala, aby bol pri
nej bližšie, chcela byť ako oni, tá jej túžba, dokázal ju priam vnímať.
Sledoval ako od neho
uteká, nie s potešením, ale ovládaný neistotou. Čo ak má pravdu? Čo ak ho
Lily vždy bude považovať len za svojho čudného kamaráta a nikdy...
Díval sa do svojich
vlastných obáv a čelil im, nič nebolo ťažšie, než čeliť tomu všetkému, čo
si dokázal spôsobiť on sám. Díval sa na svoje mladé ja s porozumením,
ktoré nepreukazoval nikomu inému. Jeho tvárou sa mihlo niečo ako spokojnosť,
keď videl ako ustúpil k iným spomienkam. Tentoraz súvisiacim so
spravodlivým hnevom.
Neodvážil sa ju ani len
chytiť za ruku a už vôbec nie pobozkať. No Potter, ten to všetko len tak
urobil, akoby ho to vôbec nič nestálo. A ona? Dokázala všetko zahodiť len
tak, len preto, že teraz je už vraj dobrý, že patrí k tým správnym.
Odrazu.
A on sa chvíľu
pokúšal ju nenávidieť, no nešlo to, nemohol zabudnúť na tú Lily, o ktorej
si myslel, že by ho dokázala milovať.
Jej obraz však ustúpil do
úzadia, pomaly akoby sa s ním lúčil bol nahradený spomienkou, preňho
takmer až živou na azkabanského strážcu, na toho Pottera, ktorý...
Otvoril oči, skôr než sa
ho tá spomienka dotkla, skôr než mohol cítiť jej silu na vlastnej koži.
Chlad bol opäť všade, no
práve teraz mu pomáhal, aby nebol priťahovaný k svetlu, aby si nemyslel,
že on má právo ukázať slabosť tohto druhu a plne si uvedomiť, čo to preňho
bude znamenať.
***
Nové
ráno.
Bolo
spojené s tými istými tunajšími rituálmi, ktoré naňho pôsobili skôr
utlmujúco.
Potter
zrejme nemal žiadne ďalšie komplikácie, ktoré by sa nedali zvládnuť, lebo ho
k nemu nezavolali. A predpokladal, že aj Salinger zvládne takú
banalitu, ako vysvetliť mu liečbu, ktorú bude musieť podstúpiť.
Dovolil
sám sebe jesť, opäť len pomaly a opatrne a vyhýbal sa tomu, čo by mu
mohlo spôsobiť problémy.
Vrátane
istých myšlienok, ktorým sa práve dnes snažil vyhnúť, už len preto, že všetko
bolo akési sivé a bezvýrazné, keď vedel, že Potter je zrejme práve teraz
uvoľnený zo služby a zrejme bude musieť zodpovedať pár nepríjemných otázok
zo strany svojich zamestnávateľov.
No
aspoň čiastočne to zrejme oddiali ten problém s Grangerovou, ak sa to
vôbec problémom dá nazvať.
K myšlienkam
na ňu sa však našťastie či nanešťastie nedostal, lebo dvere na jeho cele sa
otvorili.
Dovnútra
vošiel Krum spolu so Shackleboltom, zrejme šlo o jednu z tých
nečakaných inšpekcií, ak sa to tak vôbec dalo nazvať.
„Dobrý
deň, pán profesor...“ oslovil ho ten muž, ktorého si riaditeľ dokázal získať na
svoju stranu.
A práve
teraz bol jedným z tých osôb, ktorá mohla po rebríčku postúpiť vyššie.
„Dobrý
deň...“ odvetil stroho a prinútil sám seba vstať, už len preto, že sa to
patrilo, v prítomnosti možno aj budúceho ministra mágie. A nebolo
vhodné ho dráždiť nepremyslenými činmi.
Za
čo bol odmenený podaním ruky.
„Môžete
nás nechať...“ povedal Krumovi, ten len prikývol a opustil celu.
„Bežná
inšpekcia...“ opýtal sa ho, keď sa za ním zavreli dvere.
„Dá
sa to tak povedať, áno aj nie... ak mám byť úprimný, zaujíma ma hlavne Potterov
vzťah voči vám...“
Pochopil,
že bude musieť zaplatiť za tú možnosť byť opäť prijímaný so cťou.
Shacklebolt
bol Dumbledorov človek, vedel, čo to znamená viac než tie ostatné nevinné duše.
Čo však neznamenalo, že bude zhovievavý voči Potterovmu poblázneniu.
„Potterov
vzťah voči mne...“ začal neúprosne a vkladal do svojich slov takmer až
ľadový chlad.
„Na
to by ste sa mali spýtať, Pottera samotného, nemyslíte, Shacklebolt?“
„Dostali
sa ku mne isté chýry, kvôli ktorým som nútený vypočuť vás oboch...“
„Tak
dobre, odpoviem vám na všetky vaše
otázky, ak je to tak, som vám, ako vidíte absolútne k dispozícii... Rád by
som vám ponúkol, aby ste sa posadili, no ako vidíte, moje možnosti sú značne
obmedzené...“ uzavrel Snape so zatiaľ len jemnou dávkou irónie, zatiaľ ešte len
miernejšou vzhľadom na spôsob, s akým s ním auror komunikoval.
Snape
nemal možnosť na jeho slová zareagovať, nebolo mu súdené sa k tomu
vyjadriť, keďže to bol práve Potter, ktorý nečakane vpadol od ich rozhovoru,
ako stádo splašených kentaurov.
Snape
sa hneval. Potter konal neuvážene a mal predsa nariadený oddych
a vyhýbanie sa stresu.
Práve
teraz prišiel v tom najmenej vhodnom čase, aby ho len rozptyľoval.
A pre
Severusa bolo čoraz ťažšie ubrániť sa rozhorčeniu nad tou trestuhodnou
nedbalosťou.
„Kingsley,
vy...“ oslovil ho Potter, ako inak absolútne presvedčený o tom, že jeho
zásah je viac než nevyhnutný, no Snape, ktorý videl, že výraz jeho tváre priam
hraničí s katastrofou ho zastavil.
„Ako
máte možnosť vidieť, pán Potter, je rovnako drzý a arogantný, ako bol jeho
otec, no je to naša hviezda všakže a tie ako vidíte sú značne
predceňované, všakže?“
Snape
predpokladal, že to bude stačiť na to, aby sa Potterov vzťah voči nemu prejavil
a Potter sa podvedome vrátil k ich predchádzajúcemu spôsobu
komunikácie.
„Mlčte!“
odsekol zjavne teraz už aj on vyvedený z miery.
Snape
sa nakrivo usmial, spokojný s tým ako Potter zareagoval na túto
v podstate starú a dosť otrepanú hru, no práve teraz nemal dosť času
ani kreativity na vymýšľanie ďalších urážok, keďže časť jeho mysle znepokojoval
donášač, ktorý sa odvážil miešať do ich vzťahu. A povedzme, že tej osobe
práve teraz nedokázal priať nič dobré.
A ani
preňho samého práve teraz nebolo dobré, aby si uvedomil, ako Potter na ňom
lipne.
Nevedel
nič o Shackleboltových plánoch a nedôveroval mu natoľko, aby mu práve
teraz vydal na milosť ich vzťah.
„Ak
dovolíš, Harry... rád by som sa pozhováral s profesorom Snapom osamote...
toto je oficiálna inšpekcia z ministerstva mágie, je nutné dodržiavať
služobný postup aj s tebou sa potom pozhováram osobitne...“
„Áno,
pane...“ podrobil sa Potter jeho prianiu a presunul sa na druhú stranu
dverí.
***
Grigoriho
prípad bol predsa uzavretý. Všetka pozornosť, by mala byť teraz orientovaná na
takzvané dievčatko, no nezdalo sa, že by Shacklebolta, práve teraz znepokojoval
tento prípad.
Trápil
ho on a jeho práca. Inšpekcia sa
práve teraz zaujímala o väzňov, ktorých mal na starosti on. Znepokojilo ho
to, lebo až príliš rýchlo pochopil, čo mohlo spôsobiť tento druh preňho
neželaného záujmu. Severus by mal práve teraz zniesť dôsledky a že to bude
opäť on, kto bude musieť znášať nepríjemnosti s tým spojené.
Aspoň
čiastočne ho upokojilo to, že prišiel Shacklebolt osobne, vážil si ho
a veril mu, no vedel, že by si mohol ich vzťah vysvetľovať po svojom, preto
nechcel nič ponechať na náhodu a nechal sa takpovediac uniesť svojimi
momentálnymi pocitmi. Mal ostať na ošetrovni, ešte nemal dovolené pracovať,
vedel, že sa to nestretne s veľkým porozumením, ale nedokázal tam len tak
sedieť.
Vedel,
že urobil chybu, že to nebolo nič, čo by Snape práve teraz dokázal oceniť, no
nedokázal tomu zabrániť. Bolo to silnejšie než jeho vôľa. A neostávalo mu
nič iné len čakať na to, ako inšpekcia napokon dopadne.
Stál
teda pri jednej z tých tmavých stien a pokúšal sa opäť nájsť v sebe
pokoj, zatínal nechty do dlaní, v snahe zaceliť tie nové trhliny vo svojej
obrannej stene.
Snape
mal pravdu, nie je spoľahlivá, nedokáže ho ochrániť. No musí vydržať. Nemá na
výber.
Aj
keď vedel, že neskôr sa s ním bude o tom musieť pozhovárať, na čo sa
vôbec netešil.
„Harry...“
Strhol
sa a obrátil za hlasom, spojeným s dotykom akejsi ruky na jeho pleci.
Bol to len Viktor.
„Všetko
v poriadku, Harry?“
Prikývol,
aj keď o tom nebol naplno presvedčený.
***
Mal
by uvažovať o odpovedi, ktorú poskytne Hermione, no vždy, keď sa o to
pokúsil zdalo sa mu, akoby sa s ňou mal chuť len pohádať. Mal v úmysle
požiadať Ginny o rozhovor, aj napriek tomu, že to stále nepovažoval za
dobrý nápad, naliehanie priateľov, však v jeho prípade, ako vždy padlo na
úrodnú pôdu.
Vedel,
že by to mal stihnúť skôr než loď odíde, keďže pošta bola aj tak dosť
problematická kvôli neochote sov doručovať zásielky z Azkabanu a späť
bolo rozumnejšie poslať odpovede priamo loďou.
Od
týchto činností sa však úspešne nechal odrádzať vyplňovaním výkazov o dochádzke,
ktoré dostal takpovediac za trest a hlavne tie prezenčné listy s neskutočne
malými kolónkami, do ktorých sa mu akosi vôbec nechcelo podpisovať, čo nebol
len jeho problém, no práve on si kvôli tomu vypočul najviac kritiky.
Prial
si aj ísť za Severusom, ospravedlniť sa mu za svoju reakciu, no nemohol to
urobiť, donášač, by to iste využil vo svoj prospech a oficiálne ešte stále
nebol v službe.
Všetko
mu to doniesli na ošetrovňu a dali mu jasne najavo, aby ju bez súhlasu
liečiteľa neopúšťal.
Počas
vypĺňania tých nudných dokumentov sa však napokon v jeho mysli objavili
slová, ktoré skutočne vystihovali to, čo svojim priateľom plánoval odkázať.
Drahá Hermiona,
Ďakujem ti za Tvoj list. Mám sa už
lepšie. Už som si zvykol na tunajšiu službu a stáva sa to tu pomaly pre
mňa bežnou rutinou.
Viac ma asi znepokojuje to, čo si mi
napísala o Ginny. Skutočne ma mrzí, že sa necíti dobre. No bol by som rád,
keby si sa odteraz o náš vzťah zaujímala čo najmenej.
Viem, že to myslíš dobre a som ti
skutočne vďačný, že si ma o tom informovala, moja služba tu však má isté
obmedzenia a platné postupy, ako iste vieš sú súčasťou dohody, ktorú nemal
v úmysle porušiť.
S Ginny sa skontaktujem o to sa
neboj, požiadam o možnosť použiť pozorovací kameň a ja sám jej o tom
dám vedieť.
No nemôžem ti zaručiť, že sa po
rozhovore so mnou bude cítiť lepšie. Musíš počítať s tým, že môže dôjsť aj
k zhoršeniu jej vzťahu. Nemôžem jej sľúbiť to, čo by si zaslúžila, mrzí ma
to, no pre nás oboch bude najlepšie, ak sa pohneme ďalej.
Osobne si myslím, že by si viac
pozornosti mala venovať svojmu vzťah s Ronom. Bolo by dobré, keby ste
kvôli mne nezanedbávali isté veci, ktoré už dlho odkladáte. A nezabudni pracovať
na tom, na čom sme sa dohodli. Vieš, že sa na teba spolieham.
Tak sa drž, čoskoro sa opäť ozvem.
S láskou Harry.
Ahoj Ron,
S Ginny sa v najbližšej dobe
pozhováram. No ty by si mal určite niekam vziať Hermion, nezmeškaj svoju
príležitosť, neskôr by si to mohol oľutovať.
PS: odvahu, Ron a keby niečo vieš,
kde ma nájdeš...
Tú
odvahu rozhodne potreboval aj Harry, keďže sa chystal vyplniť aj žiadosť na
použitie pozorovacieho kameňa. Zápas s drakom, by práve teraz považoval za
prijateľnejšiu možnosť.
