30. 11. 2016

Vtedy som verila 34. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.


Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón


 Pre Petriku. 


Šla na teoretickú hodinu Čiernej mágie, ktorú v Tomovej neprítomnosti viedol Grindenwald. Nebol na ich svadbe, no pogratuloval im dodatočne. Jej osobne vôbec neprekážal, jeho hodiny boli zväčša pokojné, nevyžadoval ani žiadnu mimoriadnu  aktivitu, vyhovovalo mu, keď o čiernej mágii mohol hovoriť hlavne on sám. A proti jej účasti na teoretických častiach nemal žiadne výhrady, práve naopak.
„... Je nepochybne nutné, hlavne čo sa týka zaklínadiel temného charakteru, odhadnúť v rámci svojich možností a schopností vhodnosť daného zaklínadla, mágia nemá ovládať čarodejníka, ale čarodejník mágiu... A práve vy, študenti posledného ročníka, by ste mali čo najskôr pochopiť ten rozdiel...“ prednášal im tým svojím hlasom, stále mladý, akoby na ňom čas nezanechával žiadne stopy.
Myrtla ho počúvala, robila si poznámky, potrebovala si niečím zamestnať svoju myseľ, odpútať svoju pozornosť od strachu a nervozity, ktorými bola ovládaná.
Hodina zbehla pomerne rýchlo, keď im profesor začal uvádzať teoretické príklady, niektoré natoľko vtipné, že im dovolil sa aj zasmiať.
No zároveň sa stále pridržiaval Tomových osnov, takmer až do bodky, ak by mala byť presná, dal si záležať, aby nič nezanedbal, no opatrne pridával do výkladu aj svoj vlastný postoj.
Práve teraz sa jej samej na škole skôr páčilo, no vedela, že prax aj teoretické časti bude musieť absolvovať až o rok, jej štúdium sa teda malo uzavrieť neskoršie, než mala pôvodne v úmysle.
No opäť sa tu cítila bezpečne, opäť to bol jej domov. Aj napriek tomu, že si pomaly budovala aj svoj vlastný.
***
„Ahoj, tak som tu, máš v pláne ísť na aj Dejiny mágie?“ oslovila ju Eileen Princeová, dievča zo Slizolinu, ktoré sa akosi spontánne pridalo k nej a k Imelde.
Aj ona pri nej ostala, aj keď Potter mal isté pochybnosti, čo ona sama práve teraz považovala za príjemnú zmenu tunajších pomerov.
A Myrtla neodmietla ani Eileen, nech už boli jej dôvody akékoľvek, bolo príjemné nebyť aspoň istý čas úplne sama.
Nie v tomto období, kedy sa v ich spoločnosti cítila istejšie, akoby niekam patrila, aj keď niekde v jej mysli rezonovala tá skutočnosť, že za to všetko vďačí len svojmu zväzku s Tomom, bolo príjemné mať aspoň istý čas svoje kamarátky, bez ohľadu na to zvyčajné tabu medzi fakultami, ktoré akoby práve teraz bolo narušené. S Elaine si každopádne rozumela veľmi dobre, čo jej celú situáciu značne uľahčilo.
„Áno, myslím, že áno...“ pospať si chvíľu na tej hodine, to nebolo na zahodenie, hlavne nie teraz.
Pomaly si dala tašku na plece, bola značne odľahčená, takmer ani necítila jej váhu.
No zasiahlo ju niečo iné, tá pre ňu čiastočne až nová bolesť, v ktorej všetko ostatné zanikalo.
***
Nočné ticho sprevádzalo dovŕšenie istej časti jej života, istých rán, ktoré boli tak náhle uzavreté. A ona bola obklopená tým pocitom, unavená a stále ešte zasiahnutá očakávaním.
Školská sestra a liečiteľ stáli pri jej posteli. Sestra jej podala jej dcéru. Zrazu ju mala v náručí. A jej vedomia sa dotklo meno. Tak náhle, tak prirodzene, akoby celý čas niekde len potichu oddychovalo.
Ambra.
Tak práve teraz vyzerala, tak to ona sama cítila, keď sa dívala do tváre svojej dcéry. Tváre poznačenej tými dobre známymi jemnými črtami. A ona sama, akoby cítila, že všetko je aspoň nateraz v poriadku.
Aj keď jej otec sa ešte stále nevrátil aj keď on nemal možnosť ju vidieť, no predpokladala, že mu to dali vedieť.