12. 11. 2016

Vtedy som verila 33. kapitola 1/2



fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.


Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

ps: zas sa mám dosť zle :( už neviem čo viac povedať tentoraz za to môže žalúdok,kt. akosi neznáša tú liečbu, neviem čo budem robiť. Veľmi nešťastná som. :(

pre Petriku.



Sprevádzala ju neistota počas prijímania ďalších nekonečných gratulácií. Každý čo i len nepatrný pohyb sa v jej mysli spájal s možným útokom. Tomov vplyv na jej spolužiakov však bol zrejme dostatočne silný na to, aby nepocítila ďalšie prejavy nespokojnosti z ich strany. Všetci boli zdvorilí, príjemní. No najviac nadšenia prejavovali Bystrohlavčania. Zdržali sa pri nej najdlhšie a správali sa k nej priam ukážkovo.
Z toho kruhu príjemných prianí však vystúpil mladý muž. Myrtla ho poznala ako syna obchodníkov Burkeovcov zo Zašitej uličky. Jeho rodina patrila k tým, ktoré dosiaľ zachovávali skôr neutralitu čo sa týkalo Tomovho nástupu k moci. To už však zrejme neplatilo, lebo najstarší syn sa práve zrejme chystal vyjadriť svoj názor a pri pohľade naňho Myrtlu napĺňalo nepríjemné tušenie, že neprišiel svojmu pánovi popriať nič dobré.
Ju si však nevšímal ani na ňu nepozrel, čo jej svojím spôsobom takmer až vyhovovalo.
„Tom Riddle...“ oslovil ten mladý čarodejník jej manžela, tým menom, ktorého vyslovenie sa neodpúšťalo a bolo preňho takmer až istou formou urážky.
„V mene mágie a moci ťa vyzývam na duel, neprávom si si privlastnil tituly, za zradu krvi za tú najťažšiu zo zrád ťa vyzývam...“ ukázal im svoj prútik, bazový prútik, ktorý vyvolal medzi hosťami iný druh znepokojeného šepotu.
A v jej mysli sa spojil s útržkami rozhovorov, ktoré si vypočula v Tomovom byte, s tými rozhovormi, na ktoré zrejme pod jeho vplyvom musela zabudnúť.  Boli to však len tiché hlasy, kdesi na pozadí, bez konkrétneho obsahu.
Bazový prútik však už niečo znamenal, bol to predsa jeden z darov smrti a hovorilo sa o ňom, že je neporaziteľný, že len málokto sa odváži priamo postaviť proti jeho majiteľovi.
Tom bol pokojný, vyžaroval z neho ten preňho príznačný ľadový chlad a v jeho pohľade bola smrť, čo ju upokojilo, lebo to nevyzeralo tak, že by ho výzva tohto druhu mohla znepokojiť. No bála sa oňho ako o otca svojej dcéry... Ako o osobu, ktorá práve teraz ako jediná bola aspoň čiastočne zárukou jej vlastného bezpečia.
„Prijímam tvoju výzvu Burke, ak skutočne si pripravený prijať všetky dôsledky z nej vyplývajúce...“ oznámil mu Tom stroho.
Myrtla zdesene pokrútila hlavou, niežeby nedôverovala Tomovým schopnostiam, no bol to bazový prútik.
„Som pripravený...“ potvrdil svoju žiadosť Burke vzdorovito.
Myrtla bezmocne sledovala ako sa dav rozostúpil, ako lord Voldemort a jeho vyzývateľ opustili veľkú sieň-
Pomaly šla s nimi v sprievode tých ostatných, ktorí sa takmer až predbiehali, zrejme aby mali tie najlepšie miesta, lebo toto bola jedna z tých kľúčových udalostí, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda. Dnešný zväzok mala poznačiť krv, čarodejnícka krv a urážka, ktorú nebolo možné len tak ľahko zmazať.
Kráčala s nimi takmer ako vo sne, akoby každý z tých krokov pre ňu predstavoval peklo a nevedela, čo by mala cítiť, čo by si mala myslieť.
No čas sa nemilosrdne pohol dopredu a ona čoskoro stála oklopená svojimi spolužiakmi za magickou zábranou, ktorú pre túto príležitosť vytvorili.
Nepoužili arénu. Tom sa nenamáhal s tým, aby ju vyzývateľovi sprístupnil, v podstate boli na voľnom priestranstve neďaleko chatrče hájnika, ktorý sa odtiaľ práve teraz radšej ani nepohol, čo mu nikto nemohol zazlievať.
Burtke sa tváril sebavedome, hrdo zdvihol zrak smerom k publiku, nepredvádzal sa, no svojím postojom dával najavo, že sa už teraz považuje za víťaza.
Tom sa práve teraz skôr držal v úzadí, jeho pokoj, akoby zasahoval aj všetkých ostatných a nastolil ticho, v ktorom zanikalo všetko ostatné.
Myrtla zavrela oči, keď súboj začal, nedokázala sa na to dívať. Počula len zvuky, len to svišťanie a nárazy, len tlmené kliatby, ktoré prichádzali tak rýchlo, stiahla sa hlbšie do seba, chvela sa, keď sa jej odhalených rúk dotkol mrazivý vietor, pritiahla si ich tesnejšie k telu a skôr cítila než vnímala všetok ten nebezpečný chlad.
Kvapky dažďa, cítila ich na perách, na lícach, no neodvážila sa ani len pohnúť, všetko čo sa dialo pred ňou, akoby sa jej ani len netýkalo, akoby nebola ochotná čo i len pripustiť tú možnosť, že by mohlo, že by on mohol...
Nenávidieť ho bolo jednoduché, keď bol lordom Voldemortom, keď nič neriskoval, no teraz, keď nebol Tomom, ktorý patril k nej. To sa však zmenilo a ona si nevedela predstaviť tú možnosť, že by mohol... že by skutočne ... Nechcela sa na to dívať, odmietala prijať smrť práve počas takéhoto dňa, nechcela, aby smrť bola dnes jedným z jej darov.
Všetky hlasy aj kliatby sa zliali dokopy, nebola schopná im rozumieť. Cítila len to, že trvá celé hodiny, že už takmer ani nemôže stáť, pre ňu akoby sa čas zastavil a všetko, od čoho sa snažila oddeliť sa ju pokúšalo opäť dostať.
To nemilosrdné krúženie jej myseľ zapĺňalo tlakom. Čeliť mu bolo čoraz ťažšie, až jej oči pomaly napĺňali slzy, ktoré odmietala, ktorým sa zo všetkých síl bránila. No vrátili sa, boli tu, prítomné v jej mysli, v dotyku jej nového prsteňa, ktorý ledva zaujal svoje miesto. Cítila chlad a teplo,  ešte stále v nej rezonoval ich sľub, aj keď mu nerozumela aj keď mu opäť prestávala veriť, lebo sa jej zdal príliš ťažký, príliš neúprosný.
Zachytila pár šokovaných povzdychov a hlas, ktorý akoby sa lámal vo vetre...“Avada kedavra...“ a pád, počula ho takmer až cítila ako na to zareagovali študenti, hostia a profesori. Akoby bol vzduch náhle nabitý inou energiou a cez svojej pevne privreté viečka vnímala pás zeleného svetla, ten špecifický odraz neodpustiteľnej kliatby.
Celá sa chvela, no neodvážila sa otvoriť oči, nemohla, až kým nezacítila na svojich pleciach dotyk rúk.
Pomaly zdvihla hlavu, cítila ako do jej mysle preniklo svetlo, ako sa jej dotklo, spolu s rozmazaným obrazom jeho tváre, teraz čiastočne poznačenou tenkou červenou čiarou, tiahnucou sa jeho tvárou, keď ju objal, ešte sa do nej nenavrátil život, ešte nedokázala vnímať, len ho držala, len cítila, ako sa v nej pomaly uzatvárajú všetky tie rušivé pocity.
Vrátil sa k nej, mal pri sebe obe prútiky, on vyhral, kým...
Nedokázala hovoriť, nemohla myslieť, všetko v jej svete, práve teraz predstavoval jeho návrat a priala si, aby tomu rozumel, aby bol ochotný prijať tú lásku, ktorú ona dokázala tak prirodzene cítiť a nemyslieť na nenávisť.
Chcela mu povedať, ako veľmi sa oňho bála, ako veľmi ho ľúbi, to, že tomu pocitu nedokáže vzdorovať, nie tak ako si myslela a dúfala.
No nemohla. Vysloviť to bolo, ako úplne sa odovzdať jeho zvyčajnej krutosti.