fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
ps: zas sa mám dosť zle :( už neviem čo viac povedať tentoraz za to môže žalúdok,kt. akosi neznáša tú liečbu, neviem čo budem robiť. Veľmi nešťastná som. :(
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanónps: zas sa mám dosť zle :( už neviem čo viac povedať tentoraz za to môže žalúdok,kt. akosi neznáša tú liečbu, neviem čo budem robiť. Veľmi nešťastná som. :(
pre Petriku.
Sprevádzala ju neistota počas prijímania ďalších nekonečných
gratulácií. Každý čo i len nepatrný pohyb sa v jej mysli spájal
s možným útokom. Tomov vplyv na jej spolužiakov však bol zrejme dostatočne
silný na to, aby nepocítila ďalšie prejavy nespokojnosti z ich strany.
Všetci boli zdvorilí, príjemní. No najviac nadšenia prejavovali
Bystrohlavčania. Zdržali sa pri nej najdlhšie a správali sa k nej
priam ukážkovo.
Z toho kruhu príjemných prianí však vystúpil mladý muž.
Myrtla ho poznala ako syna obchodníkov Burkeovcov zo Zašitej uličky. Jeho
rodina patrila k tým, ktoré dosiaľ zachovávali skôr neutralitu čo sa
týkalo Tomovho nástupu k moci. To už však zrejme neplatilo, lebo najstarší
syn sa práve zrejme chystal vyjadriť svoj názor a pri pohľade naňho Myrtlu
napĺňalo nepríjemné tušenie, že neprišiel svojmu pánovi popriať nič dobré.
Ju si však nevšímal ani na ňu nepozrel, čo jej svojím
spôsobom takmer až vyhovovalo.
„Tom Riddle...“ oslovil ten mladý čarodejník jej manžela,
tým menom, ktorého vyslovenie sa neodpúšťalo a bolo preňho takmer až istou
formou urážky.
„V mene mágie a moci ťa vyzývam na duel, neprávom si si
privlastnil tituly, za zradu krvi za tú najťažšiu zo zrád ťa vyzývam...“ ukázal
im svoj prútik, bazový prútik, ktorý vyvolal medzi hosťami iný druh
znepokojeného šepotu.
A v jej mysli sa spojil s útržkami
rozhovorov, ktoré si vypočula v Tomovom byte, s tými rozhovormi, na
ktoré zrejme pod jeho vplyvom musela zabudnúť. Boli to však len tiché hlasy, kdesi na pozadí,
bez konkrétneho obsahu.
Bazový prútik však už niečo znamenal, bol to predsa jeden
z darov smrti a hovorilo sa o ňom, že je neporaziteľný, že len
málokto sa odváži priamo postaviť proti jeho majiteľovi.
Tom bol pokojný, vyžaroval z neho ten preňho príznačný
ľadový chlad a v jeho pohľade bola smrť, čo ju upokojilo, lebo to
nevyzeralo tak, že by ho výzva tohto druhu mohla znepokojiť. No bála sa oňho
ako o otca svojej dcéry... Ako o osobu, ktorá práve teraz ako jediná
bola aspoň čiastočne zárukou jej vlastného bezpečia.
„Prijímam tvoju výzvu Burke, ak skutočne si pripravený
prijať všetky dôsledky z nej vyplývajúce...“ oznámil mu Tom stroho.
Myrtla zdesene pokrútila hlavou, niežeby nedôverovala
Tomovým schopnostiam, no bol to bazový prútik.
„Som pripravený...“ potvrdil svoju žiadosť Burke vzdorovito.
Myrtla bezmocne sledovala ako sa dav rozostúpil, ako lord
Voldemort a jeho vyzývateľ opustili veľkú sieň-
Pomaly šla s nimi v sprievode tých ostatných,
ktorí sa takmer až predbiehali, zrejme aby mali tie najlepšie miesta, lebo toto
bola jedna z tých kľúčových udalostí, na ktoré sa len tak ľahko nezabúda.
Dnešný zväzok mala poznačiť krv, čarodejnícka krv a urážka, ktorú nebolo
možné len tak ľahko zmazať.
Kráčala s nimi takmer ako vo sne, akoby každý
z tých krokov pre ňu predstavoval peklo a nevedela, čo by mala cítiť,
čo by si mala myslieť.
No čas sa nemilosrdne pohol dopredu a ona čoskoro stála
oklopená svojimi spolužiakmi za magickou zábranou, ktorú pre túto príležitosť
vytvorili.
Nepoužili arénu. Tom sa nenamáhal s tým, aby ju
vyzývateľovi sprístupnil, v podstate boli na voľnom priestranstve neďaleko
chatrče hájnika, ktorý sa odtiaľ práve teraz radšej ani nepohol, čo mu nikto
nemohol zazlievať.
Burtke sa tváril sebavedome, hrdo zdvihol zrak smerom
k publiku, nepredvádzal sa, no svojím postojom dával najavo, že sa už
teraz považuje za víťaza.
Tom sa práve teraz skôr držal v úzadí, jeho pokoj,
akoby zasahoval aj všetkých ostatných a nastolil ticho, v ktorom
zanikalo všetko ostatné.
Myrtla zavrela oči, keď súboj začal, nedokázala sa na to
dívať. Počula len zvuky, len to svišťanie a nárazy, len tlmené kliatby,
ktoré prichádzali tak rýchlo, stiahla sa hlbšie do seba, chvela sa, keď sa jej
odhalených rúk dotkol mrazivý vietor, pritiahla si ich tesnejšie k telu
a skôr cítila než vnímala všetok ten nebezpečný chlad.
Kvapky dažďa, cítila ich na perách, na lícach, no neodvážila
sa ani len pohnúť, všetko čo sa dialo pred ňou, akoby sa jej ani len netýkalo,
akoby nebola ochotná čo i len pripustiť tú možnosť, že by mohlo, že by on
mohol...
Nenávidieť ho bolo jednoduché, keď bol lordom Voldemortom,
keď nič neriskoval, no teraz, keď nebol Tomom, ktorý patril k nej. To sa
však zmenilo a ona si nevedela predstaviť tú možnosť, že by mohol... že by
skutočne ... Nechcela sa na to dívať, odmietala prijať smrť práve počas
takéhoto dňa, nechcela, aby smrť bola dnes jedným z jej darov.
Všetky hlasy aj kliatby sa zliali dokopy, nebola schopná im
rozumieť. Cítila len to, že trvá celé hodiny, že už takmer ani nemôže stáť, pre
ňu akoby sa čas zastavil a všetko, od čoho sa snažila oddeliť sa ju
pokúšalo opäť dostať.
To nemilosrdné krúženie jej myseľ zapĺňalo tlakom. Čeliť mu
bolo čoraz ťažšie, až jej oči pomaly napĺňali slzy, ktoré odmietala, ktorým sa
zo všetkých síl bránila. No vrátili sa, boli tu, prítomné v jej mysli,
v dotyku jej nového prsteňa, ktorý ledva zaujal svoje miesto. Cítila chlad
a teplo, ešte stále v nej
rezonoval ich sľub, aj keď mu nerozumela aj keď mu opäť prestávala veriť, lebo
sa jej zdal príliš ťažký, príliš neúprosný.
Zachytila pár šokovaných povzdychov a hlas, ktorý akoby
sa lámal vo vetre...“Avada kedavra...“ a pád, počula ho takmer až cítila
ako na to zareagovali študenti, hostia a profesori. Akoby bol vzduch náhle
nabitý inou energiou a cez svojej pevne privreté viečka vnímala pás
zeleného svetla, ten špecifický odraz neodpustiteľnej kliatby.
Celá sa chvela, no neodvážila sa otvoriť oči, nemohla, až
kým nezacítila na svojich pleciach dotyk rúk.
Pomaly zdvihla hlavu, cítila ako do jej mysle preniklo
svetlo, ako sa jej dotklo, spolu s rozmazaným obrazom jeho tváre, teraz
čiastočne poznačenou tenkou červenou čiarou, tiahnucou sa jeho tvárou, keď ju
objal, ešte sa do nej nenavrátil život, ešte nedokázala vnímať, len ho držala, len
cítila, ako sa v nej pomaly uzatvárajú všetky tie rušivé pocity.
Vrátil sa k nej, mal pri sebe obe prútiky, on vyhral,
kým...
Nedokázala hovoriť, nemohla myslieť, všetko v jej
svete, práve teraz predstavoval jeho návrat a priala si, aby tomu rozumel,
aby bol ochotný prijať tú lásku, ktorú ona dokázala tak prirodzene cítiť
a nemyslieť na nenávisť.
Chcela mu povedať, ako veľmi sa oňho bála, ako veľmi ho
ľúbi, to, že tomu pocitu nedokáže vzdorovať, nie tak ako si myslela
a dúfala.
No nemohla. Vysloviť to bolo, ako úplne sa odovzdať jeho
zvyčajnej krutosti.