pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeňobsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.
ale ešte niečo pribudne možno aj dopredu aj do zadu ku kapitole je to len taký útržok pre istotu dávam, keby niečo... ked doplním dám vedieť čo som doplnila...
Čas sa stával relatívnou, hodnotou. Preňho samého len okamihmi, utrpenia a potreby uniknúť. Tejto jeho túžbe zdroj rozumel, no nemohol ju prijať. Ani počas tej noci, keď rozpútal búrku, keď sa zmocnil toho chlapca, oslabeného, tou nenávisťou, ktorú prijal za svoju, keď zaútočili na Pottera, no on zabudol v rozrušení, či znamená použiť mágiu počas búrky a Gregora zomrel, len preto, že on si prial zmierniť svoju bolesť, že on si prial potrestať tú osobu, ktorá ako jediná mala zdieľať ten osud.
Ležal tam ovládaný tieňmi, vedomý si svojej prehry, on sa nestal pánom pevnosti, jeho tá moc neprijala, on myslel na to, že zabúda na zvuk jeho hlas, že sa mu stráca a je len spomienkou, na niečo či nikdy viac nebude cítiť.
A potom to ticho a chlad jeho celý narušil on.
Ten chlapec, ktorého možno nenávidel no možno už na tom ani len nezáležalo, jeho smrť aj tak nemohla nič zmeniť, chápal to, no vzdať sa tej možnosti, že by niekto iný mohol pochopiť jeho bolesť, že by niekto iný mohol podliehať tej hroznej beznádeji.
Vedel, že mu to povedal, že si poňho teraz príde, že sa všetko ešte viac zhorší, no myslieť na to, bolo neznesiteľné rovnako ako dívať sa mu do tváre, ako ho vidieť takého plného života, kým on... jeho syn... jeho jediné šťastie... Potter však na jeho syna nemyslel,
Šokovaný.
To bol presne ten výraz, ktorý by práve teraz dokázal priradiť k Potterovi. Vidieť ho po takej dlhej dobe celkom zblízka však bolo do určitej miery preňho vyslobodením. Potter bol tu, sám prišiel sem bez toho, aby vôbec musel pohnúť čo i len prstom.
Prial si, aby ho našiel, aby mu opäť mohol čeliť a pripomenúť mu, že nie je len vyvolený, ale aj ten, za ktorého sa museli obetovať, ten ktorý bol súčasťou tej hry smrti. Teraz bol tu ako ich strážca, ako ten ktorý by sa mal starať o to, aby všetky tajomstvá ostali uzavreté medzi týmito čiernymi múrmi.
Pomaly sa spamätával z útoku toho druhého, z jeho úderu, ktorý nebolo možné opätovať, lebo zdroj nepatril jemu, nikdy ho neposlúchal tak, ako toho muža, ktorý bol jeho sluhom, sluhom toho vraha, ktorý zabil jeho syna, len pretože bol navyše, len preto, lebo potreboval práve Pottera, no nie jeho syna, jeho jedinú radosť.
Nenávidel zdroj, bol preňho len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, len nenávidený obranou pred týmito múrmi, no nikdy sa ho skutočne nesnažil prijať aj keď urobil viac než mal pôvodne v úmysle. A chcel, aby to vedel, že to bol on, kto ho teraz, keď už bol nepriateľ mŕtvy, prenasledoval.
Posadil sa, pomaly, hľadel do nich, do, tých zelených očí bez strachu, bez možnosti úniku im čelil.
„Pán Diggory?“ oslovil ho Potter neisto, akoby snáď ani neveril tomu, že by on sám mohol tak hlboko klesnúť , o to viac ho nenávidel, o to viac si želal mat nad ním moc, no zdroj ho už neposlúchal, cítil, že si vybral, že už nie je jeho súčasťou akoby tým posledným výpadom, nad ním definitívne stratil kontrolu.
Po tvári mu prebehol úsmev, jeden z tých skutočných, jeden z tých, kedy sa opäť dotkol života, akoby všetko nebolo ukončené, akoby už dávno nebol mŕtvy a nečakal len...
„Vitaj u mňa, Potter...“ hlesol rozčúlene a oblizol, si popraskané pery, na jazyku cítil tvrdosť tej suchej pokožky.
„Pane, či sa to s vami stalo, prečo ste ti urobili, prečo ste...“
„Tak už ti vieš, prišiel si, aby on bol v bezpečí, neskončí kvôli tebe Potter, len kvôli tebe Ceric...to ty si na to zabudol, veľmi rýchlo Potter, veľmi ľahko si zabudol...“ siahol na zdroj ako na nepriateľa , inak než v tých posledných dňoch, no nemohol ešte nie, ešte chcel mať šancu... vziať Potterovi, to najdrahšie už nemohol, nemal síl siahnuť ani na jeho život, mohol len dokázal len...
„Nezabudol som pane, len som sa musel naučiť s tým žiť... poznám všetky tie tváre, ktoré obetoval na ceste k moci, boli to jeho voľby, jeho sila, ktorej sa nikto neodvážil postaviť... nikto okrem mojich rodičov, nikto okrem fénixovho rádu, áno pane, aj profesor Snape riskoval, on musel všetko obetovať, bez neho by som sa nikdy nedostal tak ďaleko, on bol v prednej línií on si nemohol dovoliť vytvárať väzby, mrzí ma to, čo sa stalo Cedricovi... nikdy som nezabudol a nikdy nezabudnem...“ povedal to slovami, ktoré by ho mali zasiahnuť, no on cítil v jeho pohľade vínom tú, ktorú nemohol zmazať, nikdy viac. Nemohol ignorovať bodnutie vlastnej viny, vlastnú zodpovednosť za krv, ktorú mal na rukách on, neplánoval, smrť strážcu, nebola jeho prioritou a ťažko sa s ňou vyrovnával, čo bolo horšie začínal rozumieť osudu tých, ktorých životy sú poznačené nečakaným obetami.
„Takže vy ho milujete, Potter, však.,. toho služobníka temného pána a myslíte si, že sa odtiaľto niekedy dostane, že oni dovolia, aby sa to stalo...“ smial sa, prehĺtal, slzy spojené s krutým a vysiľujúcim smiechom, nemohol počúvať jeho vysvetlenia, preňho nič neznamenalo to, že Potter sa nechal oklamať, to čomu uveril on preňho nemalo nijakú váhu. Vedel, čo sa stane, vedel, čo znamená dotknúť sa takej moci...
„Aj jeho zabijete, keď si vezme zdroj... už ho prijal, keď ho oddelí od týchto stien bude mať moc, ktorú ani jeho pán nemal....temnú moc, Potter...“ chcel ho zničiť, prial si zabrániť zdroju, aby... no on už patril k nemu a Potter ho možno bude musieť zabiť, ak sa rozhodne ísť opäť zlou cestou, spozná aké to je, prísť o osobu, preňho nadovšetko drahú o svoju rodinu a on sám mu už nemôže vziať viac.
„Severus by nikdy...“ tvrdil mu Potter, no on cítil drobné zaváhanie v jeho hlase, myklo, mi kútikom úst viac dohora.
„Uvidíme, Potter, no môžete si toto vziať, keďže mi je jasné, že to budete potrebovať, prinútil sa vstať a do rúk mu vložil akýsi zápisník viazaný v koži, zvláštny dar od muža, ktorý sa ho pokúsil zabiť, no vedel, že práve to uspokojí jeho zvedavosť, pokiaľ prežije, no jemu to už aj tak k ničomu nebude, o tom bil viac než presvedčený.
„Mrzí ma to, pán Diggory,“ zopakoval Potter, keď sa jeho prsty dotkli zápisníka. „Ešte sa o tom pozhovárame, neskôr...“
Pochyboval o tom, že to bude potrebné, no nechal Pottera, aby si to myslel, ak už nič iné tak sa snažil potlačiť jeden z tých nebezpečných pocitov, ktoré sa ho dotkli, keď začal takmer proti svojej vôli prijímať jeho slová a verím im, tej Potterovej, úprimnosti, ktorá nebola hraná, aj keď si prial, aby si to mohol myslieť.
✳ ✳ ✳
Neprijímal jedlo ani vodu, nezaujímalo ho či Potter niekomu povie o jeho previnení, pochyboval, že to bude môcť urobiť, predpokladal, že bude chrániť jeho, možno pochopil, že moc pána pevnosti ho teraz stráži, že túto možnosť prijala za svoju a viac preňho nemohla byť ohrozením.
Díval sa na svoje ruky, špinavé od nekromancie, od pokusov, ktoré mu nemohlo vráti to po čom tak strašne prahol, hneval sa na seba, že sa o to pokúšal, že ho zúfalstvo priviedlo až k tej nekonečnej hranici.
Už mu viac nezáležalo na tom,či bude žiť alebo nie, či bude pokračovať alebo... keď zacítil jeho prítomnosť vo svojej mysli.
Zachvel, sa, zabolela ho tá možnosť, že to dokázal tak ľahko, že teraz ho bude môcť mučiť, ak si to bude priať. Strach bol obručou, ktorá ho zväzovala, nevedel, čo by mal urobiť, aby necítil...
„Diggory...“
Snapov, hlas sa ozýval v jeho unavené mysli, cítil ten zdržujú ci vplyv, ktorý rozpustil jeho vlastný strach v myšlienkach, ktoré boli rýchlo prehľadávané proti jeho vôli cítil cudzí vplyv, nechal sa tým unášať, nebojoval. Túžil len po uvoľnení, len po pochopení svojich vlastných túžob, topil, sa, no bol pripravený bojovať, bol pripravený žiť, kým jeho svet nezalial chlad, kým nestratil všetku nádej.
„Severus Snape...“ vyslovil jeho meno, tie popraskané pery ho vyslovili...“Aké bude teraz vaše meno? Vezmete si podobné, aké mal aj on...“ vyslovil to s nenávisťou, ktorej bol ešte schopný.
„Som Severus Snape Diggory, to je moje meno... no zdá sa, že vy ste zabudli na to svoje...“
Cítil ťarchu tých výčitiek vo svojej mysli. Všetkých tých dobrých predsavzatí, nikdy nebol vrahom, nebolo to jeho súčasťou, sám seba tak nikdy nevidel, nikdy predtým.
„Chcem len....“
„Rozumiem veľmi dobre to, čo chcete... takýmto spôsobom to však nedosiahnete, ja vám to nedovolím...“
Tvárou mu prebehol úsmev, láska tá šialená vymoženosť ľudských duší, ten sladký jed.
Tento muž, nech bol akýkoľvek, možno nebude schopný urobiť to, čo sa podarilo jemu, možno to bol on kto sa zmýlil, možno sa priveľmi spoliehal na svoj strach.
✳ ✳ ✳
Ticho. Žiadne súdy, žiadne návštevy v jeho mysli. Snape mlčal a on bol sám, odtrhnutý sám od seba, spomínal na slasť spojenia ich energie, ktorú cítil cez zdroj, na to ako mágia toho mladého muža reagovala na staršieho spoločníka, na to ako ich láska bola tou najhoršou zbraňou, ktorú mohli použiť proti nemu, láska ktorej čistota prekonala temnotu, no zároveň vzbudzovala závisť. Prial si od zdroja dar smrti, no nedostal ho, ďalej prežíval na hranici ticha, na hranici svojich vlastných schopností, tak blízko paniky, tak vzdialený od sveta, opäť jedol a pil, opäť sníval a chápal, so silou prichádzalo aj pochopenie aj túžba... po vôňach, chutiach, po slnku, s ktorou prichádzala nádej a jeho ústa boli zatvorené, Snape mlčal no on cítil jeho vplyv na pevnosť, cítil iné chápanie temnoty, ktoré on sám prebúdzal, temnota bola nocou, bola chladom no nie zlom samotným, zlo bolo vyššie nad ňou, zlo bolo klamlivé šepotom v sne... zlo bolo varovným prstom, popretím dobra a jeho viac milovaným a jednoduchším bratom. Zlo bolo výčitky vedúcou k peknú a svetlo bolo žiarivou postavou, popretkávanou striebornými vláknami.
A potom prišlo aj to druhé meno, ktoré nebolo zlom ani dobrom, len definíciou neho.
Polovičný princ.
Severus Snape.
Pán pevnosti, no stále aj jej väzeň.
Nebojoval ani proti jednej z tých troch možností videnia toho, čím bol. Jeho niekdajší nepriateľ, nevidel tie spomienky, ktoré Potter tak veľmi chránil, nedotkol sa ich a nevedel, či patrili jemu alebo tomu druhému, to zistil až neskôr, keď počúval ich rozhovory, keď sa ešte mohol dotknúť zdroja.
Uvoľnenie, kruté a silné, cítil ako sa dotklo stien, ako jeho samého presvedčilo o tom, že nech boli jeho ciele akékoľvek, teraz existuje hlavne Potter.
Privrel oči, opäť znepokojený tým, že ešte vôbec dýcha a je schopný milovať, viac než kedykoľvek predtým.
