Vtedy som verila 37. kapitola

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

poznámka: nič moc, ale bojujem,

Pre Petriku, ďakujem jej za doterajšie komentáre 

***

Objal ju zozadu. Jeho pery sa dotkli jej krku. Cítila teplo a už žiadny chlad. Privrela, oči, oddávala, sa jeho objatiu, na pol nahá ho vôbec nie znepokojená, ale šťastná, že je s ňou, že s ňou zdieľa časť toho čím je aj on sám, že lord Voldemort bol jej učiteľom a ona sa naučila chápať aj jeho hnev. No zároveň aj báť sa seba samej, toho čo je ochotná urobiť, ak by sa niekto odvážil, ak by niekto dokázal čo i len naznačiť, že by si ho prial získať.

Teraz už vedela, čoho všetkého je v takomto prípade schopná a nebola si istá, či sa jej páčia zmeny tohto druhu, ktoré na sebe sledovala.

„Spokojná...“ opýtal sa jej tlmeným hlasom.

„Áno,“ odvetila rozochvene, už dlho spolu neboli spôsobom, ktorý... Nebolo to možné, no jej telo si opäť veľmi rado privyklo na tú možnosť porozumieť mu aj iným spôsobom. Dovoliť mu, aby sa pokúsil cítiť, čo všetko pre ňu znamená jeho dotyk bez ohľadu na to, čo neskôr bude mať v úmysle urobiť.

Bozky, celá mapa dotykov, ktoré boli prebudením, boli nádejou, spojenou s teplom, s možnosťou, že jej dovolí, aby ho milovala, že preňho nebude len vyjadrením povinnosti.

Jeho objatie bolo opäť pevnejšie, bolo opäť súčasťou jej samotnej a jeho vplyv, dopadol na jej svet, prudšie, intenzívnejšie ako jeden z tých dotykov temnoty, spojený s novou formou istoty, keď  sa svetlo spojilo s tmou, keď jedna z jej istôt bola vystavená vplyvu tejto noci a ona cítila, čo znamená byť s ním, čo znamená opäť byť jeho ženou, čo znamená byť pripravená...prijať jeho samého.

Keď jeho drsnosť bola spojená s jej nežnosťou, keď cítila a žila hĺbkou tých pocitov, keď si želala, aby ich prežíval spolu s ňou.

Ten pocit, keď všetko pohltilo jej šťastie, keď jej telo odpovedalo, tým spôsobom, ktorý prekonal hranicu príjemnosti, dotkol sa jej samej, cítila ten jediný okamih jeho vlastnej ľudskosti, tú jedinú možnosť, že by ju skutočne dokázal považovať za súčasť svojho sveta.

Privrela oči vedená tmou, pohltená, bezbranná voči slasti, spojenej s opätovným návratom šťastia.

***

S hlavou pohodlne uloženej na jeho hrudi, počúvala tlkot jeho srdca, jeden z tých zriedkavých prejavov jeho ľudskosti, jeden z tých okamihov, keď ich spájala spoločná únava, spoločné užívanie si ticha a pokoja ich vlastnej spálne.

Predtým chvíľu sledovala nové jazvy, spojené s bojmi, ktoré si prial vyhrať, dotýkala sa ich a len matne hľadala v jeho tvári, teraz takú pokojnej, bez náznaku hrozby, inú tvár Toma Riddla, tvár mladého muža, jej manžela.

Stále bolo pre ňu ťažké uveriť, ťažké dúfať, že by mohol byť trvalou súčasťou jej sveta, jeho skutočnou rodinou.

Spoločný domov ani jeho slová ešte neboli zárukou toho, že ju skutočne prijal tak, ako ona prijímala jeho, so všetkým, s dobrým aj zlým aj za cenu tých rán, ktoré by mohla cítiť, keby dovolila, aby jej opäť ublížil, keby si začala myslieť, že by možno mohol niečo cítiť, no teraz už vedela, že je to nemožné, že on sám neprekoná tú svoju drsnosť. A skôr než myšlienky tu zrazu boli slová.

„Naozaj ti záleží na mne a na Ambre?“ už keď to vyslovila vedela, že kráča v peklu, že narušila to mierové ticho.

Cítila ako sa Tomova ruka posunula nižšie, ako bolo jeho objatie zrazu pevnejšie.

„Podľa toho, čo si pod tým predstavuješ, no mám vás radšej než väčšinu ľudí, svojím spôsobom...“ povedal to bez náznaku akéhokoľvek citu, čo v nej vyvolalo zmätok, jeho slová predsa znamenali, že... alebo si to len zle vysvetlila a myslel to ako...

„No nikdy som to necítil to, čo sa stávalo ostatných... nie tak ako to chápeš ty...“

Bol k nej úprimný a nehneval sa, to bolo pre ňu veľkým krokom vpred, chcela ho spoznať, chcela pochopiť s čím musí bojovať on sám, čo jeho samého definuje.

***

Držala na rukách Ambru, prišla do jej izby, aby sa o ňu postarala a ubezpečila sa o tom, že je všetko v poriadku.

Tom odišiel z nich spoločnej postele a podľa toho, ako upravil nové ochranné kúzla pochopila, že má návštevu.

Spolu s dcérou v náručí, oblečená len v nočnej košeli, sa opatrne priblížila k hlavnému schodisku. Ovládaná strachom, že by mohol niečo urobiť, práve teraz a tu, na tomto mieste, ktoré sa stalo jej domovom, pár hodín potom ako...

Tom na prahu ich domu vskutku prijal jednu z tých menej vhodných návštev, bol to vlkolak, stále ešte čiastočne premenený, nemohol ju vidieť, bola zahalená kúzlom, no cítil ju, čo postrehol aj Tom. No nenapomenul ju, ani netrval na tom, aby sa vrátila do izby.

Počula len ako tomu mužovi povedal: „To nebolo súčasťou dohody, vieš čo to bude znamenať, pre teba aj pre tých ostatných...“

„Takže ste ma sem nepoznali kvôli tomu, nechcete sa zbaviť bremena, ktoré ohrozuje vašu vojnu... ja by som mohol...  pomôcť vám bez toho, aby vás ktokoľvek mohol odsúdiť, stalo by sa len to čo predtým... mne by sa podarilo narušiť vašu obranu a vy by ste mi prenechali možnosť postarať sa o to, aby jeden nebezpečný problém na ceste k nášmu úspechu zmizol...stačí len jeden váš príkaz a...“

Bolesť, nikdy nebola silnejšia než teraz, než v okamihu, keď bol postavený pred túto možnosť.

Nemohla sa ani pohnút, ani myslieť na nič iné než na tú blízkosť smrti, tú možnosť že by mohol všetko poprieť a zvoliť si jednu z tých ľahších ciest. A zároveň chápať, že by mohol, že by dokázal poznať ho až príliš dobre na to, aby...

„Kto ťa poslal... rád by som vedel, Winfrey, kto si robí také starosti o moje ako to vravíš, blaho?“ opýtal sa spôsobom, jasne naznačujúcim, že jeho hosť sa nevyhne priamej odpovedi.

„Pán Black sa zmienil o tom, že by vás potešil dar tohto druhu... že by ste len uvítali ak by... potomok slizolinu...“ povedal to, akoby to bolo to prvé meno, ktoré sa odvážil vysloviť.

Winfrey nepatril k veľkým mysliteľom, bol viac sluhom plniacim príkazy, viac len predĺženou rukou inteligentnejšej mysle, priveľmi priamy, schopný neuvážených činov, to o ňom stihla započuť z rôznych rozhovorov, týkajúcich sa vojny, práve teraz však bol pre jednou z tých hrozieb, ktoré nesmeli byť podceňované.