Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Petrike
Ruky sa jej chveli.
Hrnček v nich takmer nedokázala poriadne udržať . Stalo sa to priamo pred jeho očami.
A aj pred Winky, domáci škriatok, ktorá sa im len zdvorilo ukláňala, keď servírovala koláčiky a nalievala čaj. Podozrivo šťastná, že to môže urobiť pre temného pána a pre ňu . Zmenila sa odkedy ju videla naposledy, zbavila sa toho výrazu plného smútku aj tej neupravenosti a alkoholovej arómy. Jej oči boli opäť jasné. Ten ťaživý pocit, ktorý spoznala Hermiona, jej už bol zrejme vzdialený. Stále sa chvela, nedokázala to ovládnuť. Pár kvapiek dopadlo na ozdobný tanierik.
Priala si, aby pomoc domáceho škriatkov nepotrebovala, aby si mohla plniť svoje povinnosti ošetrovateľky, takto to nebolo správne, využívať bezbranný ho tvora aj napriek tomu, že s tým súhlasila a nechápala jej predošlý spôsob pomoci, o nič viac než tí ostatní, ktorým sa na škole pokúšala prejaviť svoju podporu, no vedela, že práve teraz nemá na výber a musí zabudnúť na akcie podobného druhu, to že si to musela pripomínať ju aspoň čiastočne upokojilo, možno to ešte stále bola ona aj potom všetkom, čo v poslednom čase prežila.
Snažila sa opäť sústrediť na svoje ruky, pomaly si odpila, podarilo sa jej to po mnohých pokusoch, on ju len pozoroval a dovolil aby škriatok ovládal jeho šálku, čo malo byť jej prácou, aj keď on sám bol práve teraz spokojný s týmto druhom výpomoci.
„Chutí ti, je asi trochu iný ako to čo si mala možnosť ochutnať doma medzi svojimi...“ povedal bez akýchkoľvek okolkov. A ona v ňom opäť spoznávala toho čarodejníka, o ktorom jej hovoril Harry a nie muža, ktorý na ňu urobil dobrý dojem.
„Je dobrý, ďakujem...“ nedala sa vyviesť z miery jeho slovami.
Čaj bol silnejší a aromatickejší než ten, na ktorý bola zvyknutá, cítila ako šíril do jej tela ten príjemný druh tepla, ktorý bol v protiklade s jej vlastnou slabosťou, no nemienila to priznať a už vôbec nie pred ním. Ochutnala aj koláčik, no dala si len trochu, bol sladký, slabší než dokázala zniesť.
„Ten náš má v sebe niečo, čomu zrejme neporozumiete, takú špecifickú esenciu, ktorá je vám asi vzdialená...“ odsekla chladne, bolo také ľahké ho nenávidieť.
„Pripúšťam, že je to tak, neviem si ani predstaviť, čo to pre teba mohlo znamenať ...“
Díval sa na ňu, akoby jej chcel dať najavo, že je len prachom pri jeho nohách, taká bola práve teraz jeho nálada. No ona sa nebála, nie tak ako sa obávala samej seba a toho, čo sa s ňou stane, ak prestane bojovať.
„Keď som čaj pila s mamou, cítila som, že ma má rada, že bez jej úsmevu a bez otcových vtipov by som si ho nedokázala vychutnať, nič sa tomu nedokáže vyrovnať...“
„Nechaj nás...“ namiesto toho, aby jej odpovedal, poslal preč Winky, dosť ostrým tónom, no jej to zjavne neprekážalo.
„Ako si želáte, ten-koho-netreba-menovať, pane...“ rýchlo sa mu ukláňala aj napriek Hermioninmu nesúhlasnému pohľadu.
Jeho šálka klesla späť na tanier, pečiva ani sendvičov sa nedotkol. Jeho pohľad bol ako lad, keď sa s ním opäť stretla. Vydržala to, aspoň istý čas a v nej samej rezonovala ten hnev, ktorý nedokázala oddeliť od tých ostatných pocitov, až doteraz, až teraz zúrila, že je tu, že nie je na mieste, kde by ju potrebovali viac, že si vôbec dovolila dúfať, že ešte má nádej.
„Zdá sa, že Potter vás naučil sentimentálnosti, zbytočnej a absolútne bezpredmetnej...“
Odmietol prijať jej slová a ona o to možno ani nežiadala, aspoň nie tak, akoby to urobila, keby sa chcela dotknúť niekoho iného.
„Ale vy mu predsa rozumiete, verím, že sentimentálnosti tohto druhu... vám nie je cudzia...potrestali ste smrťou tú ženu, ktorá sa odvážila uraziť vašu matku... Chceli ste jej medailón a teraz chcete odo mňa späť prsteň svojho strýka...“ siahla po ďalšom koláčiku, tentoraz karamelovom. Triaška skončila, tanier, na ktorý ho naložila držala pevne...
„Neochutnáte? Tieto som mala vždy najradšej...“
„Možno neskôr, slečna Grangerová... Potter vskutku rozpráva viac než som čakal a stará sa do vecí, ktoré mu neprislúchajú... Áno urobil som to, bola predsa potomkom Slizolinu, nikto si nesmie dovoliť hovoriť o nej takým trestuhodne spôsobom, spoznal som ten druh hnevu, no nemá to nič spoločné s akýmkoľvek citovým putom... Niečo také mi bolo neznáme, predpokladám, že Potter ti to dostatočné objasnil... Mám svoje dôvody na ti prečo chcem od teba prsteň, sama si budeš musieť odpovedať ...“ predpokladal, že on bude mať to posledné slovo, že to on bude určovať, na čo všetko sa smie spýtať, menila ho vyviesť z omylu aj napriek riziku, že sa medzi nimi to počiatočné pochopenie stratstratí...“
„Prečo ten minulý čas? Zmenilo sa hádam niečo?“ kontrolovala Hermiona nelútostne, opäť dokázala myslieť, prekonala tú náhle krízu, no nedokázala potlačiť pocity, ktoré ho ohrozovali.
„Ten prsteň, Grangerová, kým ho neuvidím, je zbytočné provokovať ma... do istej miery aj nebezpečné...“ v jeho hlase zaznelo jasné varovanie, že zachádza priďaleko.
„Dostanete ho, pane, to vám sľubujem...“ dosiaľ ešte nebola rozhodnutá, či sa nechať zatiahnuť do jeho hier, no jeho slová v nej prebudili tú povestnú tvrdohlavosť, ktorej čelila už aj predtým. Jej vlastný hnev však bol zlomený pod ťarchou ďalších výčitiek. Čo ak sa neovládne? Čo Ak zájde priďaleko a zničí všetko úsilie, ktorému takmer obetovala aj samu seba.
Nezdalo sa, že by na ňu jej slová urobili dojem, stiahol sa späť do toho svojho ticha, ktoré sa neodvážila narušiť.
Pomaly pokračovala v pití svojho čaju.
Nevedela či môže veriť sebe a svojim vlastným slovám, no v jej mysli už pomaly prebiehal všetky plány a spôsoby, ktoré by jej pomohli získať prsteň, mať ho pod kontrolou, skôr než on sám nájde spôsob, akoby sa mohol k nemu dostať.
Nebol zlomený tak ako jej tvrdili, nebol porazený tak ako ona, cítila to a niečo v nej sa tomu podriaďovalo, akoby bol pre ňu aj proti jej vôli zároveň aj autoritou.
✳ ✳ ✳
Vyzliekla si habit, nechala ho klesnúť na zem, na tie kachličky, ktoré tvorili zložité vzory, ktoré sa pod vplyvom denného sveta prenikajúceho cez okno vlnili ako živé hady.
Cítila voľnosť, chlad na pokožke, ktorý v nej prebudil to chvenie, ktoré vnímala už aj predtým.
Pomaly vstúpila do keramickej vane, na tých zvláštnych starožitných nožičkách, s obavami sa oprela, jej telo objala teplá voda, zhlboka sa nadýchla tej sladkej vône bylinkového kúpeľa.
Potrebovala to, tak dlho, tak nevyhnutne, ako každý nádych, snažila sa nemyslieť na to, že ho už možno liečiteľ, ktorý sa stará o isté špecifické potreby odviedol späť do izby. Práve teraz mala svoj voľný čas a na ničom inom nezáležalo.
On aj tak nemohol urobiť nič, čím by jej ublížil, to ona sama siahala na svoje hranice, viac než úspešne ich prekračovala, pod jeho vplyvom.
Privrela oči spokojná s tým, že len cíti svoje telo, odohrala akúkoľvek myšlienku naňho.
