25. 2. 2017

Vtedy som verila 39. kapitola 2/2







fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

poznámka: trénujem na notebooku, podarilo sa mi písať, heuréka. 



Práve teraz mala však pred sebou príjemnejšiu časť dňa, nepochybne preto, že Tom ju privítal na pôde školy, tak ako sa patrí.
Ich bozk bol stále ešte zdrojom znepokojeného šepotu, aj keď jej samej to pripadalo, akoby sľub zložili už dávno.
Práve teraz vyzeral skôr ako lord Voldemort, jeho prítomnosť znepokojovala nielen ju, ale aj jej skupinku študentov. Všetci už mali možnosť presvedčiť sa o tom, aké kruté dokážu byť jeho učebné metódy.  Ak už nič iné tak, aspoň istú mieru rešpektu voči nemu pociťovali aj kvôli tomu, čo sa nedávno stalo v Gringottbanke.
Mal akési problémy pri výbere zo svojho účtu, čo si odnieslo niekoľko stolov s raráškami, ktorí už povedzme, že na svoje miesta nikdy nenastúpia. Čo by za iných okolností mohlo byť vtipné, nebyť toho, že práve on bol súčasťou ich likvidácie. Táto záležitosť bola zdrojom znepokojenia, hlavne pre tých mladších, ktorí si ešte neuvedomovali čo znamená prítomnosť temného čarodejníka v ich životoch.
„Pripravená?“ opýtal sa jej Tom.
„Myslím, že áno...“ hlesla mierne znepokojene.
„Ale áno, mama učila sa... stále...“ pokračovala Ambra stále ešte pomocou oboch rečí. Čím nepochybne znepokojila väčšinu študentov.
Ich strach mohla priam cítiť aj to, aký odstup od nej zrazu začali udržiavať, už len preto, že to bola jeho dcéra a on... povedzme, že už mal svoje meno, ktoré nebolo možné ani len vysloviť bez obáv o život.
Snažila sa na to nemyslieť, nevnímať ten tlak, keď sa otvorili dvere do triedy a ona spolu s ostatnými siedmakmi zaujala miesto v laviciach. Ambru úplne zverila do Tomovej starostlivosti, predpokladala, že si s tým poradí veľmi dobre. Ona sama mala teraz pred sebou jednu z tých zložitejších skúšok.
Teoretická časť nebola až natoľko znepokojujúca, ako to čo ich čakalo po nej, omnoho radšej by opäť čelila Slughornovi a elixírom.
Vrátil sa do školy a vedela, že ich bude skúšať práve on, tak na to sa celkom tešila. On jediný jej práve teraz dokázal rozumieť, bol to predsa dlhé roky Tomov mentor a on najlepšie vedel,  čo znamená pokúšať sa žiť s ním.
Snažila sa však sústrediť na tie otázky, ktoré im boli rozdané, na ten dlhý zoznam a nesnažiť sa pohľadom kontaktovať profesorku McGonagallovú, pôsobila skutočne hrozivo, keď sa prechádzala pomedzi lavice.
Pod jej pohľadom sa ona sama takmer až zmenšovala, nič sa nezmenilo, zrejme niektoré veci ostanú napriek času rovnaké, zrejme nikdy nebude natoľko sebaistá, aby nepochybovala o všetkom čo napíše.
***
Totálna katastrofa.
Aspoň taký mala pocit, keď po praktickej časti opúšťali učebňu. Jej prasaťu ostala jedna drevená noha, no vyzeralo to tak, že prešla, aspoň ona nadobudla ten dojem, keďže jednému snaživému Chrabromilčanovi sa podarilo transfigurovať len pol stola, čo sa stalo zdrojom všeobecnej radosti, predpokladala, že jej výkon nebol najhorší.
Čo však neznamenalo, že bola so sebou spokojná. Siedmaci to však aspoň mohli spolu dookola preberať, mali svoje skupinky, no ona zrazu ostala sama uprostred chodby, keďže sa jej, ako vždy podarilo od všetkých oddeliť bez toho, aby si to vôbec uvedomila.
Sadla si na jednu voľnú lavičku, nemala v úmysle, opakovať si nič na Čiernu mágiu a ani nemohla vidieť Toma, keďže to bol jeho predmet, nechcela zbytočne provokovať, predpokladala, že Ambra sa má dobre v jeho starostlivosti aj naďalej.
Jej mysľou prechádzali všetky tie zaklínadlá, ktoré by mala ovládať podľa jeho osnov, aj podľa Grindelwalda, ktorí ho dosť často zastupoval. Zdalo sa jej, že je toho tak veľa čo ešte nevie, že na niektoré z nich nemá ani dostatočnú odvahu... Potrebovala aspoň niečo, čoho by sa mohla chytiť, čo by mohlo v jej mysli spôsobiť aspoň na okamih príjemné uvoľnenie.
Vzala do rúk prútik. Sústredila svoju myseľ na šťastnú spomienku, prvú ktorú našla, dovolila, aby ňou prešla celá, keď vyslovila : „Expecto patronum...“
Bol tu, jej strieborný ochranca sa krútil okolo nej. A ona cítila zvláštny druh voľnosti spojený s istotou, že bude s ňou, že vždy príde, keď ho bude potrebovať.
Telo hada sa ladne pohybovalo okolo nej. Jeho pohľad bol tou istotou, v ktorej nachádzala silu, keď sa obrátil, akoby hľadal nebezpečenstvo, ktoré by ju mohlo ohroziť.
Bolo to kúzlo, ktorým mu dokázala, že patrí na jeho hodiny, práve to, ktoré jej samej otvorilo dvere jeho triedy.
Niežeby to nikdy neľutovala. Boli chvíle, keď si priala, aby sa to nikdy nebolo stalo.
„Slečna Warrenová...“
Ponáhľala sa temnými chodbami, až kým ju nezastavil jeho hlas. Prečo ona? Prečo on, prečo zo všetkých vždy len on.
Narovnala sa. Snažila sa mu dívať do očí, aspoň na tých pár okamihov, počas ktorých v nej stále rezonoval strach.
„Pán profesor...“
„Čo tu robíte, tak neskoro po večierke...“
Priala si, aby mu dokázala odpovedať. Hlavne niečo, čo by ju mohlo zachrániť pred neúprosnou stratou bodov, ktorá napriek jej zásahom podnieti ďalšie útoky voči nej.
„Prepáčte, ja...“
Cítila svoje srdce, rozbehlo sa príliš rýchlo, nemala nad ním kontrolu. Potom čo sa naposledy stalo, ešte stále si nebola istá či...
„Len hovorte, počkám si na vašu odpoveď tak dlho, ako to bude potrebné...“
„Chcela som len...“
Cúvla pred ním, no nie dostatočne rýchlo. Bol je profesorom, neurobil by predsa nič čo by... nie teraz... na tomto mieste...
„Zabudla som na čas, na jednom zo svojich obľúbených miest, pán profesor, už sa to viac nestane...“ prisľúbila mu pokorne a dúfala, takmer verila, že by jej to mohol odpustiť.