fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: trénujem na notebooku, podarilo sa mi písať, heuréka.
Práve teraz mala však
pred sebou príjemnejšiu časť dňa, nepochybne preto, že Tom ju privítal na pôde
školy, tak ako sa patrí.
Ich bozk bol stále ešte
zdrojom znepokojeného šepotu, aj keď jej samej to pripadalo, akoby sľub zložili
už dávno.
Práve teraz vyzeral skôr
ako lord Voldemort, jeho prítomnosť znepokojovala nielen ju, ale aj jej
skupinku študentov. Všetci už mali možnosť presvedčiť sa o tom, aké kruté
dokážu byť jeho učebné metódy. Ak už nič
iné tak, aspoň istú mieru rešpektu voči nemu pociťovali aj kvôli tomu, čo sa
nedávno stalo v Gringottbanke.
Mal akési problémy pri
výbere zo svojho účtu, čo si odnieslo niekoľko stolov s raráškami, ktorí
už povedzme, že na svoje miesta nikdy nenastúpia. Čo by za iných okolností
mohlo byť vtipné, nebyť toho, že práve on bol súčasťou ich likvidácie. Táto
záležitosť bola zdrojom znepokojenia, hlavne pre tých mladších, ktorí si ešte
neuvedomovali čo znamená prítomnosť temného čarodejníka v ich životoch.
„Pripravená?“ opýtal sa
jej Tom.
„Myslím, že áno...“
hlesla mierne znepokojene.
„Ale áno, mama učila sa... stále...“ pokračovala
Ambra stále ešte pomocou oboch rečí. Čím nepochybne znepokojila väčšinu
študentov.
Ich strach mohla priam
cítiť aj to, aký odstup od nej zrazu začali udržiavať, už len preto, že to bola
jeho dcéra a on... povedzme, že už mal svoje meno, ktoré nebolo možné ani
len vysloviť bez obáv o život.
Snažila sa na to
nemyslieť, nevnímať ten tlak, keď sa otvorili dvere do triedy a ona spolu
s ostatnými siedmakmi zaujala miesto v laviciach. Ambru úplne zverila
do Tomovej starostlivosti, predpokladala, že si s tým poradí veľmi dobre.
Ona sama mala teraz pred sebou jednu z tých zložitejších skúšok.
Teoretická časť nebola
až natoľko znepokojujúca, ako to čo ich čakalo po nej, omnoho radšej by opäť
čelila Slughornovi a elixírom.
Vrátil sa do školy a vedela,
že ich bude skúšať práve on, tak na to sa celkom tešila. On jediný jej práve
teraz dokázal rozumieť, bol to predsa dlhé roky Tomov mentor a on najlepšie
vedel, čo znamená pokúšať sa žiť s ním.
Snažila sa však
sústrediť na tie otázky, ktoré im boli rozdané, na ten dlhý zoznam a nesnažiť
sa pohľadom kontaktovať profesorku McGonagallovú, pôsobila skutočne hrozivo,
keď sa prechádzala pomedzi lavice.
Pod jej pohľadom sa ona
sama takmer až zmenšovala, nič sa nezmenilo, zrejme niektoré veci ostanú
napriek času rovnaké, zrejme nikdy nebude natoľko sebaistá, aby nepochybovala o všetkom
čo napíše.
***
Totálna katastrofa.
Aspoň taký mala pocit, keď po praktickej časti
opúšťali učebňu. Jej prasaťu ostala jedna drevená noha, no vyzeralo to tak, že
prešla, aspoň ona nadobudla ten dojem, keďže jednému snaživému Chrabromilčanovi
sa podarilo transfigurovať len pol stola, čo sa stalo zdrojom všeobecnej
radosti, predpokladala, že jej výkon nebol najhorší.
Čo však neznamenalo, že bola so sebou spokojná.
Siedmaci to však aspoň mohli spolu dookola preberať, mali svoje skupinky, no ona
zrazu ostala sama uprostred chodby, keďže sa jej, ako vždy podarilo od všetkých
oddeliť bez toho, aby si to vôbec uvedomila.
Sadla si na jednu voľnú lavičku, nemala v úmysle,
opakovať si nič na Čiernu mágiu a ani nemohla vidieť Toma, keďže to bol
jeho predmet, nechcela zbytočne provokovať, predpokladala, že Ambra sa má dobre
v jeho starostlivosti aj naďalej.
Jej mysľou prechádzali všetky tie zaklínadlá, ktoré
by mala ovládať podľa jeho osnov, aj podľa Grindelwalda, ktorí ho dosť často
zastupoval. Zdalo sa jej, že je toho tak veľa čo ešte nevie, že na niektoré z nich
nemá ani dostatočnú odvahu... Potrebovala aspoň niečo, čoho by sa mohla chytiť,
čo by mohlo v jej mysli spôsobiť aspoň na okamih príjemné uvoľnenie.
Vzala do rúk prútik. Sústredila svoju myseľ na
šťastnú spomienku, prvú ktorú našla, dovolila, aby ňou prešla celá, keď
vyslovila : „Expecto patronum...“
Bol tu, jej strieborný ochranca sa krútil okolo nej.
A ona cítila zvláštny druh voľnosti spojený s istotou, že bude s ňou,
že vždy príde, keď ho bude potrebovať.
Telo hada sa ladne pohybovalo okolo nej. Jeho pohľad
bol tou istotou, v ktorej nachádzala silu, keď sa obrátil, akoby hľadal
nebezpečenstvo, ktoré by ju mohlo ohroziť.
Bolo to kúzlo, ktorým mu dokázala, že patrí na jeho
hodiny, práve to, ktoré jej samej otvorilo dvere jeho triedy.
Niežeby to nikdy neľutovala. Boli chvíle, keď si
priala, aby sa to nikdy nebolo stalo.
„Slečna
Warrenová...“
Ponáhľala
sa temnými chodbami, až kým ju nezastavil jeho hlas. Prečo ona? Prečo on, prečo
zo všetkých vždy len on.
Narovnala
sa. Snažila sa mu dívať do očí, aspoň na tých pár okamihov, počas ktorých v nej
stále rezonoval strach.
„Pán
profesor...“
„Čo
tu robíte, tak neskoro po večierke...“
Priala
si, aby mu dokázala odpovedať. Hlavne niečo, čo by ju mohlo zachrániť pred
neúprosnou stratou bodov, ktorá napriek jej zásahom podnieti ďalšie útoky voči
nej.
„Prepáčte,
ja...“
Cítila
svoje srdce, rozbehlo sa príliš rýchlo, nemala nad ním kontrolu. Potom čo sa
naposledy stalo, ešte stále si nebola istá či...
„Len
hovorte, počkám si na vašu odpoveď tak dlho, ako to bude potrebné...“
„Chcela
som len...“
Cúvla
pred ním, no nie dostatočne rýchlo. Bol je profesorom, neurobil by predsa nič
čo by... nie teraz... na tomto mieste...
„Zabudla
som na čas, na jednom zo svojich obľúbených miest, pán profesor, už sa to viac
nestane...“ prisľúbila mu pokorne a dúfala, takmer verila, že by jej to
mohol odpustiť.