Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Petrike
Nádej.
Nemala by po nej tak
veľmi túžiť, nemala by dovoliť, aby sa všetko v jej živote podriadilo len
tejto túžbe. Jej nádej mohla viesť až do pekla a ona by sa musela za to
nenávidieť. Bola ako mávnutie rozlomeným a neskôr zlepeným prútikom,
nebolo možné dokončiť zaklínadlo správne, už nikdy.
Neznášala tú bezmocnosť.
Nenávidela všetky svoje terajšie reakcie a hlavne svoje šialené nápady.
Chcela sa prekliať za
to, že chcela žiť, za to že odmietala prežiť zvyšok svojho času
v bolestiach alebo tam na uzavretom oddelení, ako Nevillovi rodičia,
ktorým už nikto nedokázal pomôcť. Nezniesla tú predstavu, že by sa niečo také
barbarské stalo s jej mysľou.
Chcela byť opäť tou
Hermionou, ktorú tak dôverne poznala, tým dospievajúcim dievčaťom, bojujúcim po
Harryho boku. No ona sama nikdy nepoznala ten druh ohrozenia, ktorému celý ten
čas čelil on, všetko to, akoby prežívala len prostredníctvom kníh a ich
pátranie po horcruxoch, to bolo niečo, na čo zrejme nebola pripravená, keď
dovolila, aby jej ublížil, keď bola tou, ktorá ho vyprovokovala k tomu,
aby... Harry a Ron tomu nemohli rozumieť, ani jeden z nich nepoznal
pravdu, nevedeli čo sa jej stalo, čomu musela čeliť, po ich zajatí, počuli len
jej krik, ten krik však bol len vrcholom toho všetkého, čo cítila už predtým.
Potrebovala legilimentora, jediné čo ju mohlo
zachrániť bol jeden z nich, toto umenie však už dlho bolo
zaznávané, až príliš dlho spájané s temnými praktikami. A len málokto
bol ochotný priznať toto spojenie s temnotou v týchto časoch.
Profesor Snape by jej
mohol pomôcť, vedela, že on áno, keby prežil, teraz by nebola tu, hoci vedela,
že by ju zrejme zniesol pod čiernu zem, potom čo jej povedal Harry, aj ona voči
nemu pocítila určitý druh dôvery. Bol však preč, rovnako ako tí iní, ktorých si
vzala tá vojna, za ktorú niesol zodpovednosť len a len on. Jeho strata ju
zasiahla viac než čakala, akoby bola súčasťou jej vlastného smútku
a beznádeje.
Pokúšala sa o to
sama, no nemala šancu, nemohla svoju myseľ donútiť, aby sa opäť poskladala do
toho obrazu, ktorý poznala predtým. Aj Dumbledore bol preč a Harry sa
nenaučil legilimanciu natoľko, aby bolo možné...
Ostával len On. Jedna
z tých myšlienok, ktoré považovala za svoje vlastné zlyhanie.
Nepredpokladala, že on
by jej mohol pomôcť, vlastne ani vtedy nad tým neuvažovala, len si
predstavovala, že ho k tomu nejakým spôsobom donúti.
To však nebola ona,
takto nezvykla jednať. A ani sa jej to nepodarilo. Bol ton On, kto ju
provokoval úlohou, on kto sa pokúšal udávať tón a ona sa tomu podriadila.
Už uvažovala nad tým, že ho poslúchne, rozhodne a definitívne vedel, ako
manipulovať s tým radom šialencov, do ktorého teraz patrila aj ona.
Oprela sa o okraj, v snahe
vychutnať si ešte posledný záchvev tepla, ktorý sa dotýkal jej tela.
Cítila ho, no bol jej
cudzí, rovnako ako to chvenie, rovnako ako ten pohľad na samú seba, ktorý ju
desil. Jej telo bolo jej nepriateľom, bolo poznačené niečím, čo nedokázala
prekonať, nie sama, nie bez pomoci a jej priatelia s tým nemohli nič
urobiť.
Po lícach jej začali
stekať slzy, keď sa blížila tá bolesť, keď všetko čo v jej mysli bolo
krásne, sa obrátilo proti nej.
Pevne zovrela okraj
vane, pevne sa držala, stále cítila tie
slzy, tie slzy, za ktoré nenávidela okrem seba aj všetko ostatné
a v jej mysli kričalo to večné prečo... Nemohla utíšiť ten hlas,
nemohla ho zastaviť, bola bezmocná, mučená svojimi vlastnými myšlienkami.
Kričala, absolútne
ochromená tým tlakom, akoby bol stále v jej mysli, akoby ju nikdy
neopustil.
Bude to musieť urobiť,
bude musieť získať prsteň, aby s ňou hovoril o veciach, ktoré by
nikdy nerozoberal s dcérov nečarodejníkov. Bude musieť urobiť všetko pre
to, aby si získala jeho pozornosť, no bola vyčerpaná, po tej ich poslednej
takmer až hádke, cítila ako ju opúšťajú sily.
Dokončila všetko, čo
považovala za nevyhnutné, kúpeľ jej aspoň čiastočne pomohol zbaviť sa
nebezpečného nepohodlia, vlasy si nechala voľne rozpustené, a obliekla si
dlhšiu nočnú koseľu, cítila sa
v nej príjemne a už nie viac ako dieťa ale ako mladá žena, nie tú
sivú, ktorú si chcela vziať pôvodne len kvôli tomu, že nebude sama, ale bielu,
s jemným čipkovým lemovaním, vyzerala v nej lepšie než mala v úmysle,
no patrila k jedným z tých mála odevov, v ktorých sa ešte počas
noci dokázala cítiť dobre a ani kvôli nemu a kvôli tomu, že bude
musieť stráviť noc v jeho spoločnosti, nemienila pristúpiť na žiadne
ďalšie kompromisy. Každopádne v jeho prípade na tom aj tak nezáležalo,
nemohol jej ublížiť a nepredpokladala, že by ju on sám považoval za
príťažlivú. Túto myšlienku okamžite zahnala ako jednu z tých svojich
terajších šialeností, dala do poriadku kúpeľňu, nemala v úmysle tam nechať
neporiadok a použitie prútika práve teraz nebolo až taká bolestivé, keď ju
ovládala odhodlanosť a zvláštny strach. Necítila ho, kým si naplno
neuvedomila, že práve on by mohol spoznať jej tajomstvá, keby náhodou jej sny
boli silnejšie ako jej vôľa.
No čím bližšie bola
k tomu okamihu, kedy bude opäť stáť pred ním, tým viac cítila svoje srdce.
Jeho tep, akoby ju zrádzal, akoby bol silnejší než všetko, čo doteraz poznala,
akoby každý jeden z tých krokov, bol vykúpením aj utrpením zároveň.
Keď vstúpila do izby,
liečiteľ bol už preč, neviditeľný, akoby ani len neexistoval a temný pán
ležal vo svojej posteli. Prikrytý len čiastočne, a zle pozapínaný, ako si
mala možnosť všimnúť, jeho nočný odev bol pochopiteľne, čierny ako inak
a vskutku sa mu nedalo nič vytknúť,
okrem istého zanedbateľného detailu, ktorý neunikol jej pozornosti, no istý čas
trvalo, kým sa táto myšlienka spojila so skutočnosťou, keďže jej myseľ bola zvláštne spomalená a stále
ešte ochromená bolesťou a jeho výraz jeho tváre svedčil o krajnej
nespokojnosti.
Okenný rám bol teraz
možno do istej miery lákavejší, keď na sebe pocítila jeho pohľad. Definitívne
silný aj bez akýchkoľvek magických vplyvov.
No nemohla si dopriať
ten luxus byť tvrdohlavá a nemyslieť na to, ako veľmi by asi bolel pád
z takého miesta, keby nad sebou stratila kontrolu.
„Vaše gombíky...“ hlesla
namiesto toho, akosi celkom prirodzene zamerala svoju pozornosť na tento
detail. Hlas sa jej opäť triasol a nervozita prekračovala rozumnú mieru,
možno sa takto bude cítiť aj počas svojej prvej noci, ak taká niekedy nastane,
ak niekedy dokáže, absolútne vykoľajená svojimi myšlienkami, tam len tak stála
a ďalej naňho hľadela.
Sklonil hlavu
a pozrel sa na svoju hruď.
„Máš pravdu... bolo by
odo mňa vskutku trúfalé, keby som ťa požiadal, aby si to napravila...“ opýtal
sa pomerne prívetivo, čo ju miatlo, lebo sa to nestotožňovalo s tým, čo si
myslela
„Je to v poriadku,
teda... myslím, že to pokojne môžem urobiť, ak dovolíte...“
No stále sa nehýbala,
stále zotrvávala na tom mieste, akoby zasiahnutá nejakým neznámym kúzlom.
„Poď bližšie
a pokús sa o to najlepšie starým spôsobom...“ v jeho pohľade
bolo opäť kruté pobavenie zmiešané s výzvou.
A ona prinútila
svoje nohy urobiť tých pár krokov. Sadla si na jeho posteľ, na svoju stranu.
Sklonila sa bližšie
k nemu, zhlboka sa nadýchla a chcela napraviť túto drobnú chybu.
No nedokázala to urobiť,
ruky sa jej opäť začali chvieť, opäť bola zdesená tým, ako jej myseľ pracovala
proti nej. A on sa na ňu len díval, sledoval ako sa ona pokúšala ovládnuť.
Trpezlivo, neľútostne.
„Prepáčte, ja...“ sklonila
hlavu, dívala sa na svoje trasúce ruky.
„Až tak veľmi sa ma
bojíš?“
„Nie, ja len...“
„Nie?“ zopakoval napol
prekvapene. „No musím uznať, že moja súčasná podoba môže vzbudzovať dojem
falošného bezpečia...“
„Nemyslela som tým...
nemyslela som...“
„Len pokojne, nepodliehaj
panike, zatvor oči a pokús sa chvíľu len zhlboka dýchať a na nič
nemyslieť, Grangerová...“
Chytila sa jeho hlasu,
ako svojej jedinej záchrany. Zavrela oči, musela sa k tomu prinútiť, lebo
po jeho slovách časť z nej pociťovala ohrozenie. No nemohol sa jej
dotknúť, nemohol ju prekliať, nemohol urobiť nič, to si musela pripomínať, keď
poslúchla a pomaly sa sústredila na svoje dýchanie.
Z jej mysle, akoby
uniklo všetko, neexistovalo nič, len zvuk jeho hlasu, ktorý ju viedol, ďalej
hlbšie... až k uvoľneniu, ktoré prešlo jej telom a spojilo sa
s radosťou...
„A teraz pomaly otvor
oči...“ počula jeho hlas, ktorý jej nedovolil úplne uniknúť.
Urobila to, opäť
znepokojená tým, čo dokázal. On predsa spôsobil, že sa cítila, akoby... ale on
predsa nemal mať tú moc...
„Vy stále ešte ovládate
myšlienkové vedy, dokážete...“ namierila naňho svoj prútik, ruky sa jej pritom
opäť začali chvieť, no nemohla zabrániť tomu pocitu hrôzy, ktorý ju opäť
ovládol.
„Nie, Grangerová, no mám
isté vedomosti a predpokladám, že aj vy viete, že sú techniky, ktoré sa
dajú použiť aj bez prítomnosti magickej sily...“ vysvetľoval jej pomerne
trpezlivo.
„Neverím vám...“
„Môžeš si to pokojne
overiť, vieš predsa ako sa odhaľuje magické jadro... urob to a uvidíš,
akou mágiou práve teraz disponujem...“ vyzval ju.
Prikývla. Mávla prútikom
obkresľujúc tvar kríža a keď vyslovila tie slová cítila sa už omnoho
lepšie. „Magicae iluminae!“
Nestalo sa nič, len
slabý záblesk jej prútika osvetlil miestnosť. Jeho tvárou, akoby sa mihla
bolesť. Akoby až teraz spoznal váhu skutočnej straty.
„Mal by som to cítiť,
mali by sme mať možnosť vidieť magické spojenia, no sú preč...“ odsekol
chladne.
„Prepáčte mi, ja som
nechcela len som sa bála, že ...“ opatrne sa dotkla horného gombíka
a pomaly postupovala ďalej.
Vzdorovito mlčal, no ona
sama nadobudla ten dojem, že rozumel jej strachu.
Keď sa odtiahla, stále
ešte nič nehovoril, no jeho pohľad ju sprevádzal po celý čas.
Sledoval, ako sa stiahla
na svoju stranu, ako odhrnula prikrývku a vkĺzla pod ňu.
Prútik si nechávala
blízko seba, pre istotu, bol na mieste, na ktoré by siahla ako prvé, keby došlo
k nejakým neželaným komplikáciám. Na kraji svojho nočného stolíka, keďže
ju až pridlho trápili historkami o tom, aké je nebezpečné spať so svojím
prútikom.
„Môžem zhasnúť?“
odvážila sa prerušiť ticho.
„Áno, Grangerová...“ odsekol
drsne.
„Nox...“
Obrátila sa na bok. Zamotala
do prikrývky, ktorej teplo práve teraz potrebovala.
„Dobrú noc, pane...“
„Dobrú noc...“
