12. 3. 2017

Vtedy som verila 40. kapitola špeciál 4 cast záver kapitoly







 




fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón







Petrike
Bol pokojný. Zbavený hluku tých hlasov, ktoré od neho stále niečo potrebovali. Zbavený svojej zodpovednosti.
Držal ju v náručí, obklopený kúzlom tepla, ktoré mu ukázala, tepla, ktoré bolo silnejšie ako oheň, na ktorých sa spoliehal.
Nebolo nutné hovoriť, nebolo nutné prijímať nič iné, len tú možnosť, že tá ku ktorej sa nikdy nedokáže priznať je s ním.
Na mieste, ktoré si vybrali, na mieste, ktoré patrilo im obom. Mohol ju nenávidieť kvôli jej krvi, mohol aj potlačiť všetko, čomu dosiaľ veril, keď tie ostatné, dostatočne náročné od neho vyžadovali dôkazy jeho vznešenosti.
Ona o žiadne nežiadala. Chcela len jeho, on si nebol istý kým práve teraz je a čo pre ňu bude znamenať jeho prítomnosť vo svojom živote.
Ďalšia spomienka sa ho dotkla. To bola jeho minulosť, Tom bol tou nenávidenou minulosťou, bol príťažlivosťou, ktorá mu nepatrila, nebol odrazom jeho pravej tváre, preto ho nenávidel, lebo vyzeral ako on, lebo mal podobné túžby a dokázal byť rovnako krutý, rovnako neľútostný voči tým ostatným. Začal proti nemu bojovať, keď zistil pravdu, keď sa sny o jeho otcovi čarodejníkovi zrútil  a díval sa do ľahostajnej tváre toho muža, svojho otca, nikdy ho tam nesmel nazvať, nikdy potom ani netúžil, keď sa jeho vysnený obraz zmenil na trpkú pravdu. Vymazal ho, odvtedy už preňho neexistoval.
Stal sa lordom Voldemortom.
On si prial stať sa osobou, ktorej sa budú báť aj tí, ktorí si myslia, že sú už dostatočne ďaleko v celej tej hierarchii moci.
Cítil sa tak, keď ich videl prichádzať na miesto praktickej skúšky, tú teoretickú časť rád prenechal Grindenwaldovi, jeho samého až tak veľmi nezaujímal jej výsledok, ako prax v aréne, ktorá tvorila takmer sedemdesiat percent výslednej známky. A ani teraz, keď s nimi prišiel nebol nadšený jeho prítomnosťou, čo však neznamenalo, že by to mal v úmysle dať najavo, vedel, že ani on neznesie ten nepríjemný druh pohŕdania. Ich spojenectvo malo preňho kľúčový význam, aj keď sa nevedel zmieriť s jeho slovami.
Pred sebou však mal všetky tie tváre, ktoré nervózne a bledé čelili jeho ľadovému pohľadu.
Stál tam sebavedomý a krutý a nechával siedmakov, aby sa zoradili, podľa poradia, ktoré im bolo určené ešte na začiatku skúšky z Čiernej mágie. A takisto aj čarodejníkov v sivých habitoch, z ministerstva, ktorý slúžili ako dodatoční skúšajúci, keďže v aréne nemohli mať prehľad o všetkom, bolo lepšie rozdeliť si ju na jednotlivé sekcie, aby mali pod kontrolou všetky úlohy.
„Vítam vás na praktickej časti skúšky z Čiernej mágie, ktorá preverí všetky vaše vedomosti z tohto odboru... Budete vstupovať do arény postupne, čakajú na vás prekážky, s ktorými sa pokojne môžete stretnúť kedykoľvek vo svete, do ktorého vstúpite po vašom absolvovaní Rokfortu... Predpokladám, že môj kolega vám už všetko ostatné objasnil, no predsa, ak by ste mali ešte nejaké otázky som vám k dispozícii...“
Prebehol pohľadom po všetkých tých tvárach a v jeho pohľade bol ten krutý tlak, ktorému sa museli podriadiť. Čítal v ich mysliach, hľadal akýkoľvek náznak odporu voči nemu, našiel len strach, len obdiv od istých ľudí, od ktorých sa dal tento druh pocitu voči nemu očakávať.
Ticho. Žiadne otázky, žiadne ďalšie objasňovania.
Myrtla bola celkom vzadu, s nejakým ryšavým dievčaťom, ktoré zrejme s ňou tvorilo vyžrebovanú dvojicu. Jej partnerke sa nervózne chvela spodná pera. Myrtla vyzerala byť v poriadku, vyrovnaná, aspoň do takej miery, ako to bolo možné.
Opätovala mu pohľad, aj on pocítil časť toho tlaku, časť tej možnosti, ktorá znamenala, že si pred ním uzatvorila svoju myseľ, učil ju ako to má urobiť, inak by to nebola výzva, aj keď nemala ten druh talentu, stačilo to na to, aby sa ochránila pred inými vplyvmi, aby svoje emócie použila ako štít. Aj ona mala strach, no iný druh strachu, zmiešaný s niečím, čo on sám nedokázal identifikovať. Cez dualmanciu mu poslala pocit, jeden z tých pocitov, ktoré poznal a identifikoval, keď už aspoň s teoretického hľadiska vedel, čo znamená ľúbiť. Keď pomocou nej identifikoval ten pocit, ako niečo priveľmi znepokojujúce, ako určitý druh nebezpečnej posadnutosti. Dovolil jej to, dovolil jej aby ho ľúbila a nevrátil jej bolesť ani žiaľ, len určitý druh podpory. Ona teraz patrí do jeho rodiny, patrí k vznešenému Slizolinovmu rodu. To už niečo znamená aj preňho. Nie je možné sa vrátiť späť,  nie je možné dovoliť, aby sa niekto opovážil to spochybňovať, bez toho, aby nespochybnil jeho samého. Prišiel ten čas, čeliť povinnostiam s tým súvisiacim. A takisto aj možným dôsledkom z toho plynúcim.
„Tak začnite...“
Dal im znamenie, pomocou prútika, po ktorom prvá dvojica prekročila zábranu.
Čarodejníci sa presunuli na stanovištia a on prechádzal okolo nich, pozorne sledoval celý priebeh skúšky.