22. 3. 2017

Vtedy som verila 41. kapitola 1/2











fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

poznámka: dnes sa cítim jak za mlada, konečne normálne, i ked viem, že to zas nepotrvá dlho, ale aspoň dnes... 


 Petrike

Spomínala si na to, ako zdesene hľadela na bodový stav a dúfala, že nikto nepríde na to, že ten dvadsaťbodový sklz spôsobil jej nočný výlet. Tom ju neušetril a zrejme to ani len nemal v úmysle. Správal sa k nej rovnako ako k ostatným študentom. Na čo myslela aj v súvislosti s blížiacou sa skúškou.
A snažila sa na to nemyslieť, keď prišiel ten čas, aby vstúpila do triedy a napísala teoretickú časť. Nebolo to ani zďaleka to najhoršie, čo ju čakalo.  Skúška zo Života a zvykov muklov, bola pravou skúškou jej trpezlivosti, keďže vedela, že bude musieť do testu napísať veľa nepravdivých vecí, ktoré boli študenti nútení počúvať. No bola to podmienka na absolvovanie Rokfortu a ona sa jej musela podriadiť.
Predpokladala, že Tom bude robiť dozor, no namiesto neho na ňu žmurkol Gellert Grindelwald.
Cítila na sebe pohľad tých jeho modrých očí. Tých istých očí, ktoré tak rýchlo akceptovali smrť milovanej osoby. Teraz sa o tom hovorilo často, že on a Dumbledore boli viac než priatelia a profesor to nepoprel. Hovoril o tom tak pokojne, až to mnohých vydesilo.
No nestalo sa nič mimoriadne, len im rozdal pergameny pomocou prútika a spolu s nimi aj príslušné otázky.
„Môžete začať, prajem vám veľa šťastia pri teoretickej časti... A neodporúčam podvádzanie... boli vykonané príslušné opatrenia...“ pripomenul im, no napriek tomu jeden zo študentov musel opustiť triedu so somárskymi ušami na hlave.
A bolo viac než jasné, že túto skúšku zrejme ani nebude môcť zložiť, keďže nepatril k tým prominentným rodinám, ktorým sa všetko odpúšťalo.
Zvyšok skúšky sa zaobišiel bez incidentov, Myrtla písala, koľko jej sily stačili. Vskutku zo seba vydala všetko, čo len bolo možné urobiť preto, aby teoretickú časť zložila, no aj tak so sebou nebola spokojná, stále sa jej zdalo, akoby tomu niečo chýbalo...
„Zložiť brká!“ prikázal napokon Gridenwald.
Urobila to, odsunula pergamen aj s otázkami a sledovala, ako všetko elegantne letí na hlavný stôl.
„Praktickú skúšku bude mať na starosti lord Slizolin, on vám vysvetlí všetko, čo budete potrebovať...“ oznámil im. „Ja však mám to potešenie určiť vašich partnerov pre túto skúšku, samozrejme...“ povedal a vskutku ich rozdelil do dvojíc podľa svojho uváženia.
***

Pohľad na arénu nepatril k tým najpríjemnejším, no snažila sa nedávať najavo žiadne pocity, ktoré by jemu samému mohli naznačiť, že má strach. Navonok bola pokojná a vyrovnaná, žiadne chvenie, žiadne slzy.
Snažila sa udržať ten dojem, keď k nim prehovoril lord Voldemort.
 „Vítam vás na praktickej časti skúšky z Čiernej mágie, ktorá preverí všetky vaše vedomosti z tohto odboru... Budete vstupovať do arény postupne, čakajú na vás prekážky, s ktorými sa pokojne môžete stretnúť kedykoľvek vo svete, do ktorého vstúpite po vašom absolvovaní Rokfortu... Predpokladám, že môj kolega vám už všetko ostatné objasnil, no predsa, ak by ste mali ešte nejaké otázky som vám k dispozícii...“
Jeho pohľad mal na ňu obvyklý účinok.
Nedovolila mu dotknúť sa toho, čo sa odohrávalo v jej vnútri a jemu jej nesúhlas stačil na to, aby to rešpektoval. Ponárala sa hlbšie do toho ticha, ktoré ich všetkých obklopovalo.
„Tak začnite!“ jeho hlas ju opäť prebudil, pripomenul jej všetko, čo na ňu čakalo.
Dvojice pomaly postupovali do arény, postupne sa rad predsúval až k nim, nevideli ako dopadli tí, čo vychádzali, lebo tak urobili na druhej strane arény.
***
„Deväť a pol, celkom slušný výsledok lady Slizolinová...“ poznamenal Grindelwald, keď si prezeral jej hodnotenie. Pridal sa k nim, zrejme prišiel až na konci, lebo Tom mu podal jej výsledky, zrejme preto, aby aspoň tie priebežné neoznamoval sám a nedošlo k žiadnemu konfliktu záujmov.
Prikývla, rozstrapatená a unavená ako nikdy predtým.
„Ďakujem...“ zamumlala obozretne.
„Myslíte si, že to bude stačiť...“
To, čo prežila v tých posledných minútach bolo pre ňu tou najväčšou skúškou odvahy. Kovová maska, ktorú mala na kolenách to dokazovala. Získať ju stálo Myrtlu veľa úsilia.
Telo mala ťažké, nepriala si nič iné len padnúť do postele a na nič viac nemyslieť.
„Uvidíme...“ ešte sa snažil ju trochu napínať, nemala mu to za zlé, no bola by radšej keby túto skúšku nemusela v žiadnom prípade opakovať.
Spomienky na to, čo sa odohralo v aréne, sa snažila uzamknúť hlboko v sebe. A dúfala, že sa nebude dlho hnevať, nie naňho, nie na seba, za to, že prejavila to, čo v nej bolo najhoršie.
A tá druhá, ona bola... keď na ňu zaútočili...
„Bude v poriadku?“
Grindelwald neodpovedal. Zrejme ho to ani len trochu nezaujímalo.
„Rozumiem...“ hlesla nespokojne a odovzdala mu masku. „Tak dovidenia, pán profesor...“
„Dovidenia, lady Slizolinová...“ rozlúčil sa s ňou. „A nezabudnite si nechať ošetriť to plece...“
Keďže už nebolo potrebné zotrvávať v blízkosti arény, pomaly a zo zvesenou hlavou zamierila späť do školy.
Zďaleka sa vyhýbala napätému šepkaniu zo strany siedmakov, dívali sa na ňu, akoby bola... temná čarodejnica alebo niečo podobné, čo by ju za iných okolností rozosmialo no nie teraz, keď skutočne niekto prišiel k úrazu jej vinou, technicky to bolo tak a ona sa  stým ešte len vyrovnávala.
Zamierila rovno do nemocničného krídla. Chcela vojsť dovnútra, no nebolo jej to umožnené, dvere boli zablokované kúzlom, čo znamenalo, že školská sestra si nepraje byť rušená.