24. 3. 2017

Vtedy som verila 41. kapitola 2/2












fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

poznámka: dnes sa cítim jak za mlada, konečne normálne, i ked viem, že to zas nepotrvá dlho, ale aspoň dnes... 


Petrike
„Myrtla...“
Počula, ako sa k nej Tom pridal, jeho hlas práve teraz túžila počuť, bolo to to jediné, čo ju dokázalo odviesť od myšlienok na...
„Tom, prosím ťa, môžeš zistiť ako sa má... ja som jej nechcela ublížiť ... nechcela som...“ stále bola v šoku. Postupne si začínala uvedomovať, čo vlastne urobila... ako vlastne...A čiastočne aj váhala, či by mala vôbec vstúpiť dovnútra aj po otvorení zábrany.
Zabudla aj na to, že nie je dovolené ho tak nazývať, schúlila sa bližšie k jednej zo stien, akoby očakávala trest.
„Uvidím, čo sa dá robiť...“ vyhlásil Tom pomerne prívetivo. „No bol by som rád, keby si nezabúdala na to, že moje meno...“
Prikývla, bez toho, aby si vôbec vypočula koniec.
„No aj ja budem musieť počkať, kým sa zábrana uvoľní... také sú pravidlá...“ pripomenul jej.
Opäť len meravo prikývla.
Práve teraz bol len jej profesorom, práve teraz si nemohol dovoliť urobiť nič viac. Stála tam, akoby zabúdala na to kam patrí, akoby nemohla myslieť na nič iné len na jej pohľad, tesne predtým než...
Stáli tam tak dlho, až takmer zabudla na to, že existuje aj svet vonku. Potom zábrana povolila a Tom vošiel dovnútra.
Stála tam ďalej, akoby čakala na popravu. Tisla si ruky k telu, neschopná ničoho si priala, aby tie spomienky boli preč... aby boli rýchlo vymazané.
„Ethel bude v poriadku... musí byť...“ vybavila si jej meno, ako niečo, čo k nej patrilo.
***
Temný les.
Tak vyzerala aréna, keď vošla dovnútra, takmer ako kópia zakázaného lesa aj niečo viac, niečo čo znamenalo, že sa bude musieť postaviť svojmu strachu.
Ethel bola blízko nej, no jej prítomnosť takmer ani nevnímala.  V tej tme bola len tieňom.
„Vašou úlohou je prejsť až na koniec, nenechať sa zastaviť a vziať masku... „za
Nepriala si nič iné len to, aby to skončilo, len to, aby... nemusela kráčať ďalej.
„Lumos!“ zaznel jej hlas, prútik sa rozsvietil a cítila, že to urobila aj jej spoločníčka.
Neostávalo im nič iné len vykročiť cestou, ktorá im bude určená a dúfať.
 „Poď dovnútra...“
Mykla sa, keď sa Tom vrátil opäť k nej a dosť neochotne ho nasledovala.
Ethel ležala na posteli, bola pri vedomí a vyzerala omnoho lepšie ako pred nejakým časom.
Možno to stihla včas a inferiovia jej neublížili tak veľmi, ako si pôvodne myslela. Možno ani tak nezáležalo na dom, že ju inštinktívne medzi nich odsotila, aby nezískala masku, nemohla zniesť tú predstavu, že ona ich bude ovládať. Bol to zradný impulz, ktorému nemohla odolať.
Ethel však vyzerala dobre, nedotknuto, to jej muselo stačiť, že na prvý pohľad to ani len nevyzeralo tak, akoby sa jej skutočne niečo stalo.
„Ja... mrzí ma, že som...“ začala, no nemala možnosť to dokončiť.
„Nič sa nestalo, lady Slizolinová, nemusíte sa mi ospravedlňovať, dobre sa tu o mňa starajú, už sa cítim omnoho lepšie, ďakujem vám, že ste si o mňa robili starosti...“ usmiala sa, no inak, než sa usmievajú tie šťastné osoby, ktoré odpúšťajú zo srdca, jej odpustenie sprevádzal strach.
***
Prebudila sa uprostred noci, z jedného z tých zmätených snov, ktorý mohla považovať za nočnú moru.
Potom už nemohla spať a ani sa len učiť, aj keď si pôvodne chcela prejsť poznámky z Mukliny a s elixírov, vôbec na to nemala silu.
To, čo sa dosiaľ naučila jej zrejme bude musieť stačiť, no to nebolo dôležité, ani skúšky ani všetko ostatné, hnevala sa na samú seba, že cítiť takú hroznú úzkosť, že nemôže prekonať...
„Prečo si jej zabránila získať masku?“ opýtal sa jej Tom, akoby snáď opäť čítal jej myšlienky, akoby vedel, s čím bojuje. A možno to bolo aj tak, nechránila si ich, teraz to nedokázala.
Jej pocity boli silnejšie, ponárala sa hlbšie do úzkosti, ktorú nemohla zmazať ani pokojný spánok jej dcéry.
 „Chcela som získať viac bodov... dosť som ich stratila pritom prízraku...“ takmer spanikárila, keď sa zmenil na Toma, ktorý ju ... predpokladala, že ju chcel zabiť kvôli jej pôvodu alebo možno horšie, že ju chcel kvôli tomu zavrhnúť. Nezistila to, lebo Ethel sa práve vtedy viac priblížila, a tak zameral svoju pozornosť na ňu.
„Skutočne len to?“
Zhlboka  sa nadýchla a vrátila sa späť. K tej spomienke, k svojmu vlastnému ja.
„Vlastne nie... bála som sa, že keď ona ovládne inferiov, že ma tam nechá... že pôjde ďalej a ja ostanem s nimi...“  to bola jedna z tých nepríjemných právd, zrejme to všetko, čo sa stalo na nej zanechalo stopu, zrejme nemohla dôverovať študentom z Rokfortu, potom ako nezapadla ani do vlastnej fakulty, v nej ešte ostal ten pocit ohrozenia.
„To by som nedovolil, keby si tam ostala... a mala by  si problémy, prerušil by som tvoju časť skúšky a pomohol by som ti dostať sa von, aj keby ťa tam nechala... nemusíš sa báť toho, že by si musela čeliť svojmu strachu sama... A zdá sa, že aj čo sa týka prízraku bude nutné, aby som sa s tebou podelil o všetko čo obnáša byť súčasťou Slizolinovej línie...“
Nevedela čo to znamená ani či pre ňu bude dobré, ak to v najbližšej dobe zistí, jeho ukážková milota však, bola zrejme súčasťou podpory, ktorú potrebovala ako osoba, pristupujúca k dôležitým skúškam a jej zlyhanie by bolo aj súčasťou zlyhania Slizolinovej línie, predpokladala, že to je jediný dôvod, prečo chce, aby cítila jeho podporu, že vie čo by to znamenalo, keby práve teraz nebol jej oporou. No možno tu bola čo i len malá nádej, že to všetko čo jej doteraz povedal sa zakladalo na pravde, že nemá žiadne plány, ktoré by mohli spôsobiť všetky tie veci, ktorých sa tak veľmi bála a zrejme ich ešte neprekonala, ako mala možnosť zistiť.