Kráľovná
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
Fanfiction Victoria BBC...
Pár: kráľovná Viktoria/lord M
Obsah: Ak kráľovná miluje svojho premiéra...
Varovanie: romantika, sladké, dráma
novinka, odkedy som to videla, som nimi posadnutá takže majte strpenie, ja to dopíšem a bude... inak sa nemám dobre som bez liekov a tu len tak ltt.
Poslúchol príkaz kráľovnej, prišiel do jej pracovne v presne stanovenom čase, tak akoby len chcel zastávať svoju funkciu jej tajomníka a zároveň aj premiéra. Viktória sedela na svojom zvyčajnom mieste, pripravená na podrobné hlásenia od svojho premiéra. Aspoň si priala, aby to tak vyzeralo. Sledovala ako zložil dokumenty na jej pracovný stôl, všetky úhľadne usporiadané podľa dôležitosti, bol to premiérov systém, ktorý aj ona prijala za svoj.
„Madam...“oslovil ju lord M, neprístupnosť v jej pohľade ho zrejme utvrdila vtom, že kráľovná od neho vyžaduje omnoho formálnejší prejav úcty, než zvyčajne, keď nepovažovala za nutné, zdržiavať sa formalitami tohto druhu. Pobozkal jej ruku, čo spojil aj s pokľaknutím a zotrval v tejto pozícii, až kým sa nedotkla jeho pleca, vedená akýmsi náhlym inštinktom si len priala mu dôverovať, aj napriek...
„Môžete vstať, lord Melbourne...“ za iných okolností by zvolila tú svoju láskavú skratku jeho mena, ktorú považovala za osobitný prejav svojej priazne voči nemu, prípadne by sa možno pokúsila prekonať formálnosť a nazvať ho Williamom. Hnev jej však nedovolil využiť tú možnosť, sama seba obklopila nepreniknuteľnou bariérou, bola len kráľovnou, len autoritou, trvalo to však len istý časť, tá bariéra chladu nestačila na to, aby zabudla na trpkosť svojich sĺz, na súcitné pohľady a nádej v očiach sira Johna, tú krutú radosť, že našiel spôsob, ako do jej života vrátiť ten počiatočný zmätok, na to ako sa jej dôverný kruh trhal a ona nevedela, čo by mala urobiť aby zastavila paniku...
Poslúchol ju. Bol tu s ňou, všetky tie pocity ohrozenia skončili kdesi za tými dverami, za čo by sa dokázala aj nenávidieť, keby ju priveľmi nezamestnávali všetky tie tajné pocity týkajúce sa neho.
O to ťažšie bolo sústrediť sa na pracovné povinnosti. Bolo to zložitejšie než čakala, lebo stačil len jediný pohľad a ona túžila po všetkých tých ubezpečeniach o jeho vernosti, no zároveň sa aj bála a nevedela, ktorý z tých pocitov prevládne. No mala možnosť to veľmi rýchlo zistiť.
„Uvedomujete si lord Melbourne, že ste mali dali sľúb, ktorý považujem za záväzný, že už nemáte nárok, na to, aby ste...“ jej hlas znel prísne, nemohla sa zbaviť toho hnevu, inak než... Nesmie si myslieť, že niečo také dovolí...že sa bude môcť dopúšťať chýb tohto druhu, len preto, že sa to v istých kruhoch považuje za bežné, aj tak sa však neprinútila záležitosti tohto druhu pomenovať. Jej výchova stála proti tomu. Ľúbi ho no neznamená to, že je schopná odpustiť tento druh zrady, ktorý postupne zničí všetko, čoho sa dotkne.
„Áno, madam, som si vedomý svojich záväzkov voči vám... ani teraz a ni v budúcnosti som nemal v úmysle...“
„Tak mi to vysvetlite! Kto je tá žena, ktorej sa venujete? Prečo všetci hovoria len o nej a o vás!“ jej hlas stúpal, kričala na svojho premiéra a nezáležalo jej na tom, čo si o tom bude myslieť celá jej domácnosť. Nezastaví sa pred ničím, pokiaľ ide o lorda M, skutočne mala v úmysle stať sa tým najhorším nepriateľom, tej ženy, ak by sa skutočne odvážila...
Jeho mlčanie, jeho pokojné vystupovanie, len posilňovalo jej hnev. A čoskoro spoznala ten dôvod.
„Elinor Clearwoodová, tak sa volá tá mladá žena, o ktorej hovorila vaši dvorania, je jedinou dcérou mojej staršej sestry, ktorá si od našej rodiny musela udržiavať odstup, kvôli nerovnému manželstvu. Svoju neter, som naposledy videl, pred piatimi rokmi... prišla za mnou spolu so svojím bratom Ashtonom... Bolo mojou povinnosťou sa o nich postarať, keď sa obaja ocitli v ťažkej situácii a keďže sa ich moja drahá sestra rozhodla dočasne zveriť do mojej starostlivosti súhlasil som, povedzme, že som považoval za vhodné urobiť svojej neteri radosť, aspoň tým, že som sa postaral, aby mala vhodné oblečenie, predstavil by som vám ich oboch, keby protokol nestál proti tomu, patria do našej rodiny, no nemajú tituly, ktoré by ich oprávňovali k tomu, aby Elinor mohla byť predstavená pri dvore...“
Dokázala ho len počúvať, nič viac než prijať jeho slová, ktoré v nej upevnili ten pocit, že svojím výbuchom, mu len dokázala akú má nad ňou moc. Cítila sa zahanbená a znepokojená, čo v nej dokázala vyvolať jedna z tých neoverených informácií.
„Boli sme videní v istom obchode, no predpokladám, že sa vám nezmienili aj o Ashovej prítomnosti...“ dalo sa čakať, že tento detail bude opomenutý.
„Nie, lord M...“ hlesla stále ešte ovládaná svojím vlastným trápením no zároveň aj radosťou, že on...
Mysela si, že sa na ňu bude veľmi hnevať, no tvárou mu prešiel jemný úsmev, keď ho tak opäť oslovila.
„Prepáčte mi, ja som nechcela, nemala som v úmysle... vás podrobiť rozhovoru, ktorý by vás mohol uviesť do nepríjemnej situácie, ja len... „ nevedela, čo by mala povedať, ako zakryť, že práve teraz sa mu len s ťažkosťami díva do očí, bez toho, aby... Nikdy sa ešte neocitla v podobných problémoch a nevedela, ako presne by mala napraviť, to čo...
No okrem toho krátkeho úsmevu, bolo v ňom prítomné aj sklamanie, ktoré poznačilo aspoň čiastočne jeho pohľad.
„Veľa som im o vás rozprával. Môj synovec by sa už teraz chcel stať vaším rytierom. Elinor bola vo svojich vyjadreniach, omnoho opatrnejšia, nepochybne sa v tomto podala na moju drahú sestru....Je pochopiteľné, že ste boli zasiahnutá obavami tohto druhu, keď vám povedali o nej a o mne veci, ktoré ma uviedli do podozrenia. Niektorým témam sme zrejme nevenovali dostatočnú pozornosť.
Neskrývala úľavu, celé jej telo aj myseľ, akoby sa zbavili tej hroznej záťaže. „No predtým než sa tak stane, bude lepšie, ak nateraz naše stretnutie s taktických dôvodov prerušíme, zastavím sa ešte v snemovni a ak dovolíte, neskôr dokončíme všetko, čo sme mali v pláne prejsť...“
Iba prikývla, nedokázala urobiť nič viac, aj ona potrebovala chvíľu na to, aby sa mohla spamätať a o všetkom porozmýšľať. Bolo toho zdá sa ešte dosť, čo o lordovi M, nevedela, nielen tie veci, ktoré boli všeobecne známe, ale aj iné záležitosti, o ktorých sa nezvyklo hovoriť.
***
Sedela na tom istom mieste s rukami uloženými v lone, dovolila, aby ju oboznámil so všetkými najnovšími správami, aj so spismi a hláseniami, ktoré si vyžadovali jej pozornosť, no nemohla sa ich sama ani len dotknúť, kvôli tomu, čo ... Trvalo jej dosť dlho, kým sa spamätala, z predchádzajúcej schôdzky.
A takisto aj s tým novým upraveným zákonom, ktorý mohol pomôcť upokojiť snemovňu, pokiaľ by... Bola to tá časť cesty, o ktorú sa mohol postarať len on, o možnosť, ktorej obetoval väčšinu svojho času, okrem tých okamihov, ktoré strávil s členmi svojej rodiny. Potom ako sa toho dozvedela viac o osude Elinor, pochopila, že ona by len ťažko javila záujem o akýkoľvek vzťah, aspoň nie, kým sa nezahoja isté rany, ktoré si ona sama ani len nechcela predstavovať, ako niečo, čo skutočne existovalo.
A lord M, a jej pocity, čo sa týkali neho.. želala si, aby... no práve teraz, akoby sa ani len neodvážila ho dotknúť.
No nemohla ho nechať ani opäť odísť bez jediného slova, keď spolu podrobne prebrali všetky štátne záležitosti a ona podpísala aj jeden z tých nových zákonov aj pár bezvýznamných dodatkov, predsa len sa napokon rozhodla...Videla aj dokumenty týkajúce sa poručníctva Ashtona a Elinor, ktoré potvrdzovali jeho verziu.
„Lord M...“ cítila to napätie, spojené s jej rozhodnutím.
„Áno, madam...“
Sledovala ako zatváral všetky tie zložky s dokumentmi a snažila sa práve teraz nemyslieť na to, ako veľmi jej srdce...
„Potešilo by ma, keby ste..“ dúfala, že sa už viac nebude cítiť tak zahanbene, že sa medzi nimi definitívne obnoví tá príjemná bezstarostnosť, to spojenie, ktorého sa nedokázala nikdy úplne vzdať. No konflikty tohto druhu a nedorozumenia zrejme boli súčasťou lásky, ktorú ešte len spoznávala.
„Ak máte v úmysle overiť si, pravdivosť mojich tvrdení, aj u iných osôb, nemusíte sa obávať, že by to bolo z mojej strany nesprávne pochopené.“
Vstala priblížila sa k nemu, nielen ako kráľovná k svojmu premiérovi, ale aj ako mladá žena, k mužovi, ktorého milovala. Tie dve veci sa náhle spojili v jednu.
„Dôverujem vám, lord M, vaše vysvetlenie som prijala... ja len... nechcela som hovoriť o tom...“ snažila sa nedovoliť, aby sa jej hlas stratil v neistote.
„Len by som si priala, aby ste ostali na večeru...“ to skutočne povedala, chcela sa vyjadriť inak, než ho len pozvať, prial asi mu toho povedať viac.. tak veľmi túžila, aby v sebe viac nenachádzala ten dosiaľ nepoznaný druh nervozity. Bol to predsa lord M, mohla s ním hovoriť o všetkom, nevedela z čoho plynú obavy tohto druhu a nemala ani možnosť sa na to niekoho spýtať bez toho, aby ich oboch neuviedla do nepríjemnej situácie.
„Bude mi cťou, madam...“
Usmiala sa, najprv len veľmi opatrne, aj jeho tváre sa dotkol ten druh odzbrojujúceho úsmevu, po ktorom tak veľmi túžila a pochopila, že je to všetko na čom záleží.
***
Prvý raz si uvedomila, čo pre ňu skutočne lord M znamená, počas odhalenia jedného z pamätníkov, keď sa Londýnčania domáhali zmien, hlavne Chartisti sa prejavovali takýmto spôsobom, ich hlasy zosilneli v menšej vzbure, vyzeralo to, akoby mali v úmysle postaviť sa proti nich aj inak než slovne a jej odchod sa náhle stal priam nevyhnutnosťou.
„Lord M, prečo...“
Cítila jeho náhlivý dotyk na svojom chrbte, nemala strach, nebála sa, keď bol tak blízko nej.
„Bude lepšie to nateraz ukončiť, Vaše Veličenstvo...“ požiadal, aby bola odvedená do bezpečia. No strach pocítila, až keď si uvedomila, že on tam ostal s tými nahnevanými ľuďmi.
„Počkajte, to predsa... nie je nutné, aby som...“
Nechcela odísť, zrazu akoby sa ani len nedokázala pohnúť z miesta a jej pohľad sa stále dotýkal jeho.
Nebála sa o seba, cítila iný druh strachu, najprv tomu ani len neporozumela... „Musíte odísť, madam...“ trval na tom jej premiér a keď bola napokon odprevadená do svojho koča, cítila ako v nej po prvý raz vzrástla tá úzkosť. Poslúchla ho a vrátila sa s časťou eskorty do svojho paláca, nedokázala však prestať myslieť na to... na tie ťaživé obavy... čo ak sa niečo stalo, čo ak sa im nepodarilo ich upokojiť a niekoho zrania... chápala ich hnev, ich túžbu po zmenách, ktorý v iných oblastiach cítila aj ona sama, no nemohla sa postaviť za niečo, čo by v danom okamihu rozbilo zaužívaný poriadok, nebola na to dosť silná, a nebola to jedna z tých zmien, ktoré by považovala v daný okamih za právne, bola pripravená si ich vypočuť, no nie, takto, nie keď prejavili túto svoju násilnú časť, na ktorú si ešte nezvykla. Jej netrpezlivosť vzrástla, nebolo možné s ňou vydržať ani jej dámy sa k nej nesmeli priblížiť... Nedokázala sa upojiť, kým sa nevrátil. Jej strach sa po jeho návrate zmenil na šťastie, na vedomie, že... dokáže byť veľmi šťastná, keď je po jej boku... obdivovala aj to, ako im pokojne čelil ako neprejavil ani len náznak akéhokoľvek nepohodlia. Stále sa ešte mala čo učiť, kým jej srdce si už vybralo a bez dovolenia túžilo po niečom zakázanom, čo sa vymykalo pravidlám jej sveta. No ona už teraz bola bezmocná voči tomu volaniu svojho vlastného srdca. A teraz, keď už bola zmierená s tým, že túto jedinú vec bude presadzovať aj za cenu všetkého ostatného, odhodlane sa prechádzala po galérii. Dash ju poslušne nasledoval, jej milý Dash, keď bol pri nej cítila aspoň čiastočne tú ľahkosť... tých dní, kedy bolo všetko také jasné a ona nečelila žiadnemu citovému zmätku, no zároveň si ani nepriala to vrátiť späť, už šla cestou, ktorá ju videla k šťastiu, alebo aj k bolesti... Keďže podľa všeobecných zvyklostí spojených s jej kráľovským majestátom, ona mala byť tou, kto požiada o ruku muža, ktorého si bude chcieť vziať.
Nepochybne preto, ignorovala Dashovu túžbu po hre aj následný znepokojený štekot. Myslela len na to, čo bude musieť urobiť, aby získala to, čo chce... Myslela opäť len na lorda M, na Williama... Priala si byť s ním osamote, na mieste, kde bude cítiť istotu, obávala sa, že čím dlhšie bude čakať, tým viac o tom bude uvažovať. A čas nebol jej priateľom. Dalo sa predpokladať, že jej strýkovia sa proti nej spriahnu a hlavne Camberland bude trvať na pozvaniach, ktoré nebude môcť ignorovať ani anglická kráľovná.
Chcela ho ochrániť pred dôsledkami spojenými s týmito návštevami a takisto aj seba pred odmietnutiami, ktoré neboli s politického hľadiska priaznivé.
„Madam...“oslovil ju lord M, neprístupnosť v jej pohľade ho zrejme utvrdila vtom, že kráľovná od neho vyžaduje omnoho formálnejší prejav úcty, než zvyčajne, keď nepovažovala za nutné, zdržiavať sa formalitami tohto druhu. Pobozkal jej ruku, čo spojil aj s pokľaknutím a zotrval v tejto pozícii, až kým sa nedotkla jeho pleca, vedená akýmsi náhlym inštinktom si len priala mu dôverovať, aj napriek...
„Môžete vstať, lord Melbourne...“ za iných okolností by zvolila tú svoju láskavú skratku jeho mena, ktorú považovala za osobitný prejav svojej priazne voči nemu, prípadne by sa možno pokúsila prekonať formálnosť a nazvať ho Williamom. Hnev jej však nedovolil využiť tú možnosť, sama seba obklopila nepreniknuteľnou bariérou, bola len kráľovnou, len autoritou, trvalo to však len istý časť, tá bariéra chladu nestačila na to, aby zabudla na trpkosť svojich sĺz, na súcitné pohľady a nádej v očiach sira Johna, tú krutú radosť, že našiel spôsob, ako do jej života vrátiť ten počiatočný zmätok, na to ako sa jej dôverný kruh trhal a ona nevedela, čo by mala urobiť aby zastavila paniku...
Poslúchol ju. Bol tu s ňou, všetky tie pocity ohrozenia skončili kdesi za tými dverami, za čo by sa dokázala aj nenávidieť, keby ju priveľmi nezamestnávali všetky tie tajné pocity týkajúce sa neho.
O to ťažšie bolo sústrediť sa na pracovné povinnosti. Bolo to zložitejšie než čakala, lebo stačil len jediný pohľad a ona túžila po všetkých tých ubezpečeniach o jeho vernosti, no zároveň sa aj bála a nevedela, ktorý z tých pocitov prevládne. No mala možnosť to veľmi rýchlo zistiť.
„Uvedomujete si lord Melbourne, že ste mali dali sľúb, ktorý považujem za záväzný, že už nemáte nárok, na to, aby ste...“ jej hlas znel prísne, nemohla sa zbaviť toho hnevu, inak než... Nesmie si myslieť, že niečo také dovolí...že sa bude môcť dopúšťať chýb tohto druhu, len preto, že sa to v istých kruhoch považuje za bežné, aj tak sa však neprinútila záležitosti tohto druhu pomenovať. Jej výchova stála proti tomu. Ľúbi ho no neznamená to, že je schopná odpustiť tento druh zrady, ktorý postupne zničí všetko, čoho sa dotkne.
„Áno, madam, som si vedomý svojich záväzkov voči vám... ani teraz a ni v budúcnosti som nemal v úmysle...“
„Tak mi to vysvetlite! Kto je tá žena, ktorej sa venujete? Prečo všetci hovoria len o nej a o vás!“ jej hlas stúpal, kričala na svojho premiéra a nezáležalo jej na tom, čo si o tom bude myslieť celá jej domácnosť. Nezastaví sa pred ničím, pokiaľ ide o lorda M, skutočne mala v úmysle stať sa tým najhorším nepriateľom, tej ženy, ak by sa skutočne odvážila...
Jeho mlčanie, jeho pokojné vystupovanie, len posilňovalo jej hnev. A čoskoro spoznala ten dôvod.
„Elinor Clearwoodová, tak sa volá tá mladá žena, o ktorej hovorila vaši dvorania, je jedinou dcérou mojej staršej sestry, ktorá si od našej rodiny musela udržiavať odstup, kvôli nerovnému manželstvu. Svoju neter, som naposledy videl, pred piatimi rokmi... prišla za mnou spolu so svojím bratom Ashtonom... Bolo mojou povinnosťou sa o nich postarať, keď sa obaja ocitli v ťažkej situácii a keďže sa ich moja drahá sestra rozhodla dočasne zveriť do mojej starostlivosti súhlasil som, povedzme, že som považoval za vhodné urobiť svojej neteri radosť, aspoň tým, že som sa postaral, aby mala vhodné oblečenie, predstavil by som vám ich oboch, keby protokol nestál proti tomu, patria do našej rodiny, no nemajú tituly, ktoré by ich oprávňovali k tomu, aby Elinor mohla byť predstavená pri dvore...“
Dokázala ho len počúvať, nič viac než prijať jeho slová, ktoré v nej upevnili ten pocit, že svojím výbuchom, mu len dokázala akú má nad ňou moc. Cítila sa zahanbená a znepokojená, čo v nej dokázala vyvolať jedna z tých neoverených informácií.
„Boli sme videní v istom obchode, no predpokladám, že sa vám nezmienili aj o Ashovej prítomnosti...“ dalo sa čakať, že tento detail bude opomenutý.
„Nie, lord M...“ hlesla stále ešte ovládaná svojím vlastným trápením no zároveň aj radosťou, že on...
Mysela si, že sa na ňu bude veľmi hnevať, no tvárou mu prešiel jemný úsmev, keď ho tak opäť oslovila.
„Prepáčte mi, ja som nechcela, nemala som v úmysle... vás podrobiť rozhovoru, ktorý by vás mohol uviesť do nepríjemnej situácie, ja len... „ nevedela, čo by mala povedať, ako zakryť, že práve teraz sa mu len s ťažkosťami díva do očí, bez toho, aby... Nikdy sa ešte neocitla v podobných problémoch a nevedela, ako presne by mala napraviť, to čo...
No okrem toho krátkeho úsmevu, bolo v ňom prítomné aj sklamanie, ktoré poznačilo aspoň čiastočne jeho pohľad.
„Veľa som im o vás rozprával. Môj synovec by sa už teraz chcel stať vaším rytierom. Elinor bola vo svojich vyjadreniach, omnoho opatrnejšia, nepochybne sa v tomto podala na moju drahú sestru....Je pochopiteľné, že ste boli zasiahnutá obavami tohto druhu, keď vám povedali o nej a o mne veci, ktoré ma uviedli do podozrenia. Niektorým témam sme zrejme nevenovali dostatočnú pozornosť.
Neskrývala úľavu, celé jej telo aj myseľ, akoby sa zbavili tej hroznej záťaže. „No predtým než sa tak stane, bude lepšie, ak nateraz naše stretnutie s taktických dôvodov prerušíme, zastavím sa ešte v snemovni a ak dovolíte, neskôr dokončíme všetko, čo sme mali v pláne prejsť...“
Iba prikývla, nedokázala urobiť nič viac, aj ona potrebovala chvíľu na to, aby sa mohla spamätať a o všetkom porozmýšľať. Bolo toho zdá sa ešte dosť, čo o lordovi M, nevedela, nielen tie veci, ktoré boli všeobecne známe, ale aj iné záležitosti, o ktorých sa nezvyklo hovoriť.
***
Sedela na tom istom mieste s rukami uloženými v lone, dovolila, aby ju oboznámil so všetkými najnovšími správami, aj so spismi a hláseniami, ktoré si vyžadovali jej pozornosť, no nemohla sa ich sama ani len dotknúť, kvôli tomu, čo ... Trvalo jej dosť dlho, kým sa spamätala, z predchádzajúcej schôdzky.
A takisto aj s tým novým upraveným zákonom, ktorý mohol pomôcť upokojiť snemovňu, pokiaľ by... Bola to tá časť cesty, o ktorú sa mohol postarať len on, o možnosť, ktorej obetoval väčšinu svojho času, okrem tých okamihov, ktoré strávil s členmi svojej rodiny. Potom ako sa toho dozvedela viac o osude Elinor, pochopila, že ona by len ťažko javila záujem o akýkoľvek vzťah, aspoň nie, kým sa nezahoja isté rany, ktoré si ona sama ani len nechcela predstavovať, ako niečo, čo skutočne existovalo.
A lord M, a jej pocity, čo sa týkali neho.. želala si, aby... no práve teraz, akoby sa ani len neodvážila ho dotknúť.
No nemohla ho nechať ani opäť odísť bez jediného slova, keď spolu podrobne prebrali všetky štátne záležitosti a ona podpísala aj jeden z tých nových zákonov aj pár bezvýznamných dodatkov, predsa len sa napokon rozhodla...Videla aj dokumenty týkajúce sa poručníctva Ashtona a Elinor, ktoré potvrdzovali jeho verziu.
„Lord M...“ cítila to napätie, spojené s jej rozhodnutím.
„Áno, madam...“
Sledovala ako zatváral všetky tie zložky s dokumentmi a snažila sa práve teraz nemyslieť na to, ako veľmi jej srdce...
„Potešilo by ma, keby ste..“ dúfala, že sa už viac nebude cítiť tak zahanbene, že sa medzi nimi definitívne obnoví tá príjemná bezstarostnosť, to spojenie, ktorého sa nedokázala nikdy úplne vzdať. No konflikty tohto druhu a nedorozumenia zrejme boli súčasťou lásky, ktorú ešte len spoznávala.
„Ak máte v úmysle overiť si, pravdivosť mojich tvrdení, aj u iných osôb, nemusíte sa obávať, že by to bolo z mojej strany nesprávne pochopené.“
Vstala priblížila sa k nemu, nielen ako kráľovná k svojmu premiérovi, ale aj ako mladá žena, k mužovi, ktorého milovala. Tie dve veci sa náhle spojili v jednu.
„Dôverujem vám, lord M, vaše vysvetlenie som prijala... ja len... nechcela som hovoriť o tom...“ snažila sa nedovoliť, aby sa jej hlas stratil v neistote.
„Len by som si priala, aby ste ostali na večeru...“ to skutočne povedala, chcela sa vyjadriť inak, než ho len pozvať, prial asi mu toho povedať viac.. tak veľmi túžila, aby v sebe viac nenachádzala ten dosiaľ nepoznaný druh nervozity. Bol to predsa lord M, mohla s ním hovoriť o všetkom, nevedela z čoho plynú obavy tohto druhu a nemala ani možnosť sa na to niekoho spýtať bez toho, aby ich oboch neuviedla do nepríjemnej situácie.
„Bude mi cťou, madam...“
Usmiala sa, najprv len veľmi opatrne, aj jeho tváre sa dotkol ten druh odzbrojujúceho úsmevu, po ktorom tak veľmi túžila a pochopila, že je to všetko na čom záleží.
***
Prvý raz si uvedomila, čo pre ňu skutočne lord M znamená, počas odhalenia jedného z pamätníkov, keď sa Londýnčania domáhali zmien, hlavne Chartisti sa prejavovali takýmto spôsobom, ich hlasy zosilneli v menšej vzbure, vyzeralo to, akoby mali v úmysle postaviť sa proti nich aj inak než slovne a jej odchod sa náhle stal priam nevyhnutnosťou.
„Lord M, prečo...“
Cítila jeho náhlivý dotyk na svojom chrbte, nemala strach, nebála sa, keď bol tak blízko nej.
„Bude lepšie to nateraz ukončiť, Vaše Veličenstvo...“ požiadal, aby bola odvedená do bezpečia. No strach pocítila, až keď si uvedomila, že on tam ostal s tými nahnevanými ľuďmi.
„Počkajte, to predsa... nie je nutné, aby som...“
Nechcela odísť, zrazu akoby sa ani len nedokázala pohnúť z miesta a jej pohľad sa stále dotýkal jeho.
Nebála sa o seba, cítila iný druh strachu, najprv tomu ani len neporozumela... „Musíte odísť, madam...“ trval na tom jej premiér a keď bola napokon odprevadená do svojho koča, cítila ako v nej po prvý raz vzrástla tá úzkosť. Poslúchla ho a vrátila sa s časťou eskorty do svojho paláca, nedokázala však prestať myslieť na to... na tie ťaživé obavy... čo ak sa niečo stalo, čo ak sa im nepodarilo ich upokojiť a niekoho zrania... chápala ich hnev, ich túžbu po zmenách, ktorý v iných oblastiach cítila aj ona sama, no nemohla sa postaviť za niečo, čo by v danom okamihu rozbilo zaužívaný poriadok, nebola na to dosť silná, a nebola to jedna z tých zmien, ktoré by považovala v daný okamih za právne, bola pripravená si ich vypočuť, no nie, takto, nie keď prejavili túto svoju násilnú časť, na ktorú si ešte nezvykla. Jej netrpezlivosť vzrástla, nebolo možné s ňou vydržať ani jej dámy sa k nej nesmeli priblížiť... Nedokázala sa upojiť, kým sa nevrátil. Jej strach sa po jeho návrate zmenil na šťastie, na vedomie, že... dokáže byť veľmi šťastná, keď je po jej boku... obdivovala aj to, ako im pokojne čelil ako neprejavil ani len náznak akéhokoľvek nepohodlia. Stále sa ešte mala čo učiť, kým jej srdce si už vybralo a bez dovolenia túžilo po niečom zakázanom, čo sa vymykalo pravidlám jej sveta. No ona už teraz bola bezmocná voči tomu volaniu svojho vlastného srdca. A teraz, keď už bola zmierená s tým, že túto jedinú vec bude presadzovať aj za cenu všetkého ostatného, odhodlane sa prechádzala po galérii. Dash ju poslušne nasledoval, jej milý Dash, keď bol pri nej cítila aspoň čiastočne tú ľahkosť... tých dní, kedy bolo všetko také jasné a ona nečelila žiadnemu citovému zmätku, no zároveň si ani nepriala to vrátiť späť, už šla cestou, ktorá ju videla k šťastiu, alebo aj k bolesti... Keďže podľa všeobecných zvyklostí spojených s jej kráľovským majestátom, ona mala byť tou, kto požiada o ruku muža, ktorého si bude chcieť vziať.
Nepochybne preto, ignorovala Dashovu túžbu po hre aj následný znepokojený štekot. Myslela len na to, čo bude musieť urobiť, aby získala to, čo chce... Myslela opäť len na lorda M, na Williama... Priala si byť s ním osamote, na mieste, kde bude cítiť istotu, obávala sa, že čím dlhšie bude čakať, tým viac o tom bude uvažovať. A čas nebol jej priateľom. Dalo sa predpokladať, že jej strýkovia sa proti nej spriahnu a hlavne Camberland bude trvať na pozvaniach, ktoré nebude môcť ignorovať ani anglická kráľovná.
Chcela ho ochrániť pred dôsledkami spojenými s týmito návštevami a takisto aj seba pred odmietnutiami, ktoré neboli s politického hľadiska priaznivé.
