Mal v úmysle presadiť nový dodatok v balíku predbežných opatrení, ktoré mala snemovňa lordov schváliť v najbližšom čase. Aby sa vyhol zvyčajnému postoju – veľa kriku a málo všeobecného pochopenia, rozhodol sa to ministrom dávkovať postupne, bez toho, aby si uvedomovali kam bude smerovať tá malá úprava obsahu, bez toho, aby sa čo i len pokúsili prejaviť väčší odpor, proti úprave zdanlivo bezvýznamného zákona.
Našiel cestu, mal v úmysle dodržať svoj sľub, aj keď pochyboval, že im skutočne bude dovolené, aby... No neprial si, aby si jeho kráľovná myslela, že za ňu nebojoval, že mu nezáležalo na ich spoločnej dohode.
Brockett hall, bol jeho útočiskom, počas týchto bojov s pergamenom, keď niekoľko nocí strávil neúprosným hľadaním, jeho rukami prešlo nespočítateľné množstvo starých spisov a dodatkov, cítil sa takmer ako vo svojich začiatkoch, keď sa ešte len zoznamoval s tým zložitým systémom.
Zaspával vo svojom kresle, obklopený spismi, sluhovia okolo neho chodili v najvyššej tichosti, keď podliehal svojim pracovným náladám, bolo ťažké s ním vychádzať. Cez deň spracovával členov svojej strany, chodieval na rokovania do snemovne a počas tých nocí nechával tú cestu, po ktorej túžila rásť, stávala sa postupne skutočnou možnosťou. Práve teraz bol ten najvhodnejší čas a vedel, že isté príležitosti sa už nikdy nezvyknú opakovať.
Odpovedal aj na kráľovnine odkazy, cítil to znepokojenie, ktorým bola ovládaná, no mal svoje dôvody na to, aby práve teraz priveľmi nedráždil isté osoby, ktoré by snáď mohli nadobudnúť ten dojem, že kráľovná si bez neho neporadí, musela si zvyknúť aj na tú alternatívu, že bude musieť čeliť tomu tlaku aj bez jeho pomoci.
„Milord...“ jeho osobný komorník Stuart, sa postaral o to, aby opustil myšlienky týkajúce sa kráľovnej.
„Bylinkárka vám priniesla tú masť...“ jeho slová mu pripomenuli menšie zranenie z predchádzajúcej noci, spôsobené jeho vlastnou nepozornosťou a únavou. Nepochybne k tomu dopomohol aj pohár vína, ktorý si doprial.
Pokynul mu, aby mu pomohol vyzliecť vestu aj košeľu, práve teraz to preňho nebola tá najpríjemnejšia činnosť a aj tak to bola jedna z jeho obvyklých povinností. Stuart postupoval opatrne, tak ako to mal vo zvyku, William ho nechal prechovať, nijako nekomentoval jeho obvyklé nadšenie.
Zasiahla ho bolesť, keď pocítil dotyk jeho drsných prstov, márne sa snažiacich o jemnosť, dokonale však pôsobili na to správne miesto. No bola to len slabá bolesť, slabá oproti iným bolestiam, ktoré mal možnosť spoznať.
Postupne si zvykal na ten príjemný druh tlaku, no uvoľnenie, ktoré mu prinášal ľudský dotyk.
Keď Stuart skončil, cítil sa už omnoho lepšie, o to viac ocenil jeho snahu opäť ho obliecť, nepochybne presne podľa jeho zvyčajných predstáv.
„Máte ešte nejaké prianie, milord?“ v jeho slovách, akoby toho bolo viac, viac toho porozumenia, ktoré potreboval cítiť, no boli tu isté témy, ktoré boli prednejšie než jeho vlastné pohodlie.
„Postaral si sa o to, aby lady Clearwoodová bola so svojím pobytom v Brockett halle spokojná?“
„Áno, milord...“ odpovedal mu až príliš rýchlo, jeho mladý komorník, stihol však aj previnilo sklopiť zrak čo neušlo jeho pozornosti.
Zvyčajne nemal pochopenie pre záležitosti, týkajúce sa služobníctva, bol tak vychovaný, aby dodržiaval tie prísne stanovené hranice a nestrpel žiadny odpor, nedokázal to ani pri najlepšej vôli zmeniť, ani vo vzťahu k ľudu, ktorému takpovediac vládol.
Čo však neznamenalo, že nemal toho chlapca svojím spôsobom rád, že jeho spoločnosť preňho vždy nebola príjemnou zmenou, no nebol ani ochotný robiť ústupky istého druhu a dovoliť im, aby si mysleli, že neposlušnosť je absolútne v poriadku.
„Stalo sa niečo, čo by si vyžadovalo moju pozornosť, Stuart...“
Prial si, aby mu to povedala sama, aby sa sním o tom pozhovárala, no pochyboval o tom, že bude prístupná voči rozhovorom podobného druhy, aj napriek tomu, že to bol práve on, kto sa snažil vyriešiť problémy jej manžela a hrozbu toho, že skončí vo väzení pre dlžníkov, no zrejme sa nemohla zmieriť s tým, že skončila v rukách lorda Melbeurna desivého a hrozného s celou jeho pochybnou minulosťou, ktorá v ňom zničila niečo dôležité, čo už nemohol vrátiť späť.
Práve o ňom sa predsa hovorilo, že jeho manželka bola šialená, že on sám ju dohnal do stavu, keď bola nútená utiecť a strata jeho syna Augusta, bola takisto len dôsledkom jeho nezodpovedného správania.
Prečo by sestra mala veriť práve jemu? Priznával tú časť viny, ktorá mu prináležala, v jeho manželstve bolo len málo šťastných chvíľ, no všetky tie rozhovory a prenáhlené úsudky, nemohli byť dôvodom na pokračovanie ich vzájomných nezhôd.
A bol tu aj ten lord Melbourne, ktorý podľa všeobecnej mienky túžil len po moci, získal si kráľovninu priazeň a stál po jej boku len preto, že túžil vládnuť a naplniť všetky svoje ambície, aj to bol jeden z uhlov pohľadu, ktorému čelil.
Moc tohto druhu však považoval za predceňovanú, už dlhší čas uvažoval nad možnosťou pokojného života v ústraní, bez toho neúprosného tlaku, bez mocenských bojov, po ktorých túžil čoraz menej. No nedokázal sa zriecť tej možnosti, tomu nečakanému daru života, spojenému s jej šťastím.
Keď ju po prvý raz stretol, svoju kráľovnú, tú mladú ženu, ktorá hľadala svoju vlastnú identitu a snažila sa uniknúť tej osamelosti, ktorej bola vystavená, keď cítil že potrebuje, aby na istý čas od svojich plánoch upustil, priťahovaný k nej neúprosne a s takou istotu, keď jej spoločnosť preňho bola súčasťou toho nového prebudenia a on opäť nachádzal zmyslel vo svojej práci, keď h opotrebovala osoba, na ktorej mu aj proti vôli jeho rozumu záležalo.
Tá mladá žena, ktorej vlastná rodina nepripravila na všetky úskalia spojené s jej pozíciou.
Napriek tomu však v sebe našla odvahu, ktorú on dokázal len obdivovať, videl pred sebou aj kráľovnú, tú jej prirodzenú vznešenosť, jej pochopenie aj vo vzťahu k nižším vrstvám, ktorých ťažký údel on sám považoval za prirodzený.
Nepochybne práve vďaka týmto skutočnostiam boli rozhovory s ňou preňho zdrojom neobvyklého potešenia.
No Stuart zjavne nemal v úmysle odpovedať mu, keďže jeho mlčanie aj naďalej pretrvávalo a on bol opäť ovládaný neúprosnými myšlienkami, preto musel byť naňho prísnejší, aj keď len veľmi nerád sa uchyľoval k takémuto spôsobu komunikácie.
„Bude lepšie, Stuart, ak mi to povieš teraz skôr než sa to dozviem od iných a ty jediný budeš za to zodpovedný...“
„Lady Clearwoodová nedávno odišla... len ona sama a nechala tu pre vás isté dokumenty....“
To neboli správy, s ktorými by sa vyrovnával ľahko, nemala dôvod od neho utekať, ona nie, neublížil by jej, nebolo v jeho silách jej už viac ani nič vyčítať.
„Priveď mi sem, Elinor...“ prikázal mu nekompromisne. Zrejme prišiel čas, aby sa s ňou pozhováral, skôr než úplne stratí trpezlivosť.
Našiel cestu, mal v úmysle dodržať svoj sľub, aj keď pochyboval, že im skutočne bude dovolené, aby... No neprial si, aby si jeho kráľovná myslela, že za ňu nebojoval, že mu nezáležalo na ich spoločnej dohode.
Brockett hall, bol jeho útočiskom, počas týchto bojov s pergamenom, keď niekoľko nocí strávil neúprosným hľadaním, jeho rukami prešlo nespočítateľné množstvo starých spisov a dodatkov, cítil sa takmer ako vo svojich začiatkoch, keď sa ešte len zoznamoval s tým zložitým systémom.
Zaspával vo svojom kresle, obklopený spismi, sluhovia okolo neho chodili v najvyššej tichosti, keď podliehal svojim pracovným náladám, bolo ťažké s ním vychádzať. Cez deň spracovával členov svojej strany, chodieval na rokovania do snemovne a počas tých nocí nechával tú cestu, po ktorej túžila rásť, stávala sa postupne skutočnou možnosťou. Práve teraz bol ten najvhodnejší čas a vedel, že isté príležitosti sa už nikdy nezvyknú opakovať.
Odpovedal aj na kráľovnine odkazy, cítil to znepokojenie, ktorým bola ovládaná, no mal svoje dôvody na to, aby práve teraz priveľmi nedráždil isté osoby, ktoré by snáď mohli nadobudnúť ten dojem, že kráľovná si bez neho neporadí, musela si zvyknúť aj na tú alternatívu, že bude musieť čeliť tomu tlaku aj bez jeho pomoci.
„Milord...“ jeho osobný komorník Stuart, sa postaral o to, aby opustil myšlienky týkajúce sa kráľovnej.
„Bylinkárka vám priniesla tú masť...“ jeho slová mu pripomenuli menšie zranenie z predchádzajúcej noci, spôsobené jeho vlastnou nepozornosťou a únavou. Nepochybne k tomu dopomohol aj pohár vína, ktorý si doprial.
Pokynul mu, aby mu pomohol vyzliecť vestu aj košeľu, práve teraz to preňho nebola tá najpríjemnejšia činnosť a aj tak to bola jedna z jeho obvyklých povinností. Stuart postupoval opatrne, tak ako to mal vo zvyku, William ho nechal prechovať, nijako nekomentoval jeho obvyklé nadšenie.
Zasiahla ho bolesť, keď pocítil dotyk jeho drsných prstov, márne sa snažiacich o jemnosť, dokonale však pôsobili na to správne miesto. No bola to len slabá bolesť, slabá oproti iným bolestiam, ktoré mal možnosť spoznať.
Postupne si zvykal na ten príjemný druh tlaku, no uvoľnenie, ktoré mu prinášal ľudský dotyk.
Keď Stuart skončil, cítil sa už omnoho lepšie, o to viac ocenil jeho snahu opäť ho obliecť, nepochybne presne podľa jeho zvyčajných predstáv.
„Máte ešte nejaké prianie, milord?“ v jeho slovách, akoby toho bolo viac, viac toho porozumenia, ktoré potreboval cítiť, no boli tu isté témy, ktoré boli prednejšie než jeho vlastné pohodlie.
„Postaral si sa o to, aby lady Clearwoodová bola so svojím pobytom v Brockett halle spokojná?“
„Áno, milord...“ odpovedal mu až príliš rýchlo, jeho mladý komorník, stihol však aj previnilo sklopiť zrak čo neušlo jeho pozornosti.
Zvyčajne nemal pochopenie pre záležitosti, týkajúce sa služobníctva, bol tak vychovaný, aby dodržiaval tie prísne stanovené hranice a nestrpel žiadny odpor, nedokázal to ani pri najlepšej vôli zmeniť, ani vo vzťahu k ľudu, ktorému takpovediac vládol.
Čo však neznamenalo, že nemal toho chlapca svojím spôsobom rád, že jeho spoločnosť preňho vždy nebola príjemnou zmenou, no nebol ani ochotný robiť ústupky istého druhu a dovoliť im, aby si mysleli, že neposlušnosť je absolútne v poriadku.
„Stalo sa niečo, čo by si vyžadovalo moju pozornosť, Stuart...“
Prial si, aby mu to povedala sama, aby sa sním o tom pozhovárala, no pochyboval o tom, že bude prístupná voči rozhovorom podobného druhy, aj napriek tomu, že to bol práve on, kto sa snažil vyriešiť problémy jej manžela a hrozbu toho, že skončí vo väzení pre dlžníkov, no zrejme sa nemohla zmieriť s tým, že skončila v rukách lorda Melbeurna desivého a hrozného s celou jeho pochybnou minulosťou, ktorá v ňom zničila niečo dôležité, čo už nemohol vrátiť späť.
Práve o ňom sa predsa hovorilo, že jeho manželka bola šialená, že on sám ju dohnal do stavu, keď bola nútená utiecť a strata jeho syna Augusta, bola takisto len dôsledkom jeho nezodpovedného správania.
Prečo by sestra mala veriť práve jemu? Priznával tú časť viny, ktorá mu prináležala, v jeho manželstve bolo len málo šťastných chvíľ, no všetky tie rozhovory a prenáhlené úsudky, nemohli byť dôvodom na pokračovanie ich vzájomných nezhôd.
A bol tu aj ten lord Melbourne, ktorý podľa všeobecnej mienky túžil len po moci, získal si kráľovninu priazeň a stál po jej boku len preto, že túžil vládnuť a naplniť všetky svoje ambície, aj to bol jeden z uhlov pohľadu, ktorému čelil.
Moc tohto druhu však považoval za predceňovanú, už dlhší čas uvažoval nad možnosťou pokojného života v ústraní, bez toho neúprosného tlaku, bez mocenských bojov, po ktorých túžil čoraz menej. No nedokázal sa zriecť tej možnosti, tomu nečakanému daru života, spojenému s jej šťastím.
Keď ju po prvý raz stretol, svoju kráľovnú, tú mladú ženu, ktorá hľadala svoju vlastnú identitu a snažila sa uniknúť tej osamelosti, ktorej bola vystavená, keď cítil že potrebuje, aby na istý čas od svojich plánoch upustil, priťahovaný k nej neúprosne a s takou istotu, keď jej spoločnosť preňho bola súčasťou toho nového prebudenia a on opäť nachádzal zmyslel vo svojej práci, keď h opotrebovala osoba, na ktorej mu aj proti vôli jeho rozumu záležalo.
Tá mladá žena, ktorej vlastná rodina nepripravila na všetky úskalia spojené s jej pozíciou.
Napriek tomu však v sebe našla odvahu, ktorú on dokázal len obdivovať, videl pred sebou aj kráľovnú, tú jej prirodzenú vznešenosť, jej pochopenie aj vo vzťahu k nižším vrstvám, ktorých ťažký údel on sám považoval za prirodzený.
Nepochybne práve vďaka týmto skutočnostiam boli rozhovory s ňou preňho zdrojom neobvyklého potešenia.
No Stuart zjavne nemal v úmysle odpovedať mu, keďže jeho mlčanie aj naďalej pretrvávalo a on bol opäť ovládaný neúprosnými myšlienkami, preto musel byť naňho prísnejší, aj keď len veľmi nerád sa uchyľoval k takémuto spôsobu komunikácie.
„Bude lepšie, Stuart, ak mi to povieš teraz skôr než sa to dozviem od iných a ty jediný budeš za to zodpovedný...“
„Lady Clearwoodová nedávno odišla... len ona sama a nechala tu pre vás isté dokumenty....“
To neboli správy, s ktorými by sa vyrovnával ľahko, nemala dôvod od neho utekať, ona nie, neublížil by jej, nebolo v jeho silách jej už viac ani nič vyčítať.
„Priveď mi sem, Elinor...“ prikázal mu nekompromisne. Zrejme prišiel čas, aby sa s ňou pozhováral, skôr než úplne stratí trpezlivosť.
***
„Veľmi ma to mrzí, lord Melbourne...“ opäť sa mu ospravedlňovala.
Elinor si tisla ruky k bližšie k telu, dívala sa naňho so strachom, ovládaná tým nepríjemným napätím. Čítal z jej postoja vnútorné, napätie, strach a pokus o uzavretie sa pred všetkým, čo by jej mohlo ublížiť, vrátane neho.
Stála tam v jednoduchých sivých šatách, s vlasmi voľne rozpustenými, čo nebolo tak často zvykom, pri takýchto príležitostiach. No ona nemala pri sebe takmer nič, keď sem prišla, závisela úplne od jeho vôle, od tej možnosti, že ak by sa on nerozhodol ju podporiť, jej život by sa mohol zvrtnúť nebezpečným smerom.
Bez šperkov, bez istoty, ktorú poskytovalo spoločenské postavenie, ona sama bola práve teraz závislá od jeho rozhodnutí, čo nebola pre ňu príjemnou predstavou.
„Nie je nutné, aby si sa mi za čokoľvek ospravedlňovala, Elinor...“ prial si, aby jeho záujem nepovažovala za miešanie sa do jej záležitosti, nechcel urobiť chyby, ktorých sa dopustil, keď sa vôbec nepokúšal porozumieť svojej manželke Caroline, teraz bol omnoho vnímavejší k istým veciam, ktoré považoval za dôležité.
Venovala mu len jemné prikývnutie a on pochopil, že sa zrejme len tak ľahko nerozhovorí, že si to bude žiadať viac času, kým prekoná svoj strach z neho, aj keď si nikdy neprial ho v nej upevňovať.
Práve teraz pre ňu nebol premiérom ani váženým lordom Melbournom, bol len mužom, ktorý si prial, aby sa mala v živote dobre, aby mala viac dôvodov na úsmev a menej na chladnú strohosť, ktorá bola jej zbraňou proti svetu.
„Brockett hall považuj za svoj domov... Vždy tu nájdeš pomoc aj podporu, nech už bude rozhodnutie akékoľvek... Neskôr sa dohodneme na tom, čo všetko bude nutné ešte urobiť...“
Opäť prikývla, jemne sa uklonila, čo on sám ani len práve teraz nevyžadoval, no ona sa s ním rozlúčila týmto spôsobom, zjavne až príliš spokojná s tým, že ju nateraz oslobodzuje od ďalších vysvetlení.
„Veľmi ma to mrzí, lord Melbourne...“ opäť sa mu ospravedlňovala.
Elinor si tisla ruky k bližšie k telu, dívala sa naňho so strachom, ovládaná tým nepríjemným napätím. Čítal z jej postoja vnútorné, napätie, strach a pokus o uzavretie sa pred všetkým, čo by jej mohlo ublížiť, vrátane neho.
Stála tam v jednoduchých sivých šatách, s vlasmi voľne rozpustenými, čo nebolo tak často zvykom, pri takýchto príležitostiach. No ona nemala pri sebe takmer nič, keď sem prišla, závisela úplne od jeho vôle, od tej možnosti, že ak by sa on nerozhodol ju podporiť, jej život by sa mohol zvrtnúť nebezpečným smerom.
Bez šperkov, bez istoty, ktorú poskytovalo spoločenské postavenie, ona sama bola práve teraz závislá od jeho rozhodnutí, čo nebola pre ňu príjemnou predstavou.
„Nie je nutné, aby si sa mi za čokoľvek ospravedlňovala, Elinor...“ prial si, aby jeho záujem nepovažovala za miešanie sa do jej záležitosti, nechcel urobiť chyby, ktorých sa dopustil, keď sa vôbec nepokúšal porozumieť svojej manželke Caroline, teraz bol omnoho vnímavejší k istým veciam, ktoré považoval za dôležité.
Venovala mu len jemné prikývnutie a on pochopil, že sa zrejme len tak ľahko nerozhovorí, že si to bude žiadať viac času, kým prekoná svoj strach z neho, aj keď si nikdy neprial ho v nej upevňovať.
Práve teraz pre ňu nebol premiérom ani váženým lordom Melbournom, bol len mužom, ktorý si prial, aby sa mala v živote dobre, aby mala viac dôvodov na úsmev a menej na chladnú strohosť, ktorá bola jej zbraňou proti svetu.
„Brockett hall považuj za svoj domov... Vždy tu nájdeš pomoc aj podporu, nech už bude rozhodnutie akékoľvek... Neskôr sa dohodneme na tom, čo všetko bude nutné ešte urobiť...“
Opäť prikývla, jemne sa uklonila, čo on sám ani len práve teraz nevyžadoval, no ona sa s ním rozlúčila týmto spôsobom, zjavne až príliš spokojná s tým, že ju nateraz oslobodzuje od ďalších vysvetlení.
***
„Strýko William, naozaj spolu vyberieme kvety pre našu kráľovnú?“ so všetkou vážnosťou sa ho opýtal Ashton. Jeho synovec, ktorého sa rozhodol vziať von, počas jedného z tých zriedkavo slnečných dní, by bol takmer hriech, neurobiť to.
Chytil ho za ruku, ovládaný iným druhom úsmevu, pripravený na všetky tie otázky, snažil sa nemyslieť na to, aký by bol August v jeho veku, na tú stratu, s ktorou sa vyrovnával len veľmi pomaly, počas tých dní, kedy boli spomienky najsilnejšie. No už takmer zabudol aké to je, keď k nemu pristúpi dieťa, keď môže spolu s ním prežívať tú radosť s objavovania sveta, tú dôveru, ktorá nemôže byť ničím nahradená.
„Strýko, je kráľovná pekná?“
„Áno veľmi...“ rád zodpovedal tú otázku, keď spolu napokon vstúpili do jeho sklenníkov.
„A bude rada?“
„Bezpochyby...“
Nechal ho všetko si poobzerať, slobodne sa prechádzať medzi kvetmi, tak ako to mal rád aj on.
Tu neplatili žiadne obmedzenia. Kvety boli určené pre potešenie, boli vyjadrením lásky.
„Strýko William, naozaj spolu vyberieme kvety pre našu kráľovnú?“ so všetkou vážnosťou sa ho opýtal Ashton. Jeho synovec, ktorého sa rozhodol vziať von, počas jedného z tých zriedkavo slnečných dní, by bol takmer hriech, neurobiť to.
Chytil ho za ruku, ovládaný iným druhom úsmevu, pripravený na všetky tie otázky, snažil sa nemyslieť na to, aký by bol August v jeho veku, na tú stratu, s ktorou sa vyrovnával len veľmi pomaly, počas tých dní, kedy boli spomienky najsilnejšie. No už takmer zabudol aké to je, keď k nemu pristúpi dieťa, keď môže spolu s ním prežívať tú radosť s objavovania sveta, tú dôveru, ktorá nemôže byť ničím nahradená.
„Strýko, je kráľovná pekná?“
„Áno veľmi...“ rád zodpovedal tú otázku, keď spolu napokon vstúpili do jeho sklenníkov.
„A bude rada?“
„Bezpochyby...“
Nechal ho všetko si poobzerať, slobodne sa prechádzať medzi kvetmi, tak ako to mal rád aj on.
Tu neplatili žiadne obmedzenia. Kvety boli určené pre potešenie, boli vyjadrením lásky.
„Všetky sú krásne veľmi... aj veľké aj maličké... toľko kvetov, tak veľa, ako vieš ktoré sú pre ňu?“
„Ešte som sa nerozhodol, no spolu to istotne zistíme...“
„Áno, spolu... ale ja viem, aspoň viem, aké kvety má rada Elinor...“
„Naozaj to vieš?“
Ash sa opäť usmial.
„Má rada biele ruže, tie rástli pod oblokom jej izby, to mi povedala.. má rada aj tie čierne akési ale zvláštne...“ nevedel si spomenúť na presný názov. „Škoda, že tu teraz nie je povedala by ti... ale ona sa asi rada stráca... no tu by sa jej veľmi páčilo, sľúb mi, že nabudúce vezmeme aj ju...“
„Isteže áno, mladý pane, ak mi pomôžete ju presvedčiť...“
Ash vážne prikyvoval. „Pomôžem...“
„Ešte som sa nerozhodol, no spolu to istotne zistíme...“
„Áno, spolu... ale ja viem, aspoň viem, aké kvety má rada Elinor...“
„Naozaj to vieš?“
Ash sa opäť usmial.
„Má rada biele ruže, tie rástli pod oblokom jej izby, to mi povedala.. má rada aj tie čierne akési ale zvláštne...“ nevedel si spomenúť na presný názov. „Škoda, že tu teraz nie je povedala by ti... ale ona sa asi rada stráca... no tu by sa jej veľmi páčilo, sľúb mi, že nabudúce vezmeme aj ju...“
„Isteže áno, mladý pane, ak mi pomôžete ju presvedčiť...“
Ash vážne prikyvoval. „Pomôžem...“
***
Kráľovná neprijala jeho ospravedlnenie. Požadovala okamžitý návrat a on bol povinný poslúchnuť jej príkaz.
List, ktorý mu poslala bol obrazom jej hnevu, predzvesťou toho, že ich stretnutie nebude najpríjemnejšie.
A predpokladal, že jej už aj povedali, čomu sa podľa nich venoval aj o nových šatách slečny Clearwoodovej. O nedostatku dekóra z jej strany.
Pripravoval sa na tú možnosť, že sa bude musieť pred ňou obhajovať, napokon považoval za správnu voľbu podpísanie tých dokumentov.
A jeho zlá nálada neunikla ani Elinorinej pozornosti, ponechala svoju rozčítanú knihu svojmu osudu a pristúpila bližšie k nemu. Teraz, keď sa delili o knižnicu, keď si zvykla na jeho vplyv na jej život, bolo omnoho jednoduchšie s ňou komunikovať. A cez jeho plece si prečítala kráľovnin list, proti čomu nič nenamietal.
„Takže budete musieť odísť?“
To boli prvé slová po dlhom čase, prvý priamy pohľad...“
„Áno, dostal som to príkazom a proti tomu neexistuje žiadna bezpečná obrana...“
„A už ste sa rozhodli...“ nedokončila myšlienku, stiahla sa späť, akoby sa obávala jeho hnevu, no on nemal v úmysle sa na ňu hnevať. Určite nie po tej včerajšej kriketovej hre a druhej prechádzke do sklenníkov, počas ktorej spoznal aj iné stránky jej povahy a presvedčil sa o tom, že aj ona sa len snaží ochrániť to, čo je pre ňu najdrahšie. To mali spoločné, to im pomohlo prekonať tie počiatočné rozdiely.
Jeho neochota sa vrátiť bola spôsobená tlakom, o ktorom vedel, že ho na dlhší čas pripraví o pokoj.
Vedel však, že nedokáže, že nebude môcť... a bolesť nikdy nebola jeho priateľom... prial si vyhnúť sa je vplyvu. Nemyslieť na ten sľub, ktorý by mohol narušiť jej starostlivo chránený svet. Zaprisahal sa snáď tisíc ráz, že to neurobí, no kráľovná za ním prišla a urobila ten krok, ktorý... Bol unavený, zbavený nádeje na pokoj. A od neho sa stále žiadali len a len rozhodnutia... Elinor sa to takisto rozhodla urobiť. Vyčítať jej to by však nebolo z jeho strany spravodlivé. Ona nevedela, akým rozhodnutiam čelí.
Boli to však rozhodnutia toho Willama Melbourna, ktorým sa stal jeho obrana bola zlomená práve kráľovnou, keď ho po prvý raz oslovila lord M. A Elinor si zrejme tiež našla svoj spôsob, ako zaujať jeho pozornosť. Nemal v úmysle ju ďalej trápiť.
„Podpísal som tie dokumenty... no bude ešte nutné ich úradné overenie...“ zdalo sa, že nič viac nie je nutné, len ďalšie úsmevy a nevyhnutná blízkosť.
List, ktorý mu poslala bol obrazom jej hnevu, predzvesťou toho, že ich stretnutie nebude najpríjemnejšie.
A predpokladal, že jej už aj povedali, čomu sa podľa nich venoval aj o nových šatách slečny Clearwoodovej. O nedostatku dekóra z jej strany.
Pripravoval sa na tú možnosť, že sa bude musieť pred ňou obhajovať, napokon považoval za správnu voľbu podpísanie tých dokumentov.
A jeho zlá nálada neunikla ani Elinorinej pozornosti, ponechala svoju rozčítanú knihu svojmu osudu a pristúpila bližšie k nemu. Teraz, keď sa delili o knižnicu, keď si zvykla na jeho vplyv na jej život, bolo omnoho jednoduchšie s ňou komunikovať. A cez jeho plece si prečítala kráľovnin list, proti čomu nič nenamietal.
„Takže budete musieť odísť?“
To boli prvé slová po dlhom čase, prvý priamy pohľad...“
„Áno, dostal som to príkazom a proti tomu neexistuje žiadna bezpečná obrana...“
„A už ste sa rozhodli...“ nedokončila myšlienku, stiahla sa späť, akoby sa obávala jeho hnevu, no on nemal v úmysle sa na ňu hnevať. Určite nie po tej včerajšej kriketovej hre a druhej prechádzke do sklenníkov, počas ktorej spoznal aj iné stránky jej povahy a presvedčil sa o tom, že aj ona sa len snaží ochrániť to, čo je pre ňu najdrahšie. To mali spoločné, to im pomohlo prekonať tie počiatočné rozdiely.
Jeho neochota sa vrátiť bola spôsobená tlakom, o ktorom vedel, že ho na dlhší čas pripraví o pokoj.
Vedel však, že nedokáže, že nebude môcť... a bolesť nikdy nebola jeho priateľom... prial si vyhnúť sa je vplyvu. Nemyslieť na ten sľub, ktorý by mohol narušiť jej starostlivo chránený svet. Zaprisahal sa snáď tisíc ráz, že to neurobí, no kráľovná za ním prišla a urobila ten krok, ktorý... Bol unavený, zbavený nádeje na pokoj. A od neho sa stále žiadali len a len rozhodnutia... Elinor sa to takisto rozhodla urobiť. Vyčítať jej to by však nebolo z jeho strany spravodlivé. Ona nevedela, akým rozhodnutiam čelí.
Boli to však rozhodnutia toho Willama Melbourna, ktorým sa stal jeho obrana bola zlomená práve kráľovnou, keď ho po prvý raz oslovila lord M. A Elinor si zrejme tiež našla svoj spôsob, ako zaujať jeho pozornosť. Nemal v úmysle ju ďalej trápiť.
„Podpísal som tie dokumenty... no bude ešte nutné ich úradné overenie...“ zdalo sa, že nič viac nie je nutné, len ďalšie úsmevy a nevyhnutná blízkosť.
***
Vstúpil do Buckinghamského paláca. Jej sídla, jej domova, kde bol vítaný ale aj... No on sám schvaľoval jej výber, to miesto malo svoju atmosféru, zhodovalo sa s jeho predstavami o vhodnej domácnosti pre anglickú kráľovnú.
Jeho odchod s Brockett hall však sprevádzala neistota a obavy spojené s tou chvíľou slabosti, vedel, že sú chyby, ktoré sa neodpúšťajú a toto bola jedna z nich, spoznal váhu tých útokov, ktoré mu spoločnosť bola ochotná láskavo uštedriť. A lord Melbourne nebol členom kráľovnej rodiny aby proti jeho prehreškom len tak zatvárali oči, bol len jedným z nástrojov moci, pripravený podriaďovať sa svojej funkcii.
Brockett hall bol slobodou, ku ktorej sa vždy raz vrátil a veril, že neexistuje lepšie miesto než domov.
Vstúpil do Buckinghamského paláca. Jej sídla, jej domova, kde bol vítaný ale aj... No on sám schvaľoval jej výber, to miesto malo svoju atmosféru, zhodovalo sa s jeho predstavami o vhodnej domácnosti pre anglickú kráľovnú.
Jeho odchod s Brockett hall však sprevádzala neistota a obavy spojené s tou chvíľou slabosti, vedel, že sú chyby, ktoré sa neodpúšťajú a toto bola jedna z nich, spoznal váhu tých útokov, ktoré mu spoločnosť bola ochotná láskavo uštedriť. A lord Melbourne nebol členom kráľovnej rodiny aby proti jeho prehreškom len tak zatvárali oči, bol len jedným z nástrojov moci, pripravený podriaďovať sa svojej funkcii.
Brockett hall bol slobodou, ku ktorej sa vždy raz vrátil a veril, že neexistuje lepšie miesto než domov.
