pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeňobsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
„Karamelky, Severus?“
Zamračil sa.
„Nie, pán riaditeľ, domnievam sa, že tentoraz to nebude stačiť.“
Pristúpil k Albusovmu stolu, viac než ochotný s ním opäť viesť tú pre nich oboch náročnú diskusiu.
„Nedokážem sa ti pozrieť do očí a urobiť to, neviem, či budem schopný...“
Úsmev na riaditeľovej tvári, ďalšia kocka do veže, ktorú si staval. Profesor elixírov si prial, aby si k nemu nikdy nevytvoril blízky vzťah, aby už teraz nepociťoval tú stratu, ktorá mu nedovolila pokojne spávať.
Najprv chrániť Pottera, a potom byť opäť len poslušným nástrojom jeho vôle.
„Tie slová sa už nedajú vrátiť späť...“
„To si plne uvedomujem, Severus, ty vieš vie, že si nemôžeme dovoliť ponechať tvoj vplyv na Temného pána na náhodu. Harry potrebuje, aby si mu pomohol, aby si urobil to, čo nikto iný urobiť nemôže... Ak príde čas a Draco zlyhá bude to tvoja úloha...“
„Pre vás je to jednoduché, vy nemáte ani poňatia... Potter by to nedovolil, on by nikdy nesúhlasil, aby... Prosím vás, nenúťte ma k tomu...“ po prvý raz sa znížil aj k prosbám.
„Harry, Severus...“ opravil ho mierne Albus a akoby ani len nepočul jeho prosby, neodpustil si. „Nemôžeš Harryho práve teraz opustiť, ty si jeho nádejou a on je tvojou... Nezabúdaj na to, ostaň s ním...až do konca...“
Ostať s Potterom. Vlastne s Harrym. To bola jedna z tých nesplniteľných úloh. To bola zároveň aj spomienka, ktorej sa dotkol po meditácii na studenej dlážke. Prial si, aby sa mohol držať tej rady, aby našiel v sebe dostatok sebaovládania na to, aby Pottera už viac od seba neodstrčil, aby sa pre jeho dobro nebránil tej bolesti.
Nezlepšilo sa to, ani teraz, keď bol Harry preč. Tie úvahy, ktorým sa nemohol vyhnúť. A hlavne nie teraz, keď ten chlapec skončil na neoficiálnom výsluchu, týkajúcom sa jeho prípadu. No predpokladal, že sa nebude venovať len tomu, čo ešte viac živilo jeho frustráciu.
Musel sám pred sebou priznať, aj keď nerád, že ho vôbec neteší predstava Pottera uzatvárajúceho manželstvo s Weasleyovou. No bol presvedčený o tom, že v tejto vojne Pottera nečaká nič dobré a každú chvíľu im hrozili tie dobré správy, vďaka ktorým pravidelne drankal od Kruma Denného Proroka. Teraz, už prichádzal omnoho skôr vďaka novému systému doručovania, ktorý bol výsledkom tej poslednej inšpekcie, čo bolo preňho aspoň čiastočným zdrojom rozptýlenia.
Snažil sa aspoň nemusieť na tie ďalšie komplikácie, ktoré by ešte relatívne mohli Pottera pritlačiť k múru.
Krížovému výsluchu ho už čiastočne podrobil aj on sám, bol neúprosný, krutý na čo mu Potter povedal, že by bol z neho vynikajúci prokurátor. A on to odmietol považovať za lichôtku.
Nevrátil sa k nemu ani k ich vzťahu, na ktorý si až podozrivo rýchlo privykol. Ani nedovolil sile pevnosti, aby sa ho dotkla, nie po tých Diggoryho slovách a korunu tomu nasadil aj Potter, keď s nesmiernou vážnosťou vyhlásil: „Ak by to bolo nevyhnutné, dokázal by si ujsť?“ Potter vskutku nemal tú právomoc ho úplne zbaviť okov, to mohol urobiť len ich veliteľ, zaklínadlo nebolo viazané na pevnosť samotnú, a Potter by sa možno dopustil toho šialenstva, že by v prípade zlyhania jeho obhajoby donútil veliteľa, aby to urobil. Ak by nestačilo len použitie sily pevnosti. To však bolo Snapovou nočnou morou a zakázal mu čo i len snívať o intervencii podobného druhu.
Niežeby Potter bol ochotný ho poslúchnuť. Preto s takou očividnou netrpezlivosťou očakával výsledok predbežného vypočúvania. Sloboda bola práve teraz preňho vítanou možnosťou, no nie za cenu zničenia Potterovho života. Harry ešte nevedel, čo to znamená, nerozumel tomu aké je byť poznačený a mať už len nepriateľov, ktorí sa nebudú snažiť pochopiť jeho dôvody. Preto prišla tá ďalšia spomienka, vtieravo a neúprosne vyplávala na povrch.
„Som Dumbledorov vrah, Potter, nech sú okolnosti jeho smrti akékoľvek, to je jediná informácia, ktorú verejnosť nikdy nevymaže zo svojej pamäti.“
„Ale vy ste, vy ste to predsa nechceli...“
Nechcel. To bolo slabé slovo, bojoval tak ako ešte nikdy, aby nemusel... Dokonca sa zmieril s predstavou, že by Draco, aj keď by ho za to zrejme dokázal len nenávidieť.
Naivný Potter. Ešte stále? Akoby nepripúšťal tú možnosť, že verejnosť nechce nič viac počuť, že nič iné nepotrebuje, len stručné a jednoduché informácie, Severus Snape, smrťožrút, Severus Snape, Dumbledorov vrah. To sú tie titulky, ktoré budú predávať čísla novín.
Položil ruky na Potterove plecia v snahe minimalizovať jeho nariekanie.
„Nechcel som to, no urobil som to, Potter, na to nesmieš zabudnúť... popieranie reality ti nepomôže presvedčiť wizengamot.“
„Urobím všetko, čo bude potrebné, aby to pochopili...“ prisľúbil mu, akoby snáď ani len nepočul všetko, čo sa mu doteraz tak pracne snažil vysvetliť.
Potter sa však len dostal do jeho objatia, to jediné zrejme teraz potreboval a on to neodmietol, aj keď to neznamenalo, že je medzi nimi všetko v poriadku, lebo to by nebola pravda aj to by bolo len popieranie nevyhnutného.
„Tak choď ak je to nutné a bojuj za to, čomu veríš...“ to mu napokon povedal prekvapený tým, že on sám použil slová tohto druhu.
Bbb
Túžiť po jeho vplyve na svoj život, po všetkých tých šialenstvách, na ktoré nikdy nemal nárok a najviac si prial nájsť samého seba. Zistiť kým je teraz, keď zanikli všetky tie úlohy, ktoré boli tak dlho súčasťou jeho života, ktoré ho nútili potláčať to ľudské a prispôsobovať sa vplyvu mocných, nemyslieť na nič iné než na príkazy oboch svojich pánov.
Ich slová sa ho však už mohli len dotknúť nič viac, už nebol služobníkom a možno bude mať v rukách svoj život, čo bola preňho nová a znepokojivá skutočnosť.
Opäť sa prechádzal z jednej strany na druhú, k jednej zo stien a naopak, opäť cítil na tvári ostrý morský vzduch, pery mal vysušené od vetra, rýchlo uhasil svoj smäd, no vrátili sa tie úzkosti, proti ktorým bojoval, úzkosti v podobe jeho vlastného otca.
„Severus...“
Videl tú jeho vysokú postavu, skláňajúcu sa nad ním, cítil pohľad tých jeho čiernych očí, podobných tým jeho, tých, v ktorých sa chcel nájsť, keď sa snažil získať si jeho pozornosť.
„Vitaj doma, otec...“ povedal mu tie slová, ktoré... si prial vysloviť.
Otcova ruka mu stisla plece.
„Počul som, že sa kamarátiš s tým dievčaťom, s tou Evansovou... býva tu neďaleko všakže...“
„Áno...“ nepoprel to, no desil sa tej možnosti, že by mu mohol zakázať, že by si dovolil... provokovať ho takýmto spôsobom.
No on povedal len: „Tak je to správne, však... povedali mi, že je taká ako ty, tak je to dobré, len si hľadaj kamarátku, ktorá je taká ako ty, tak je to najlepšie... len sa jej drž...“
Nechápal, nerozumel, prečo mu to hovorí, keď matke neustále vyhadzuje na oči jeho mágiu aj tú jej. No čím by boli, keby ju nemali, keby v nich nekolovala ako druhá krv.
Otec by ho možno mal radšej, aby bol ako on, keby sa k nemu pridal, no on to nemienil urobiť.
Cítil ako ho otcova ruka opustila, ako sa smial, akoby sa vysmieval jeho pocitom, akoby si prial, absolútne ho zmiasť. A potom len odišiel, tak ticho, akoby nikdy nevkročil do jeho izby.
Hľadať si tú, ktorá k nemu patrí, ktorá mu nespôsobí problémy a sklamanie. To mu zrejme chcel povedať.
Potter však k nemu nepatrí, z mnohých dôvodov, by nemal ani len pomyslieť na akékoľvek spojenie s ním.
Otcovo varovanie ho však neuspokojí, vedel, že mu už nebude viac stačiť len cúvnuť a podrobiť sa tomu, čo by mohli byť jednoduchšie či menej komplikované.
Je stratený, je priveľmi zaplatený do myšlienok týkajúcich sa Pottera, nemôže uniknúť.
A čo je najhoršie, možno ani nechce, možno si chce vziať ten svoj kúsok šťastia, tak ako oni všetci.
A zrejme sa nedokáže upokojiť, kým Pottera opäť neuvidí, kým s ním opäť nebude môcť hovoriť.
***
Dotkol sa tej možnosti, že by skutočne mohol opäť cítiť tú silu, ktorá sama prebudila uprostred tej ďalšej noci.
Netrápil sa, nemyslel, len cítil to temné pulzovanie, kdesi vo svojom chrbte. Tlačil ďalej, svoju myseľ od toho lákavého pocitu, že by mohol niečo znamenať, že by mohol niečo cítiť.
Utekal pred ňou do spomienok, ktoré dokázal kontrolovať.
Videl ju tam plakať. Plecia sa jej chveli. No nedotkol sa jej, neporušil ich tichú dohodu a nepribližovaní.
„Severus, ja som tehotná, možno by si mohol, ak by si chcel, tak ja by som...“
Tie slová boli ako jed.
Lily bola tehotná s Potterom, tie slová už niečo znamenali, nemohol pred nimi uniknúť.
„Prečo si s tým prišla práve za mnou... Je to predsa Potter, komu by si to mala vmiesť do tváre...“ kričal na ňu, nemohol zniesť tú možnosť, že všetko je stratené len a len kvôli nej a jej láske k Potterovi, že on sám prechádza zmenou, ktorú už nie je možné zastaviť.
„Chcela by som ťa požiadať, ja... bola by som rada, keby si... keby sme zabudli na to všetko... chcela by som, aby si bol krstným otcom... James možno najprv nebude súhlasiť, ale neskôr pochopí, že... „
Díval sa na ňu, akoby sa svet musel zblázniť už len preto, že niečo také vyslovila. Predpokladal, že Potter by radšej prehltol hypogrifa, ako pripustil niečo také a jej slová považoval len za istú formu provokácie, pre ňu tak veľmi netypickú.
„Nemôžem byť krstným otcom tvojho dieťaťa, Lily... no ďakujem ti za ponuku, predpokladám, že ten zablšenec Black, bude na túto úlohu viac než vhodný...“
„Severus, ja, tak som to nemyslela a mohol by si aspoň raz prestať urážať... už predsa nie sme na škole, myslela som, že ste z toho už vyrástli... Aspoň James sa o to snaží...“
Nepočúval ju, nie už viac nemohol, šiel ďalej svojou cestou, pustil jej ruku a ani sa viac za ňou neobzrel.
To bolo však posledný raz čo ju videl, okrem tej noci, keď vstúpil do toho domu, okrem tej noci, keď sa všetko definitívne zrútilo a on prišiel o časť svojej krutosti, keď pochopil, že sa nemôže len tak zriecť toho spojenia, ktoré medzi sebou mali, že to možno ani len ona nedokázala tak ľahko, ako si pôvodne myslel.
„Pane...“
Samozrejme to bol Potterov hlas, čo ho opäť vytrhlo zo sústredenia, jeho skvelá osobnosť bola zrazu pred ním a on ani nevedel, čo by mal...
Potter to samozrejme vedel hneď, ani sa nenazdal a pevne ho držal vo svojom objatí, bez toho, aby stál o toľkú sentimentálnosť tak skoro po opustení jednej z tých menej príjemných spomienok.
„Lily chcela, aby som bol tvojím krstným otcom... raz mi to navrhla, keď sme sa stretli...u Dumbledora...“ povedal mu, nepochybne preto, aby schladil jeho nadšenie.
„To urobila? A otec on by predsa...“
„Zrejme tehotenstvo spôsobilo, že bola istý čas zbavená schopnosti myslieť, no tebe to zdá sa aj zostalo...“
„Ale nie, určite to myslela vážne, asi sa chcela s tebou zmieriť... No otec by to asi niesol veľmi ťažko...“
„S tým počítaj, Potter... že by výsledkom toho bol možno aj duel medzi nami...“ nepopieral, že by takéto riešenie neprijal.
Mladší Potter pritlačil silnejšie na jeho chrbát, čo spôsobilo, že ho to opäť zabolelo. Vymanil sa z jeho zovretia a trochu si ho radšej poobzeral, len pre prípad, že by mu práve teraz náhodou niečo uniklo.
„Tak dosť, to by stačilo...“ prikázal mu nespokojne.
„Nuž nemôžem sa sťažovať, že sa to nestalo, Severus, keby si bol mojím krstným otcom, veci by boli omnoho komplikovanejšie.
Musel uznať, že má pravdu, no ani zďaleka ho to netrápilo tak, ako... Potterova bezhraničná drzosť.
***
Jeho bozk nemohol považovať za súčasť trestu, jeho prekliate telo sa odmietalo vzdať tej možnosti, že by si odoprel to potešenie, mať toho chlapca opäť pri sebe.
Bol tvrdší, neúprosnejší než zvyčajne. No Potter sa s ním nebude len tak zahrávať, nikdy ani len v tom najhoršom sne si nemôže myslieť, že by sa ním nechal ovládať.
Prudko ho od seba odsotil. Potter takmer spadol, no nezdalo sa, že by ho to akokoľvek znepokojilo.
„Všetko mi tak veľmi chýbalo, Severus... Nevieš si ani predstaviť, ako to a som bol preč len pár dní... je to šialené, že Azkaban je teraz viac mojím domovom než...“
„Aj napriek tomu, že práve ja som pánom pevnosti?“
„Možno aj preto.“
„Takže sa zasnúbime?“
„Potter!“
„Severus ja to naozaj myslím vážne, nie je to len hra...“
„Radšej opäť odíď, skôr než...“
„Neublížiš mi...“
„Tým si nebuď až taký istý.“
„Mám si kľaknúť...“
„Opováž sa...“ zamumlal Severus potešene, lebo predstava Pottera na jeho kolenách bola svojím spôsobom lákavá.
