17. 4. 2017

Snapov syn 3. kapitola (Quentin)









Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...





„Dobré ráno, pán Potter, čo vás sem privádza?“ opýtal sa s istou dávkou pohŕdania v hlase.
Jedine Potter si mohol dovoliť vojsť do ich domu, akoby patril jemu. A jeho otec toho muža chránil, kvôli nemu obetoval všetko. A Potter bol teraz tu ako anjel pomsty. Jediné čo ostávalo jemu, bolo pokojne sa dívať na to, ako sa lovci čiernych mágov hrabú v ich veciach. A desia tú, ktorú miloval. Videl ako zbledla, bolo to vpísané v jej tvári. Vtedy keď sa ona cítila takto  a jeho mrzelo, že ju nemôže ochrániť pred scénami tohto druhu si to uvedomoval najviac.
„Potrebujem hovoriť s vaším zákonným zástupcom, vy sám nie ste dosť kompetentný, aby ste mi zodpovedali všetky moje otázky,“ oznámil mu, akoby tým bolo všetko vyriešené.
„Mama je vo Francúzsku a pani Quirellová nie je doma... pokiaľ viem... budete sa musieť uspokojiť so mnou...“ položil Daphne ruku na plece, cítil ako sa postupne prestávala triasť a prial si, aby sa nestotožňoval s tou jej úzkosťou, aby mu až tak veľmi nezáležalo na tom, ako sa bude cítiť, lebo vedel, že ich ešte dlho bude rozdeľovať čas a ona sama nebola pripravená na to, aby niekoho ľúbila. Snažil sa nevidieť v jej len osobu, s ktorou si veľmi dobre rozumel, a cítil sa s ňou dobre, bez ohľadu na jej vek. No nikto ho nemohol obviniť z nečistých túžob, jeho láska bola práve teraz iná, bola skôr určitým druhom pokoja, oddelená od všetkého, čo by jej skutočne mohlo ublížiť.
„Hľadáme istú ženu, veľmi nebezpečnú, povráva sa, že sa pohybuje po okolí... Keďže tvrdíte, že sa práve teraz nemáme na koho obrátiť, budem musieť vypočuť aj vás...“ Potterov hlas prerušil jeho úvahy, prerušil jeho boje so sebou samým, aby skutočne veril, že je to tak, že tetine obviňujúce pohľady, že jej ubezpečenia o tom, že Daphne je slobodná a nepatrí k nemu aj napriek dohode, prenikli príliš hlboko a prebudili v ňom hnev, ktorého sa nedokázal zbaviť. Daphne by nikdy neublížil, nie tak, ako si myslela len ona, jej láska bola preňho dôležitá, no vedel presne, čo si môže dovoliť a čo nie a kde je tá hranica, ktorej sa nesmie ani len dotknúť.
„Akú ženu?“ opýtal sa chladne. Nemal v úmysle to zbytočne predlžovať a dovoliť svojim vlastným myšlienkam, aby ho ovládli.
Potter mu ukázal plagát s jej podobizňou. Bola bezpochyby krásna, tie isté oči, tie zvodné pery, ktoré sa s ním zhovárali, bezpochyby ho lákali do svojich osídiel, ale inak než by bolo vhodné. Žena z tej minulej noci, kvôli ktorej takmer zabudol na všetky výčitky a obviňovania.
„Veľmi pekná...“
„Ale aj nebezpečná, pán Quirrell... Táto žena si údajne nárokuje na titul Temného pána a vôbec sa tým netají.“
„Skôr temnej panej a pokojne ma môžete volať aj Snape...“ nenechal si ujsť tú možnosť pripomenúť mu, že práve on je synom muža, ktorého si údajne tak veľmi váži.
Potter sa tváril, akoby ho snáď tými slovami udrel. A opäť zdôraznil, že ide o skutočne smrteľne nebezpečnú osobu.
Nebolo nutné zdôrazňovať, že patrí k tým osobám, ktoré nie je radno dráždiť. Spoznal to, keď sa dotkla jeho mysle, pochopil, že nie je jednou z tých klientiek, ktoré hľadajú len určité typy neškodných teraz už však zakázaných elixírov.
„Máte o nej nejaké informácie, pán Snape?“
„Obávam sa, že vám ani ja ani moja rodina nemôžeme pomôcť...“ vyhlásil takmer až pokorne.  Poznal tunajšie pravidlá, bolo mu jasné, že ak chce pokojne žiť, nesmie sa poddať a prehovoriť. Nehovoriac o tom, aký zhubný vplyv by to malo na obchod. Práve vo chvíľach akou bola táto si prial, aby pred Potterom mohol stáť jeho otec, aby mu dal jasne najavo, kam si môže strčiť takéto náhle vpády do ich súkromia.
„Nevidel som ju a doteraz som o nej ani len nepočul... pracujem v obchode a venujem sa hlavne elixírotvorbe...“
Daphne opäť nad sebou začala strácať kontrolu, cítil to, keď sa k nemu pritisla bližšie.
„A ubezpečujem vás, že ju, nech je akokoľvek zaujímavá, nenájdete ju ani pod našimi posteľami...“ snažil sa v sebe nájsť tú ľahostajnosť, ten chlad, s ktorým dokázal čeliť jeho synovi a všetkému, čo si navzájom urobili. Odvážil by sa ho provokovať ešte viac, keby necítil ako Daphne... ten tlak spôsobený jej mágiou... keby sa obával, že nad sebou úplne stratí kontrolu, ak by sa rozhodli ho odviesť na ministerstvo.
„Quentin...“ snažila sa upútať jeho pozornosť, čím zrejme vyhlásila vojnu svojím vlastným obmedzeniam.
„Kedy odídu... kedy už odídu...“
„Už čoskoro, však pán Potter...“ 
Objal ju, dovolil, aby sa oňho oprela, šťastný a smutný zároveň, no stále pripravený pomôcť jej.
Preto hľadel na Pottera, tými otcovými očami, kým jeho ruka jemne spočívala na jej chrbte.
„Áno už čoskoro...“ súhlasil Potter, aj on ustupoval pred jej strachom, snažil sa ho zmierniť, za čo mu čiastočne aj začínal byť vďačný.
„Nechávam vám tu aj predvolanie vašu matku a tetu... bude nutné, aby sa aj napriek svojej neprítomnosti zastavili... v kancelárii aurorov...“
Prikývol.
Spokojný s tým, že Potter nemá v úmysle to ďalej predlžovať, od neho prijal ten dokument.
„Ubezpečujem vás, že ich o tom v dohľadnej dobe informujem.“
Každopádne otec by ho zabil, keby vedel, že sa do niečoho takého zaplietol... vedel, čo si myslí o záležitostiach tohto druhu... Len dúfal, že sa to v žiadnom prípade nedozvie, aspoň nie tú pravdivú verziu.
Potter dal pokyn svojim ľudom, aby opustili ich domov, no ešte raz sa sklonil k nemu.
„Pozdravujte svojho otca Quentin a odkážte mu, že by som sa s ním rád stretol...“