2. 5. 2017

Kráľovná 4. kap

Nebolo to prvý raz, čo si kráľovná priala povečerať so svojím premiérom. S pobytom v jej úzkom kruhu mal dostatok skúseností. Aj s inými činnosťami, ktoré sa stali súčasťou ich vzťahu.
Napriek tomu bol lord Melbourne ovládaný preňho až netypickým druhom nepríjemného tušenia.
Jej žiarlivosť mu sama o sebe lichotila, ak by sa nespájala s možnou stratou dôvery v jeho osobu, na ktorú si zvykol až priveľmi a neprial si, aby ňou bol zasiahnutý. Bol preto priťahovaný pokojnom Brockett Hallu, šťastným úsmevom a objatiami svojho synovca, ktorý ho prijal za svojho strýka s úprimnosťou, ktorej sú schopné len deti. Na Elinor, ktorá len veľmi pomaly a opatrne s ním viedla rozhovory, stále ešte poznačená istým druhom odstupu, no už si aspoň zvykla oslovovať ho strýko William a deliť sa s ním o niektoré zo svojich myšlienok, pričom nadobudol jednu z tých nádejí, že by mohol byť opäť vytvorený ten blízky rodinný kruh, ktorý by Brockett Hall poznačil aj inou atmosférou, než úctyhodnou strohosťou.
Bolo jednoduchšie zbližovať sa s nimi, než vyrovnať sa s prísne kontrolovanými vzťahmi na dvore, kde každý mal svoje vopred určené miesto a on sa chystal do toho zasiahnuť, čo znamenalo komplikácie, kvôli tej žiadosti, ktorá ešte nepadla v oficiálnej podobe a možno k tomu ani nedôjde, možno nájde v iných očiach to, čo potrebuje, bez komplikácií a uspokojí tým pre zmenu svoju vlastnú rodinu. Preto sa necítil dobre, keď do toho kruhu opäť vstupoval, lebo napriek starostlivo vybudovanej obrane svojich vlastných myšlienok a pocitov, nebol imúnny voči dôsledkom istých strát, ako každý bytosť bez ohľadu na jej postavenie v spoločnosti. Jeho povinnosťou však bolo poslúchať nielen vládnuť, preto sa napriek svojmu presvedčeniu, že by bolo najlepšie držať sa v úzadí, pripojil k zhromaždenej spoločnosti.
Kvôli nej. Kvôli tomu, čo preňho znamenala, nech to bolo akokoľvek beznádejné a trúfalé.
Jeho kráľovná.
Opäť bola k nemu pripútaná pohľadom a on k nej a nielen ako verný poddaný, akoby nezáležalo na tých skrytých rozhovoroch a varovaniach jeho vlastnej mysle. Zrejme príliš rýchlo akceptoval tú predstavu, že práve ona jej prezývaná lady Melbournovej, že sa jej venuje viac než predchádzajúcemu panovníkovi a inak v mnohých ohľadoch.
Pozdravil prítomnú spoločnosť a samozrejme hlavne kráľovnú, ako tú najvyššiu autoritu a bol pripravený na konverzáciu, či už podnetnú, alebo menej, s jej dvorom.
„Som veľmi rada, že ste prišli, lord M...“ kráľovná sa potešila, že prijal jej pozvanie a privítala ho s úprimnou radosťou.
„Potešenie je na mojej strane, madam...“
Nadobudol ten dojem, že teraz si ho obzerá omnoho dôkladnejšie, akoby nad niečím uvažovala a všetky jeho zmysly ho varovali, aby jej nedovolil, aby nedopustil, aby... ohrozila kvôli nemu samú seba.  Nepochybne preto ju ponechal pomerne skoro v spoločnosti jej dám. Kým on sám pokračoval s tými nikdy nekončiacimi diskusiami, ktoré už dlhšiu dobu zanedbával, nič podstatné však nepripútalo jeho pozornosť natoľko, aby nebol len premiérom odpovedajúcim na zvyčajné otázky, aby sa nielen zdržal, ale aj túžil po ďalších rozhovoroch.
Len naďalej ako premiér podporoval svoju panovníčku, robil všetko pre to, aby úspešne preplávala všetkými úskaliami jej funkcie, tak ako to najlepšie dokázal. A zrejme by sa už aj pomaly na niečo vyhovoril, keby nepocítil ten osudný dotyk jej ruky.
„Lord M, potrebujem s vami niečo dôležité prebrať...“ dala mu tým najavo, že si želá, aby jej venoval viac pozornosti, dokonca súkromne. Nie prísne, nie direktívne, ale ako jeho priateľka, ktorou do istej miery bola a nedalo sa to prehliadnuť, tá úprimnosť v ich priateľstve zarážala a dráždila mnohých, no on takto dokázal byť šťastný. Nepochybne aj preto, lebo ho zachránila od diskusie so sirom Johnom, ktorá mu práve teraz reálne hrozila. Ospravedlnil sa mu, a šiel s ňou. Nemal na výber, už dávno nie, už dávno bola ona dôležitejšia než všetko ostatné.
„Dnes bolo nádherné počasie, však lord M?“ povedala mu.
„Áno, madam, mal som možnosť to oceniť, zdá sa, že po tých posledných búrkach sa aspoň na istý čas vyjasní...“
Nepredpokladal, že ho niekedy poteší rozhovor o počasí, ktorý bol zväčša skôr obľúbeným záchranným lanom, či súčasťou bežnej zdvorilosti, no pomaly sa vzdialili od spoločnosti dostatočne na to, aby neboli nutné podobné konverzačné obraty, jemu však neprislúchalo to hodnotiť, no akosi to nekorešpondovalo s počiatočnou naliehavosťou v jej hlase.  Opäť vnímal jej nervozitu, vyčítal ju s výrazu jej tváre, pripisoval to napätiu, ktoré ešte nedávno prežívala, no nevedel či má tú moc ho zmierniť.
„V Brockett Halle bývajú také dni jedny z tých, keď sa rád len tak prechádzam a objavujem to všetko, čo je zvyčajne ukryté v tieňoch...“
„Máte to sídlo veľmi rád, však lord M?“
„Áno, možno viac než by som mal.“
Nikdy si nepomyslel, že získa taký kladný vzťah k svojmu sídlu, že spoznávanie sveta preňho nebude znamenať viac než príjemné spomienku, že preňho bude dôležité zmeniť ho na svoj skutočný domov a útočisko pred bolesťou. Stalo sa to, skutočne získal ten druh presvedčenia a ani sa tomu nesnažil brániť.
„Bola by som veľmi šťastná, keby som sa mohla počas takých dní prechádzať s vami a objavovať všetko dosiaľ nepoznané...“ hovorila to s takou istotu, akoby verila tomu, že sa to stane, akoby to nebol len jeden z tých nedosiahnuteľných snov.
„Ale aj počas tých chladných, chcela by som, aby Brockett Hall bol aj mojím domovom...“
„Pre Brockett Hall by to bola veľká pocta...“ začínal tušiť, kam sa snaží rozhovor nasmerovať, a nevedel či si praje zastaviť to, alebo nie. Pripraviť sa na ticho však bolo omnoho zložitejšie.
Vedel, že sú slová, ktoré dokážu odradiť od istých úmyslov, rétorika bola jeho silnou stránkou, vedel pracovať so slovami, poznal moc tej krutosti, no nedokázal jej ublížiť a nebol stotožnený s ich obsahom. Nie vo vzťahu k nej, k svojej kráľovnej a neprial si, aby tie slová počula od neho. I keď on sám by určite zvolil ich menej deštruktívny variant, pamätal si však, ako za ním plakala, keď chcel odstúpiť a dopriať jej čas, aby si zvykla na jeho neprítomnosť a v rovnakej miere aj sebe. Nebolo preňho ľahké odlúčiť sa od nej, no bola jeho povinnosť zvládnuť všetko, čo s tým súviselo.
„Váš synovec a neter si už zrejme zvykli na život v Brockett Halle?“ potešilo ho, že prešli na túto tému.
„Áno, madam, Ash sa chce so všetkým oboznámiť, stále kladie veľa otázok a už si zvykol na moje rozprávky... Chodieva so mnou aj do sklenníka, zaujíma sa o kvety... o ich pestovanie... Elinor sa v mnohom ponáša na moju sestru, svoje pocity starostlivo ukrýva, no veľmi jej záleží na bratovom šťastí a v jeho prítomnosti si dovolí zabudnúť na svoju zvyčajnú obranu...“
„Źelám im všetko dobré... a vaša sestra hovorili ste s ňou odvtedy?“
„Nie, podľa očakávania sa mi neozvala, no napísal som jej list o tom, ako sa majú jej deti, predpokladám, že jej to pomôže prekonať počiatočné obavy...“
Takto to bolo v poriadku, počas tých dní v Brockett Halle, bol spokojný, no chýbala mu bezstarostnosť spojená s ich stretnutiami, akoby žil len pre mne, aj keď bol šťastný aj tam, tieto dve paradoxy boli stále súčasťou toho rozpoltenia, ktoré cítil keď odišiel aj keď sa vrátil.
No rozhodol sa získať viac času, pre seba aj pre svoju kráľovnú, viac toho bezstarostného času.
Pozrel na svoje vreckové hodinky. „Bolo by bezpochyby príjemné pokračovať v tomto rozhovore aj naďalej, Vaše Veličenstvo no obávam sa, že vaši dvorania sa na dlho nezaobídu bez prítomnosti Vášho Veličenstva...“
Jej vôľa však bola preňho zákonom a presvedčil sa o tom, že dokáže bojovať, že jej tvrdohlavosť nie je jednoduché prekonať.
„Nie, lord Melbourne, ešte sa k nim nechcem vrátiť, ja vlastne som potrebovala, aby...“
„Áno, madam?“ pochopil, že prehral...že nikto z nich nebude môcť...
„Chcete si ma vziať, William, lord M?“
„Madam, ja...“
„Viktória, chcem, aby si ma tak volal...“ požiadal ho, hlasom, ktorý nebolo možné odmietnuť, bol povinný poslušnosťou voči nej ako voči svojej kráľovnej,  toto však nebol príkaz, ale jedna z tých prosieb jej srdca, voči ktorým bol bezmocný.