Kráľovná 5. kapitola Jeho odpoveď

Vysloviť jej meno bolo privilégium, v ktoré sa ani len neodvažoval dúfať. A ona sama siahla na tú poslednú hranicu. Poslednú skúšku pred vypuknutím pekla a on sám bol varovaný pred dôsledkami, ktoré Kráľovná však práve teraz čakala na jeho rozhodnutie, a jeho povinnosťou bolo odpovedať na ponuku manželstva. To všetko bolo vpísané v jej očiach, to očakávanie, tá nádej, o ktorej vedel, že ju nedokáže sklamať.
„Viktória...“ oslovil ju menom, ktoré uprednostnila pred Alexandrinou, tým prvým ku ktorému si nevytvorila dobrý vzťah.
„Áno, chcem si ťa vziať...“ to bola jeho odpoveď, tá jediná zakázaná odpoveď. Túžil myslieť len na tú radosť, to ako sa jej úsmev stal odrazom jeho vlastného šťastia, na to aká krásna dokáže byť, keď sa ním nechá uniesť, bola jeho životom, kvôli nej by obetoval všetko, kvôli nej sa približoval k temnote a vedel, že jeho súhlas ešte neznamená ich víťazstvo, no nedokázal jej ho odoprieť.
„Náš zväzok však musí schváliť štátna rada, čo sa v mnohých ohľadoch nestretne s porozumením...“ upozornil ju, na tento detail, ktorý nebolo možné ignorovať. Mali ten nový dodatok bol skôr dôležitý kvôli uspokojeniu iných záležitostí, no neviedol k schváleniu z ich strany.
„Poradíme si s nimi spoločne, lord M, urobím všetko čo bude potrebné, aby rada náš zväzok schválila... Neporazili nás predtým, nepodarí sa im to ani teraz...“ prial si veriť jej slovám, tomu, že sa nemýli a skutočne... no zároveň vedel aj to, že by to bol zázrak, keby prijali túto voľbu.
A on sám ani nevedel, ako presne sa to stalo, stále sa spamätával so svojej vlastnej opovážlivosti, ktorú zniesol možno len priestor jednej z tých knižníc, ktorú si náhlivo vybrali, no zrazu bola v jeho náručí, ona, Viktória, jeho kráľovná a žena, ktorú mohol opäť pobozkať. Spoznať tú príjemnú ohľaduplnosť, ktorá sa môže rýchlo zmeniť na vášeň, keď muž drží v náručí ženu, ku ktorej je priťahovaný.... Myšlienky sa pod vplyvom jej bozkov strácali, existovala len jej blízkosť, jej objatie, jeho vlastné sebaovládanie, ktoré zlyhávalo, ktoré strácal, keď cítil ako sa dotkli stola, keď sa ich telá dotýkali, takmer akoby nemohli byť viac ničím oddelené, jej prudko pulzujúce srdce, jej objatie, ktoré bolo zdrojom jeho vlastnej istoty, nemali by k sebe patriť, nie takto, ona bola mladá, priveľmi na to, aby rozumela tomu, čo sa môže stať, ak sa ocitne priveľmi blízko, ak budú jeho bozky, iné než tie, ktoré sa ešte len naučila spoznávať.  Chcel sa jej dotýkať, inak než zvyčajne, vedel o nevhodnosti miesta a času, jeho samého to však nezaujímalo, keď bol ovládaný túžbou, keď výčitky útočili na jeho svedomie, keď ju pevne držal v náručí a rozdiely medzi nimi sa strácali s každým jej... Keď jej nevinné reakcie, keď jej láska bola preňho potvrdením jej nevinnosti, každý jeden z pohybov, inštinktívny, spoznal tú sladkosť jej objatia, keď k sebe patrili, keď cítil dotyk jej pokožky na svojich perách, podliehal tej krutej skúsenosti, ktorá ju mohla zničiť, bezvýhradne pripútať k nemu, keď cítil to pulzovanie, ktoré bolo ako vlny, ako vlny neúprosného chcenia, nikoho tak veľmi nechcel ako práve teraz ju, nikoho tak veľmi nechcel cítiť, byť takou pevnou súčasťou jej sveta, no neublížiť jej, jej neha bola preňho skúškou samého seba, a ona vždy tak rýchlo dokázala zlomiť aj to jeho najpevnejšie odhodlanie, cítil tú bezmocnosť voči jej prianiam, akoby jej bezvýhradne patril a podliehal tomu pulzovaniu ich tiel, nekonečnému hladu. Jedno z ramienok na jej šatách skĺzlo nižšie, tak ako jeho bozky, tak ako jej dych, ktorý sa zrýchlil, keď jeho skúsenosť bola zbraňou proti nemu... Keď sa jeho prsty dotkli toho bodu, kým jeho pery... Kým čakal na súhlas, na to, šialenstvo, ktoré nemohlo byť ničím iným, než na to, že ho zastaví, no ona to neurobila, len privrela oči, len ho nechala cítiť, jej spokojnosť. Jeho myseľ ho varovala, aby prestal, aby nerobil niečo, čo by mohli...
„Prosím, lord M...“
Nemohol odmietnuť, opäť nebolo možné odolať jej pohľadu, odolať tej trýznivej nespokojnosti.
Opustiť ju, jej objatie, teplo jej tela, bolo ako vzdať sa svojej vlastnej duše, bolo ako poprieť tú možnosť, že by mohol ešte niekedy byť súčasťou šťastia. Keď mu dovolila, aby ... keď cítil objatie jej vlastnej rozkoše, ktorá bola všetkým, čo túžil spoznať, keď cítil teplo jej tela, pri svojom, keď bol opatrný, no zároveň túžil po jej vlastnej rozkoši...
Otvorenie dverí, blízkosť cudzích krokov a on stratený v túžbe po milovanej osobe, cítil tú krutosť toho odlúčenia, keď musel zmeniť bozk na objatie, odstúpiť od nej a vrátiť sa k tvári premiéra.
Jeho telo si len ťažko zvykalo na myšlienku, že sa musel od nej tak náhle vzdialiť, silné pulzovanie jeho vlastné srdca bolo ako búrka, ktorej musel čeliť. A pochyboval, že si vôbec dokáže zachovať dekórum, ak sa tá osoba rozhodne vojsť a byť svedkom... Vo dverách nebol kľúč a lord Melbourne netušil, kde by ho mal hľadať, A kráľovná už vôbec nie,  snažila sa poradiť si so svojimi šatami, a na jej tvári sa objavil jemný rumenec, keď si uvedomila, že je ešte stále čiastočne odhalená a on sa na ňu díva, aj jej  šaty boli posunuté vyššie, než by malo byť vhodné, pričom nemyslí na svoj vlastný odev, ktorý takisto práve teraz nebol v tej najlepšej kondícii. Aj ona využila tú možnosť, aby sa ho mohla dotknúť, jej dotyky však boli nevinné, kým tie jeho...
No nestalo sa tak a on pocítil úľavu, priam neskutočnú, keď boli obaja ušetrení od tej možnosti, že by ich niekto mohol vidieť takto, no zároveň sa vrátila aj tá vina, ktorou sa nechával ovládať, keď sa díval na svoje ruky, keď vedel, čo urobil... Istý čas len mlčali a čakali, či sa ich tie kroky opäť dotknú, či budú môcť...
„Mám toho dosť, lord M...“  to mu povedala, keď nebezpečenstvo pominulo a ona sa vrátila do jeho objatia.
Len ju držal, len spracovával to, čo urobil, to ako sa jej dotkol, aj keď nevedel, či vôbec chápe, to čo sa s ňou stalo, to čo prežila v jeho náručí a pre isté osoby, to či jej neublížil, keď ani ona sama zrejme netušila, čo všetko... Nemala to odkiaľ vedieť... On jediný bol za všetko zodpovedný...
„Ste v poriadku, Viktória?“
„Áno, som...bolo to nádherné ja...“
„Smiem?“ opýtal sa či jej môže pomôcť so šatami.
Prikývla a dovolila mu, aby napravil tie drobné nedostatky, urobil to rýchlo, snažil sa jej priveľmi nedotýkať, kým mu ona kládla ďalšie a ďalšie otázky. A keď skončil, ešte raz si ju poriadne obzrel, aby mu náhodou niečo neuniklo.
„Cítila som niečo, ako šťastie, ktoré... neviem to inak popísať, netušila som, že je možné, aby... no ešte sme neboli spolu tak, nie tak... akoby...“
„Nie, Viktória... ale veľmi sme sa k tomu priblížili...“ nemal v úmysle jej klamať.
„To je v poriadku, lord M, vám dôverujem, viem, že by ste neurobili nič, čo by ... nehnevám sa na vás... ja... chcem vedieť všetko, naučte ma všetko, čo ... chcem aj aby všetci vedeli, že sme si dali sľub, aby nás nechali na pokoji...“
Mala by sa ho báť a nie mu veriť, potom čo urobil, čo všetko riskoval, ak by boli odhalení...
„Môžete sa ma opýtať na všetko, čo budete chcieť Veličenstvo...“
„Nie, Veličenstvo...“ napomenula ho takmer šeptom. „Tak ma nemusíš volať, už to viac nemusíš robiť, láska moja...“
To oslovenie, vážnejšie než iné nežnosti, vážnejšie než... nebolo možné uniknúť pred tými slovami. „Keby nás nikto nerušil, keby nikto nemal dôvod...“ vyslovila to želanie.
„Možno aj ten deň raz príde, no zrejme nie tak skoro, akoby sme chceli...“
Nepredstavoval si, k čomu by zrejme dospela jeho nerozvážnosť, keby hrozba blízkosti nevítanej osoby... Hneval sa sám na seba, že nedokázal... zo všetkých svojich prehreškov tento považoval za ten najhorší. Povedať jej to však takýmto spôsobom, by znamenalo... nemohol to... nedokázal jej pokaziť tú radosť... nechcel ju zneistiť vo vzťahu k istým veciam, ktoré ešte len objavovala.  No predsa musel povedať to, čo považoval za správne.
„Odpusť mi, Viktória, ak som... nemal som v úmysle ťa vystaviť... takému veľkému riziku...“
„Necítila som sa ohrozená, Wiliam, práve naopak...“ ju samú skôr potešilo, to akým spôsobom s ňou hovoril, nemyslela na dôsledky, ktoré... „Bezpochyby však dnes budeme musieť čeliť nespokojnosti váš... tvojho strýka Camberlanda...“ vedel, že on najviac namieta proti ich blízkemu vzťahu. Dohováranie sira Johna, bolo ako dotyk jemného vánku, kým tie jeho sa vyrovnali tvrdosti oceľovej päste.
„S tým sa dokážem vyrovnať, záležitosti krajiny sú však prvoradé, to ste ma učili, však lord M?“ jej hlase prevládla tá povestná hravosť. „A krajina sme my...“
„Bezpochyby, madam.“
***

Večera bola nesmierne úmornou záležitosťou. Musel vynaložiť všetko svoje úsilie, aby zmiernil isté druhy provokácie, no kráľovná aj tak neposlúchla jeho radu týkajúcu sa oficiálneho odhalenia ich dohody. Tá posledná zmienka o možnej návšteve nemeckých princov zapôsobila až príliš dobre a on nestihol opäť zasiahnuť, keďže táto hrozba prišla práve vtedy, keď svojmu prísediacemu zodpovedal jednu z tých menej záväzných otázok týkajúcej sa novelizácie staršieho majetkového zákona.
„Nepovažujem za vhodné, drahý strýko, prijímať návštevy tohto druhu, mohlo by nás to dostať do zbytočných nepríjemností. Už som si vybrala svojho budúceho manžela a moje rozhodnutie považujte za konečné.“
Nemohol s tým nič urobiť, nebolo možné prerušovať kráľovnú počas vyhlásenia tohto druhu, len by tým potvrdil reči neprajníkov, ktorí sa pokúšali ich vzťah obrátiť proti kráľovnej.
No pokúšal sa jej aspoň naznačiť, aby... zmiernila dosah tých slov, skôr než bude pod paľbou nepríjemného útoku.
„Drina to predsa...“ snažila sa do toho zasiahnuť aj vojvodkyňa, ktorej sir John začal niečo horlivo šepkať.
„Budúceho manžela? A smiem sa spýtať, kto je podľa tvojej mienky hodný tejto cti?“ prerušil pohoršenú a znepokojenú matku Camberland.
Ticho. V miestnosti, akoby ožíval každý nádych a postupne sa všetky pohľady upierali na kráľovninho premiéra. Všetci naňho hľadeli, okrem tej ktorú práve tak veľmi túžil zaujať.
„Áno, strýko, rada vám odpoviem na vašu otázku...“
„Madam, ak smiem...“ odhodlala sa na ten riskantný krok, napokon aj proti svojmu presvedčeniu, keďže tušil aké peklo sa pre nich oboch skrýva, za tými pohľadmi, že nemajú práve teraz ani zďaleka nič, čo by mohlo zastaviť jednu z tých skutočných búrok.
„Nie, lord Melbourne, nechajte moju neter, aby nám sama oznámila svoje rozhodnutie...“ prísne ho prerušil Camberland a nedal mu ani len možnosť pokúsiť sa... Nebolo to ani zďaleka láskavé napomenutie. Bolo mu zakázané hovoriť a kráľovná ho od tohto zákazu nemienila oslobodiť. A nebol jediný.
„Dokáže to aj sama bez vašej pomoci...“ ozvala sa aj vojvodkyňa.
„O tom vôbec nepochybujem, ...“ ubezpečoval ju o tom lord Melbourne.
„Mojím manželom sa stane muž, ktorého si nesmierne vážim. Vždy stál pri mne, v mnohých ohľadoch toho pre mňa urobil viac než väčšina tých, ktorých osud prirodzene predurčoval k tomu, aby tak urobili. Prajem si, aby Anglicko ostalo aj naďalej silné, aby aj naďalej bolo vedené tak, aby krajina prosperovala a smerovala k lepšej budúcnosti... Verím, že sa mi to podarí splniť ak bude po mojom boku,  že aj naďalej nás bude sprevádzať mier a prosperita...“
Bol na ňu hrdý, keď vyslovila svoje myšlienky ako kráľovná s ohľadom na to, čo kráľovská rodina a nepochybne aj on sám považovali za dôležité, čo však neznamenalo, že jej slová budú dobre prijaté a že to bude stačiť na to, aby prijali jej rozhodnutie.
„Lord Melbourne sa stane mojím budúcim manželom, to je moje rozhodnutie...“
„Úbohé dievča, musela sa zblázniť...“
„Sir John, dôrazne vás žiadam, aby ste sa vyvarovali podobných vyhlásení... Uvedomte si, že urážate svoju panovníčku, čo neostane bez dôsledkov...“ nemal v úmysle ponechať jeho urážky bez patričnej odozvy.
„Samozrejme, lord Melbourne, že práve vy...“
Keby boli na inom mieste, sám by sa postaral o to, aby trpko oľutoval svoje správanie, tu však musel dodržiavať dekórum.
„Odíďte sir John...“ prikázala mu sama kráľovná. „ O vašom osude rozhodnem neskôr, teraz mi zmiznite z očí...“
A keďže sa ho aj napriek všeobecnému rozhorčeniu nikto nezastal, napokon opustil jedáleň, nepochybne sprevádzaný strachom, že by mohol byť zatknutý za urážku kráľovského majestátu, keď sa to odvážil urobiť takýmto menej rafinovaným spôsobom. Na protest s ním však odišla aj kráľovnina matka. Čo však ani zďaleka nezmiernilo dopad kráľovniných slov.
„Ubezpečujem vás strýko, že veľmi dobre viem, čo robím... Je to cesta, ktorú som si vybrala, tá najlepšia cesta pre Anglicko aj pre jeho kráľovnú...“  Zachovala si ten druh dôstojnosti, ten druh sily, proti ktorej bolo ťažké bojovať. Stála pred nimi, ako ich kráľovná, s tým istým nezlomným odhodlaním, ktorému mal možnosť istý čas čeliť aj on sám.
Camberland sa ovládal, takmer až dokonale, zatiaľ. No díval sa na svoju neter, akoby ho udrela do tváre, čo zrejme ani zďaleka nezodpovedalo tomu, čo všetko prebiehalo v jeho mysli.
„Vaše Veličenstvo, lord Melbourne, ak štátna rada, schváli váš zväzok, sám vám zablahoželám, dovtedy však nepočítajte s mojou podporou ani s podporou ostatných členov našej rodiny...“  jeho slová potvrdil aj zvyšok rodiny, protestným odchodom a všadeprítomným chladom. A to ani zďaleka nebolo všetko, čo im povedal skôr než definitívne odišiel aj on. „Rozumiem tvojmu očareniu istými osobami, ktoré sa ti ochotne votreli do priazne, obával sa však, že tvoje nádeje budú zmarené a že slová sira Johna, by sa veľmi ľahko mohli stať všeobecnou mienkou...“ potom pozrel naňho, akoby neznamenal nič, akoby nebol ničím než prachom na jeho topánkach. „A s vami lord Melbourne sa ešte pozhováram, no nie teraz a nie na tomto mieste, teraz pre mňa neznamenáte nič viac než...“
„Strýko, nedovolím ti, aby si...
„Mám právo hovoriť s Melbournom ako s osobou, ktorá zneužila našu dôveru, nič viac si nezaslúži, len naše pohŕdanie...“  To všetko povedal, skôr než za sebou zavrel dvere.
Ticho vystriedal šepot, ostatných dvoranov, rozpačité pohľady, ich tlak cítil a nebol s ním stotožnený.
Takto sa skončil ten večer, a aj od neho sa očakávalo, že sa poberie, rovnako ako ostatní dvorania, ktorí zatiaľ nedali najavo svoje stanovisko, aspoň nie v jeho prítomnosti, ale neskôr...
No kráľovná sa rozhodla ho ešte na určitý čas zdržať.
„Lord M, prepáčte mi, že som im to oznámila bez vášho súhlasu....“
„Nehnevám sa, to nie je možné madam, vaše slová boli slovami kráľovnej, veril som im ani na okamih som o nich nezapochyboval... no musel som vás upozorniť na isté rizika, na to, že nemáme nič... kým oni...“
„Rozumiem vám, lord M, no neobávajte sa, budem bojovať, nevzdám sa len tak ľahko a oni to vedia, preto sa tak veľmi boja... nás... oni sa boja nás... lord M...“  nachádzal v jej tvári to odhodlanie.
„Kedy si myslíte, že štátna rada...“
„Počítajte s tým najskorším termínom...“ takto to odhadoval on, keď ho povinnosť nútila nepredlžovať ich rozlúčku.

Drahý strýko William, kedže ste ma požiadali, aby som Vás informovala o záležitostiach týkajúcich sa nášho života v Brockett Halle, musím Vám žiaľ oznámiť, že Ashton dnes dostal nervovú horúčku. Nepochybne súvisiacu s návštevou Sinclairovcov, stáva sa mu to zvyčajne, keď ho niečo rozruší, nie je však nutné sa zatiaľ znepokojovať, no v prípade, ak by sa jeho zdravotný stav zhoršil, pošlem Vám urýchlene ďalšiu správu... Doktor, ktorý ho prehliadol však tvrdí, že to nie je vážne, že bude čoskoro v poriadku...

„Kávu, pán premiér?“ vyrušil ho od čítania listu od Elinor jeho mladý tajomník. Mal toho chlapca veľmi rád, spolupráca medzi nimi si nevyžadovala žiadne mimoriadne opatrenia a lord Melbourne veril, že sa mu bude dobre dariť, ak sa mu podarí ho odporučiť na tých správnych miestach, nateraz by sa však len veľmi nerád rozlúčil s jeho spoločnosťou.
„Áno, ďakujem...“ prial si, aby sa mohol osobne presvedčiť o tom, ako sa má jeho synovec, no isté záležitosti ho pútali k Londýnu. Po rozhovore s Camberlandom nemohol kráľovnú nechať osamote, vedel, že by využil akúkoľvek príležitosť na to, aby oslabil jej pozíciu. No nemal v úmysle sa spoliehať len na miestnych.
„Pošli po môjho osobného lekára...“
„Necítite sa dobre, pán premiér?“
„Nie som to ja, kto potrebuje pomoc...“
„Rozumiem...“
Emson pred neho položil šálku kávy, pripravenú tak ako to mal rád a šiel sa postarať o to, aby boli jeho príkazy splnené.
Lord Melbourne medzitým pokračoval v čítaní Elinorinho listu.

Obávam sa, že sa odváži navštíviť Vás aj v Londýne... Mrzí ma, že Vám tým spôsobujem starosti, no zrejme nebude možné sa tomu vyhnúť. Je dosť možné, že Vám dá istú ponuku týkajúcu sa mojej osoby, chcela by som Vás požiadať, aby ste ... v žiadnom prípade nesúhlasili... s obnovením nášho zasnúbenia. Sú isté činy, ktoré nie je možné len tak prehliadnuť a obávam sa, že náš zväzok by ani jednému z nás nepriniesol šťastie.

S úctou
Elinor