Kráľovná 6. kapitola Ich vojna 1. č

Myslieť na to, čo  sa stalo, keď boli s lordom M osamote, na pocity hlboko ukryté pred ňou samou, bolo zakázané, bol to hriech, no nedokázala s tým prestať. Prekonalo to všetky jej skromné a nie príliš odvážne predstavy, vôbec po prvý raz kvôli tomu počas kúpeľa skúmala svoje telo, to zakázané miesto, ktoré reagovalo na... no nebolo to rovnaké, ako keď... Túžba potom, aby sa jej dotkol znovu, aby ju pobozkal, tak akoby to nedovolila nikomu inému, snívala o tej vášni, ktorú v nej prebudil, keď sa od neho učila, ako sa stať ženou, a len ho milovať, zavrela oči a predstavovala si, aké to asi bude, keď ho spozná aj bez jeho odevu, aké to bude keď ju naučí všetko, keď vďaka nej aj on pocíti to šťastie. Chcela to vidieť v jeho pohľade, túžila po strate jeho sebakontroly, chcela, aby nebol len jej priateľom, len dôverníkom, ale aj manželom a milencom, chcela byť jeho jedinou láskou, cítiť, čo znamená deliť sa s ním o všetko to, čo je nazývané láskou, a odmietala sa deliť oňho, tie predstavy zatlačili všetko do úzadia, aj keď sa vrátila jej komorná Scarretová a chystala sa jej pomôcť.
„Smiem, madam?“
„Áno, Scarrettová...“
Cítila vôňu tej zmesy, ktorá mala podporiť lesk jej vlasov, obklopená ňou, otvorila oči a myslela na to, či sa aj jemu tak veľmi páči, či aj on na ňu nemôže prestať myslieť.
„Vaše Veličenstvo, tu na krku máte akúsi modrinu... možno ste sa niekde udreli... alebo...“
„Alebo čo?“ opýtala sa prísne.
„Nuž niekedy také stopy ostávajú aj po bozkoch, ale ... nenaznačujem tým, že vy... viem, že ... prepáčte...“
„To je v poriadku, ja nie som nahnevaná.“
„Naozaj?“ rukou sa dotkla toho miesta, ktoré zrejme poznačili jeho bozky.
„Vôbec som si to neuvedomila, vyzerá to veľmi zle?“
„Nie, Vaše Veličenstvo, no bude nutné to zakryť...“ snažila sa, aby jej hlas znel ľahostajne.
„Mejkap to zakryje, postarám sa o to...“
„Ďakujem, Scarrettová.“
Viac sa tým nemienila znepokojovať. Dovolila samej sebe len snívať o ňom, o tom, že jej bude bezvýhradne patriť.
Svoje šťastie však musela aj chrániť. Už zastavila jeden tajný rozkaz, na ktorý ju upozornil dôveryhodný muž z tajnej polície, verný jej premiérovi. Zatknutie bez oficiálneho obvinenia, ktoré ona sama neschválila, ju len podnietilo k tomu, aby dávala lepší pozor na zákulisné hry. Neverila tomu, že šlo o administratívnu chybu, vedela presne odkiaľ ten útok prišiel a bola pripravená z toho vyvodiť dôsledky.

***

Postarala sa o to, aby sir John opustil dvor. Nemohla zniesť urážky, na ktoré by nepochybne vďaka ohľadom na matkine city odpovedala omnoho tvrdšie.
Omnoho viac ju však znepokojovali správy o stretnutí lorda M s jeho osobným lekárom. Chcela ho vidieť, osobne sa ubezpečiť o tom, že všetko je v poriadku. Nenachádzala pokoj, no vedela, že odišiel do snemovne a mohla mu nechať len odkaz, aby sa zastavil v paláci. Preto musela ešte istý čas čakať, čakanie však z duše nenávidela.
Myslela aj na tie posledné matkine pokusy, ktoré ju len zbytočne vyčerpávali. Na tvrdohlavé dohováranie strýka Camberlanda a jemnejšie zo strany strýka Sassexa, obe sa minuli účinkom, kvôli jeho vlastným rodinným pomerom. Cítila, že on by mohol byť na jej strane, ak by bola pripravená prijať isté ústupky. Prítomnosť strýka Camberland však posilnila útoky zo strany ostatných. Opakovali v podstate stále to isté, ona je len hlúpe dievča, ktoré podľahlo naliehaniu staršieho muža... slová boli možno volené rafinovanejšie, no v podstate bol obsah stále rovnaký.  O to viac jej chýbal lord M, ich uvoľnené rozhovory, na ktoré takmer ani len neostával čas, kvôli tým nekonečným výčitkám. Nechcela, aby bol podrobený poníženiu spojenému s útokmi podobného druhu. On si nezaslúžil, aby o ňom takýmto spôsobom hovorili.
Konečne sa od nich oslobodila, od všetkých tých krutých skúšok jej trpezlivosti, keď im ako kráľovná dala najavo, že o ďalšie diskusie nestojí, že lorda M bude brániť proti všetkým a nedovolí, aby ich rozdelili. Urobila to tvrdšie než kedykoľvek predtým a spôsobmi, ktoré by inak zvolila len veľmi nerada.  Opäť však v sebe našla tú silu a dúfala, že ju už viac nestratí. O to ťažšie to bolo, keď sa k všeobecnému reptaniu pridal aj strýko Leopold.
Chápala, prečo jej lord M radil, aby na istý čas počkala, aby sa lepšie pripravila na konfrontáciu, no nedokázala to zniesť, nemohla dovoliť, aby hovorili o iných mužoch, kým by jej budúcim manžel sedel vedľa nej, niečoho takého nebola schopná. A mala aj svoj spôsob, ako vyhrať túto vojnu s čo najmenšími stratami, aj keď nie práve najčestnejším spôsobom, no vedela, že jej rodina sa v tomto prípade skloní len pred istým druhom pre ňu nedôstojných intríg, že ich nič iné neprinútiť prestať sa zoskupovať proti nej.  Dodatok k zákonu od lorda M im pomôže upokojiť parlament, s jej rodinou to však bude ťažšie. Vedela, že len ona má tú moc ich prinútiť, aby prijali ich zväzok aj za cenu veľkého osobného rizika a možnosti, že by mohla stratiť všetko, za čo doteraz bojovala, voľba však bola na nej a ona sa už rozhodla, doviesť túto vojnu až do konca.
Dala si zavolať správkyňu svojej domácnosti, svoju niekdajšiu guvernantku a bezpochyby aj osobu, ktorú považovala za druhú matku, pretože vedela, že práve ona, skôr prelomí bariéru nespokojnosti.
„Lezehnová...“
„Ǎno, Vaše Veličenstvo...“
„Požiadajte moju matku, aby sem prišla...“ bol to riskantný krok, no nevyhnutný. Vedela, že lord M by bezpochyby nikdy nesúhlasil s týmto riešením, no kráľovská rodina si priam koledovala o stimuly istého druhu.

***

Vojvodkyňa prišla do jej izby, stále ešte bledá a utrápená, no nebola to Viktóriina vina, že sir John prekročil hranicu a zabudol na to, kam patrí.
Mohla ísť s ním, no on o to nestál, aj tak už mal svoje plány, do ktorých jej matka absolútne nezapadala. Nebol ani zďaleka ako lord M, v jeho pohľade nebol ten druh lásky, o ktorom verila, že by mohol byť úprimný. Len túžba po moci a osobnom prospechu, nenávidela ho za to, že nedokázal matku milovať tak, akoby si to zaslúžila, no nebolo v jej moci s tým nič urobiť.
„Už si sa nad sebou zamyslela, Viktória?“
„Áno, mama veľa som premýšľala a vo všetkom mám jasno... Čoskoro sa postavím pred štátnu radu... všetci prítomní páni budú hlasovať za schválenie môjho rozhodnutia...“
„Drina ani nedúfaj, že by mohli... Nemôžeš si vziať lorda Melbourna... on nie je vhodný muž pre teba!“
„Ak nechceš všetko stratiť, drahá mama, postaráš sa, aby strýko Camberland nerobil problémy, ty veľmi dobre vieš, čo mu máš povedať, aby sa stiahol...utíšiť jeho hnev a to ostatné, o to sa už postarajú osoby, ktoré sú tým poverené... o strýka Camberlanda sa postaráš ty...“
„Nie, Drina, to odo mňa nemôžeš chcieť, nemôžem ho kvôli tebe vydierať tými starými záležitosťami...“
„Budeš musieť, lebo ak štátna rada neschváli náš zväzok, neručím za to, že sa môže stať... lord M je môj a ja patrím jemu... už sa to nedá vrátiť späť... Nikto iný si ma nevezme...“
„Drina, čo si to urobila, čo si to len urobila...“
„Lord M je povinný si ma vziať, mama... nie je to už len záležitosť lásky, ale aj povinnosti, ktorú má voči mne...“

***

„Dash, máme to za sebou... už je dobre...“ hladkala ho po hlave, cítila ako sa ešte stále chveje po matkinom výstupe, jej krik mu nerobil dobre a ona cítila, ako ju po ich rozhovore neznesiteľne páli líce, no musela to urobiť, nemala na výber, vedela, že inak by matka nestála pri nej, a neváhala jej pohroziť, že tak či tak sa nevydá a bude vládnuť s lordom M, len ako so spoločníkom, ak ju k tomu prinútia. Predpokladala, že po tých ďalších intervenciách, ktorým priebeh bol nateraz tajomstvom, sa udalosti začnú vyvíjať v jej prospech.
Vie, že matka pozná spôsob ako sa postarať o Camberlanda, nie práve najčestnejší, no bolo nutné zlomiť jeho odpor. Stálo to aj za tú facku, spojenú len s malou lžou, matka si myslela, že sa medzi nimi stalo, že už spolu boli... čo nebola celkom pravda, lebo sa len dotkli toho prahu, ak by sa to tak dalo nazvať, no neprekročili ho, čo však nemusela vedieť.
Matka by sa pochopiteľne mohla postaviť proti nej a spôsobiť škandál, no pochybovala o tom, že by sa na niečo také odhodlala, potom ako jej v závere rozhovoru sľúbila, že bude myslieť aj na jej šťastie, aj tak však čelila istému riziku, že by to mohla urobiť.
Po príchode Barónky Lehzenovej úplne zabudla na všetky starosti.
„Vaše Veličenstvo, prišiel lord Melbourne...“ Nič ju nemohlo viac potešiť než táto správa.

***
Lord M sa tváril smrteľne vážne, keď sa spolu stretli v jednej z menších knižníc.
Vyzeral dobre, čo ju potešilo, keďže neprejavoval žiadny náznak slabosti. Práve naopak, mal priam bojovú náladu.
„Mal by som vám v skratke objasniť, ako bude prebiehať Štátna rada a čo je nutné si pre nich pripraviť...“ povedal, keď sa za nimi zavreli tie ťažké dvere. No ona viac než tie slová vnímala tú vážnosť, ktorej musela z jeho strany čeliť.
„Tak by to bolo najlepšie, lord M...“ stále ho pozorovala, rada by zmiernila to napätie vpísané v jeho tvári aj v postoji, jednu z jeho menej príjemných nálad, ktorým čelila len málokedy.
Priala si povedať mu o krokoch, ktoré urobila, zlepšiť jeho náladu, všetkými spôsobmi, ktoré boli pre ňu dostupné. No nemohla mu povedať o krokoch, ktoré by mohli zničiť jej povesť a spôsobiť, že bude opäť označená za šialenú, vedela o tom, že to o nej hovorili, bola na to upozornená, no ak láska skutočne bola šialenstvom, tak ona sa tomuto druhu šialenstva už nedokázala vyhnúť. Boli tu aj iné spôsoby, na ktoré musela myslieť, keď jej podával do rúk príklad tradičného požiadania rady o schválenie manželského zväzku, pričom tie staré slovné obraty bolo treba vyškrtnúť, použiť len tie, ktoré si vyžadoval protokol a pridať aj niečo vlastné čo by sa vzťahovalo k jej situácii.
Keď si ho pozorne prečítala, lord M, pokračoval: „Prejav by mal byť podľa možnosti kratší, priveľmi dlhé formulácie už nie sú zaužívané...“
„Budem si to pamätať, lord M... no skôr než pristúpime k prepisu môjho vyhlásenia... chcela by som, aby sme sa spolu otvorene pozhovárali, William...“ pokúsila sa aspoň čiastočne zmierniť ten tlak, ktorému obaja museli čeliť. Vedela, že by nedokázala mať pokoj, keby od nej odišiel bez toho, aby spoločne neprebrali aspoň tie záležitosti, o ktorých mohol vedieť.
„Ako si želáte, Viktória...“
Teraz už bola presvedčená o tom, že urobila správnu vec, keď vyslovil jej meno a zbavil sa tým formalít, ktoré boli pre nich hrou no niekedy aj prekliatím. No nevedela si predstaviť, že by už nikdy nemal byť aj lordom M, patrilo to k nemu, ako istý druh nežného oslovenia, ktorého sa nemohla zriecť.
Odložila ukážku prejavu, stále ešte potešená tým, že ju oslovil menom, že v jeho hlase bola tá láskavosť, ktorú spoznala a tešila sa z nej.
Sadli si oproti sebe k pracovnému stolu, na ktorom stále boli rozložené dokumenty a takisto aj knihy.
„Ste v poriadku, lord M? Počula som, že sa u vás zastavil váš osobný lekár...“ túto tému považovala natoľko dôležitú, že opäť prešla k formálnejšiemu vyjadreniu, no vedela, že toto jej úsilie zrejme veľmi dlho nevydrží.
„Áno, som Veličenstvo...  Navštívil ma len preto, lebo môj synovec Ashton sa necíti dobre, rozhodol som sa ho poslať do Brockett Hallu, aby ho dôkladne prehliadol...“
„To ma veľmi mrzí, lord M... Dúfam, že bude čoskoro v poriadku...“  Pocítila úľavu, no zároveň aj znepokojenie, že člen jeho rodiny, čelí trápeniu tohto druhu, keďže poznala jeho minulosť, tušila, že táto skutočnosť sa stala jedným z dôvodov jeho trápenia.
„Ak by som ti mohla akokoľvek pomôcť, rada to urobím...“ podarilo sa jej opäť prejsť k dôvernejšiemu tónu.
Zároveň sa dotkla jeho ruky a bola šťastná, keď prijal jej prejav priazne, keď ho jednoducho držala a on držal za ruku ju, aj keď stiahli ruky pod stôl, nepochybne pod vplyvom tej možnosti, že by mohli byť pokojne vyrušený.
„Ďakujem ti...“ jeho smútok, akoby na istý čas ustúpil do úzadia, akoby to bol opäť on, opäť boli na hranici tej istej vzájomnej pohody a pochopenia, no zároveň cítila, ako sa jej srdce rozbúchalo, keď jej ruka spočívala v tej jeho, keď cítila tú istotu spojenú s jeho dotykom, keď verila, že dokáže všetko, ak sa rozhodne ju nepustiť. Na istý čas ich robil šťastnými, nebol ich kliatbou, aj keď si to všetci mysleli a varovali ju pred týmto druhom dotyku, ako pred zakázaným ovocím, keď s ním aj s ňou hovorili, a poukazovali na všetko, čo by ich mohlo rozdeľovať, keď bola s ním rozdiely padali, všetko ustúpilo do pozadia, pred tým spojením, ktoré sa medzi nimi tak prirodzene utvorilo.
Cítila, že by sa v nej niečo navždy zmenilo, ak by bola nútená sa ho vzdať, nechcela ani pomyslieť na tú možnosť... „Nemusíš mi ďakovať, tak ako ty stojíš pri mne, tak aj ja budem...“ priala si, aby nikdy nepochyboval o tom, že sa s ňou môže podeliť o všetko, čo je súčasťou jeho života.