Petrike
Mal pravdu, chcela ho pobozkať, no nebolo príjemné vyrovnať sa s tým, že práve ona... Dlhé úvahy by však v tomto prípade nikam neviedli, namiesto toho, aby hľadala iné spôsoby zvolila nateraz ten najjednoduchší, jednoducho preto, že podobná príležitosť by sa už nemusela viac opakovať.
Pristúpila k nemu a v rámci ich obojstranného pohodlia a zlepšenia praktického prevedenia si pomohla tým, že si sadla na je ho kolená, aj tak to predsa nemohol cítiť, to že ona áno, bolo súčasťou toho rizika.
„No ani len na sekundu si nepomyslite na to, že vás mám rada...“ varovala ho s predstieraným chladom.
„Mať rada svojho nepriateľa, to by bolo veľmi nerozumné, všakže slečna Grangerová?“ pobavene poznamenal Riddle, namiesto priamej odpovede na jej otázku, ju len ďalej provokoval.
„V tomto s vami úplne súhlasím...“ zamumlala o niečo tichším hlasom. „Problém by však nastal skôr keby to bolo vzájomné...“
Opäť ani len netušila, prečo mu oplatila provokáciu týmto spôsobom. On a mať rád? Ju? Niečo také absolútne odporovalo všetkému čo o ňom vedela, či už z oficiálnych alebo z neoficiálnych zdrojov.
No očividne sa nezmierila s jeho vyhýbavou odpoveďou a chcela viac, čo sa jej veľmi ľahko mohlo stať osudným.
„Priveľa premýšľaš, Grangerová... skrátka to urob...“ bola ním upozornená, v jeho hlase zaznela výzva, ktorej bolo len ťažké odolať, akoby bol predurčený k tomu, aby rozhodoval o životoch iných a poslúchnuť ho bola výsada, ktorej sa nebolo možné brániť. „Niekedy sú činy dôležitejšie než slová... sama to budeš môcť spoznať...“
A ona sa nebránila tomu prúdu svojich vlastných pocitov, keď sa sklonila bližšie k nemu, keď sa váhavo dotkla jeho pier, akoby ani nevedela, čo to znamená aj keď to nebol jej prvý bozk, tie predtým však boli iné...
No skutočnú váhu toho bozku pocítila, keď sa jej dotkli jeho pery, keď ju obklopili tie pocity, ktoré milovala aj nenávidela zároveň. Bolo to ako... zachytiť ich nebolo celkom možné... len mu dovolila, aby prevzal viac iniciatívy, snažila sa identifikovať či ho skutočne má rada, alebo sú to len súčasti jej šialenstva. Privrela oči, odovzdala sa tým pocitom, ktoré ju obklopili a obrana, ktorú si snažila vybudovať, tak blízko svojho vlastného narušenia, o ktorom ani netušila, že sa môže stať súčasťou jej osobnosti, že bude cítiť ten rozdiel medzi tou, ktorou bol a tou druhou, ktorá nad ňou prevzala vládu, keď sa jej dotkol, keď sa nechávala viesť jeho skúsenosťou, jeho istotou, chcela všetko, nechať všetky tie zábrany padnúť, keď sa vrátila do toho istého bodu, do toho istého sveta, ktorý predstavovali jeho pery a všetko, čo s nimi súviselo. Chcela len cítiť, odovzdať sa tým túžbam silnejším než čokoľvek, čo doteraz poznala. Silnejším než svetlo a temnota, ktoré medzi nimi vytvárali tú energiu... cítila svoju vlastnú mágiu tak, ako ju to naučil, tak ako si to vyžadovalo jej telo, pochopila, že nemôže uniknúť, že to ani nechce, keď jeden jeho bozk nestačil a ona mu ho opätovala s vášňou, ktorú v sebe objavila, o ktorej ani nevedela, že je súčasťou nej samej, necítila chlad, nezáujem len hlad, po dotyku, len prehĺbenie spokojnosti, ktoré prehĺbilo ich ďalšie bozky, to temné pulzovanie narastalo, kdesi v nej samej spojené s predstavami, že by niekto, že by práve on...Necítila strach, len zvláštny druh hladu, len istotu, že ak sa podriadi jeho vedeniu, nebude viac poznať trápenie, jeho pery sa k nej vrátili, objali tie jej, bez krutosti, ktorá by ich mohla zlomiť, jej dokázali, čo znamená po niekom skutočne túžiť... Jej city nebolo možné oddeliť od toho okamihu, keď dýchanie pohltilo všetko ostatné a ďalší bozk rozbúchal jej srdce, hlbší, definitívne nie nevinný, bol žiadosťou o všetko, tak ako všetci, ktorí túžia po šťastí aj ona riskovala rozpadnutie srdca, bola súčasťou iných bozkov, objavovala tú sladkú bezstarostnosť spojenú s inými túžbami. Nemyslela, len cítila, že niečo je inak, než očakávala, že on sám má teraz v sebe tú ľudskosť, ktorá mu predtým chýbala. Jej mágia sa okolo neho ovíjala, túžila po jeho objatí, po odstránení strachu, po popretí všetkého zlého.
Pomalý návrat späť prežívala len veľmi neochotne, jej dych bol prudký, opretá o jeho hruď sa snažila utíšiť svoj dych.
Cítila aj pulzovanie jeho vlastného srdca, bola nasýtená iným druhom mágie, toho pocitu sa nedokázala len tak vzdať.
Keď vstala, cítila sa inak a čakala to najhoršie, ale predsa...
Nesúdil ju, neznevažoval jej pocity, toho sa bála, keď bola pomaly vyslobodená z toho opojenia, ktorému porozumela, a to ju desilo viac než všetko ostatné. Ona Hermiona Grangerová niečo cítiť, k Temnému pánovi. Ona, ktorá sa vždy snažila bojovať proti tomu všetkému, čo rozpútal.
„V poriadku, Grangerová?“
„Je to iné...je to iné...“ povedala mu to prvé, čo sa dotklo jej mysle.
„Pochopila si cítenie mágie, čím sa ti otvorili nové obzory, znamená to, že si pripravená pokračovať... no zároveň aj to, že si sa naučila niečo nové, čo zrejme zmení tvoj pohľad na isté veci...“
Chcel ju ďalej učiť, dúfala, že to skutočne pochopila správne, keď opäť držala v rukách prsteň, čo v nej prebudilo, niečo, čo už nebolo možné zastaviť a musela to urobiť skôr, než sa prsteň spojí, skôr než stratí odvahu.
„Dokončím to, ale ja... aj ja potrebujem vašu pomoc, preto chcem vedieť všetko o možnostiach týkajúcich sa duše aj mysle, ja... spoznali ste moje poškodenie... bolo mi ublížené legilimanciou, nedokážem to sama napraviť , čoraz viac sa to zhoršuje, už to nie som ja... potrebujem legilimentora, ktorý sa to pokúsi napraviť...“
