Jeho ďalší DDos útok

Sledovala som ho zo svojho kresla. Všetky tie stopy vedúce k tomu, čo si ich chcel povedať. Kedysi som tak milovala to vzrušenie s tým spojené...
„Robte, niečo, sakra, Stevensová! Hýbte sa už!“
Pád tej stránky a rozhorčenie môjho šéfa nad tým, že k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť.
Kričal, no ja som jeho hlas, takmer ani nevnímala. Nemal zamestnať agorafobičku, ktorá sa nedokáže odpútať od dobre známych stien, videla so to v jeho pohľade v každom jeho geste a len som automaticky hlesla:
„Áno, pane, to bude v poriadku, bude to dobré...“
„Tak to vám radím, to vám radím... Stevensová...“ opäť zopakoval moje priezvisko, akoby opovrhoval všetkým, čo znamenalo.
Jeho rozhadzovanie rukami a moje bezmocné výhovorky. Nebolo to prvý raz, čo som im čelila.
No mňa si práve teraz zaujímal len ty. Naša minulosť... To všetko, čo bolo súčasťou tvojho podpisu. To koľkokrát som sa rozhodovala medzi tým, či ťa kontaktovať alebo nechať minulosť minulosťou.
Chcela som sa k tebe opäť priblížiť, s tou túžbou som bojovala,  chcela som sa ti ozvať, keď som zistila, že si opäť aktívny, no dokázala som len sedieť za svojim notebookom.
Len myslieť na to, aké to bolo, keď som zložila hlavu na tvoje plece, keď sme spolu pili z jedného hrnčeka. Keď si ma objímal a ja som len ticho oddychovala v tvojom náručí.
Keď si ma pobozkal a ja som verila, že spolu môžeme zmeniť svet, že ak sa pre to rozhodneme, budeme to môcť urobiť.
Teraz som však túžila len plakať.
Len nechať moju čiernu maskaru, roztekať sa po mojej tvári, keď som plakala, lebo nedokážem, lebo nemôžem opustiť ten svoj bezpečný svet, v ktorom už nie si ty.
„Neber si to tak, vieš, že George, je vždy nervózny, keď niečo nejde podľa plánu...“ počula som Lucy, moju najlepšiu kamarátku, ktorá však nevie všetko, nevie, že aj ja som patrila do jeho tímu, že aj ja som ho milovala.
Prikývla som. Prijala jej ruku na pleci a myslela na to, aké to bolo, keď som cítila tú tvoju, bojovala s tým nie aj s tým áno, s tým všetkým, čo ma mohlo tak ľahko a kedykoľvek zastaviť.
A tí ostatní, tie súcitné pohľady ma zabíjali. Vedela som čo si myslia, no mne na tom nezáležalo.
Dôležitý si bol len ty, a to čo sa stalo, to čo som nemohla urobiť, bez tvojej prítomnosti. To, čo si stratil kvôli mne. To ako som dokázala všetko zničiť, kvôli svojmu strachu, si stratil so mnou trpezlivosť. A ja som sa vzdala, vzdala som sa a nedokázal si to zniesť.
Tvoja sivá zmizla a teraz si bol už len black hat, teraz si nás už chcel len zastrašovať, toto tvoje postrčenie, to bol len začiatok, vedela som čo príde, čoho budeš ešte schopný, keď rozohráš opäť jednu z tvojich hier, no ja si pamätám na časy, keď ti záležalo na iných veciach, keď to čo ťa definuje teraz bolo nekonečne v
Videli ma plakať a mysleli si, že som sa zbláznila, že mi to tu všetko už zas padá na hlavu.
Pritisla som si ruky bližšie k tvári, aby som prekonala ten pocit, že sa mi všetko pred očami opäť rúca, že opäť nenachádzam žiadnu pevnú oporu vo svojom živote.
Priala som si za tebou prísť, tak ako predtým a len ťa pozdraviť, len cítiť, že žijem.
Možno ma už ani nepoznáš, možno už o mne ani len neuvažuješ, ako o tej priateľke, ktorú si kedysi poznal, ktorá kedysi nebola schopná ničoho iného, len zlomiť sa pred vyhrážkami, ktoré roztrhli to spojenie, ktoré bolo medzi vami. Možno by bolo zbytočné ťa opäť kontaktovať, aj tak si myslíš, že som... možno na to nikdy nenájdem silu, tak ako nikdy nedokážem vyjsť z týchto dverí, tak ako každý deň s nimi bojujem, aby ma pustili ďalej do toho sveta, ktorí sa predo mnou navždy uzavrel, keď som stratila jedno z tých spojení, keď som prestala veriť...
Siahla som po vreckovku do svojej nenápadnej čiernej kabelky, pevne som ju zovrela v dlani.
Poutierala som si slzy, zanechala som na nej tie tmavé stopy, mojej úzkosti.
A chcela som sa ti opäť ozvať, aby si pochopil, aby si vedel, že som tu, že ešte stále sa k tebe môžem dostať.
A poslala som ti svoju odpoveď, jednu z tých odpovedí, ktoré si vôbec nečakal, no ja som tiež stále hackerka, nie tá ktorú si poznal, no budem opäť prítomná v tvojom svete, aspoň v tom svete, v ktorom sa ťa môžem opäť dotknúť, teba to už možno netrápi, ty už na to možno nemyslíš, no u mňa to ostalo neuzavreté, ja ťa potrebujem, potrebujem ťa opäť počuť.
Pracovala som, na vyriešení toho problému, na tom, aby môj šéf nemal viac dôvod na mňa vrieskať, organizovala som, dala do poriadku, ten chaos, ktorý si spôsobil a poslala ti správu, v príhodnom okamihu, jednu z tých, ktorú som mala poslať už dávno.
Tvoja odpoveď bola mojím krstom, bola mojou odmenou, keď som si ju neskôr čítala, absolútne paralizovanú.
Čistá správa. Bez textu. Len čistá správa.
Mohla som ťa ďalej pozorovať, to si mi dovolil, pozorovať ťa a čakať na ten okamih, kedy to opäť budem môcť urobiť.
Kedy sa o teba opriem tak ako kedysi a ty možno povieš. „Vitaj doma, Annie...“ 
Tak ako si to zvykol hovorievať vždy, keď som dokázala prekonať samú seba, keď si bol tu a ja som ťa mohla vidieť, mohla som s tebou hovoriť a cítiť, že si so mnou.