Kráľovná 7. kapitola Ich láska

Ponúkol jej rameno a Viktória to prijala, jeho kráľovná, jeho budúca manželka. Nemohol uveriť svojmu šťastiu, no zároveň aj...
Naklonil sa bližšie k nej, keď ju odprevádzal zo sály, akoby boli tajnými sprisahancami a čiastočne sa tak aj cítil.
„Predpokladám, že sa nemám radšej pýtať ako ste to dosiahli, všakže, madam?“
„Tak to bude zrejme najlepšie, drahý lord M...“
Cítila jej mierne očerveneli, previnilo sa usmievala. A nedokázala s tým prestať. Jej radosť bola preňho zdrojom potešenia.
„Čo poviete, na menší večierok s tancom... na upokojenie vášní... myslíte, že by to bola vhodná príležitosť na predstavenie vašej netere Elinor, dvoru?“
Plánovala jej aj s Ashtonom darovať titul, bolo to nutné vzhľadom na to, že sa mali stať členmi kráľovskej rodiny, bolo viac než nevyhnutné urovnať tieto záležitosti čím skôr.
„Takže chcete splniť svoju hrozbu a opäť so mnou tancovať?“ opýtal sa takmer žartom.
Elegantne prikývla.
„Lord M, snáď si nemyslíte, že ak sa podobná udalosť uskutoční, že sa z toho len tak ľahlo vyvlečiete...“
„Som vám k službám Veličenstvo...“
***
Schôdzka s mladým Sinclairom prinavrátila do jeho života ten druh hnevu, ten druh bezmocnosti, ktorý ho opäť podnietil k tomu, aby prežil jeden z tých večerov s brandy.
Vydierač. To presne pán Sinclair bol. Jeho hlas bol sebaistý, ako jeden z tých hlasov, ktoré si myslia, že nemajú nárok na prehru.
„Vy sám budete musieť rozhodnúť, čo je pre vás najlepšie, ak netúžite po ďalšom škandále, budete musieť súhlasiť s mojím návrhom...“ nebol to však žiadny návrh, ale len sprosté vydieranie.
Pochopil, prečo jeho sestra tak rýchlo ušla, prečo sa tak veľmi bála ich rozhovoru, už zistil čo všetko urobil jej manžel, že ona sama, zrejme bola v rovnakej miere zapletená do celej tej záležitosti.
Myslela si, že jeho meno, že jeho post, Sinclaira odradí od ďalších intervencií, no nestalo sa tak, ten mladý muž mal tú drzosť sa pred neho len tak postaviť so všetkou tou špinou.
Mal toho dosť na to, aby ich zničil, aby zmenil ich šťastie na úder, s ktorého by sa už viac nemuseli spamätať. Keby jeho osud nebol spojený s kráľovniným, keby škandál, ktorý bezpochyby zasiahne jeho rodinu, nemohol byť aj zdrojom jej vlastného utrpenia, nebál by sa ničoho.
Chcel Elinor chrániť, nemohol ju len tak vydať do rúk toho muža, ktorý myslel len na pomstu, no takisto nesmel dovoliť, aby sa svedok dostal pred súd, aby sa otvoril ten prípad a on by sa mohol len bezmocne prizerať, ako... Nie, bolo to nepredstaviteľné, nemožné, že by mal čeliť možno omnoho horšej bolesti než predtým a takisto aj ona... žena, ktorú miloval...
No nemôže... nesmie... Obetovať člena svojej rodiny a nechať ho v rukách... to by bolo, akoby práve ju odsúdil na tie najhoršie muky, no musí to vyriešiť, čím skôr kým prebehne proces jeho odstúpenia, kým dôjde k svadbe, neexistovala žiadna iná možnosť, Štátna rada, nebola inštitúcia, s ktorou by sa mohli beztrestne zahrávať, ak by panovníčka stratila ich dôveru, nechcel si ani predstavovať, čo by to znamenalo... Bude však musieť niečo urobiť, aby kráľovnú nezatiahol do svojich problémov, Viktória nesmie...
V jednej veci však cítil ten druh nezlomnej istoty, Elinor mu nezverí do rúk, musí nájsť iný spôsob. Nepochybne preto netrpezlivo očakával jej príchod, bolo v absolútnom poriadku, že po ňu nechal poslať, pod zámienkou večierka, aby  netušila, že Sinclair ho predsa len poctil svojou návštevou a nemala možnosť sa pripraviť.
Chcel vedieť za čo presne sa mu ospravedlňovala počas tej prvej noci pod jeho strechou.
Predpokladal, že si s tým napokon poradí, no niekto bude za to musieť zaplatiť, a preto si povolal Ich. Svoju obľúbenú dvojicu. Stretnutie s nimi považoval za väčšiu prioritu než čokoľvek iné. No už teraz vedel, že nadlho nedokáže zavrieť oči, kým sa nepustia do práce.
***
Na zásnubný večierok meškal. Prišiel sám, bez Elinor, nemal v úmysle ju predstaviť kráľovnej za takýchto podmienok, ich rozhovor patril medzi tie nátlakové akcie, ktoré si nijak zvlášť neužíval.
„Zbláznil sa, čo tým sleduje? Nemôže predsa chcieť, aby som...“
Chápal veľmi dobre to nebezpečenstvo, ktorému čelil, keď využíval svoju prevahu nad ňou a nútil ju hovoriť.
„Sinclair a ja sme boli zasnúbení... predtým než sa to stalo sme... no všetko bolo zničené, keď sa to stalo, keď mi ublížil kvôli svojej sestre... No ja som vtedy nič nevedela, prisahám strýko, že... neviem, čo presne sa tam stalo, len to, že nás obvinil z vraždy, matku aj môjho otca, no neverím, že je to pravda... No hovorí sa, že otec sa do toho dievčaťa zamiloval, že sa stretávali a mrzí ma to... je mi veľmi ľúto, že sa to stalo, strýko William...“
Jej slová sa ho opäť dotýkali, keď stál pred svojou snúbenicou. Keď nevedel, či to nie je naposledy čo ju môže požiadať o tanec.
„Elinor neprišla s vami, lord M, stalo sa niečo?“ opýtal sa jej, keď spolu opäť tancovali.
Cítil to teplo ich vzájomnej blízkosti a jeho telo si pamätalo na všetky tie sľuby, ktoré vzdorovali vôli rozumu.
„Elinor sa necítila dobre, veľmi sa vám ospravedlňuje...“
„To ma mrzí, William...“ pošepla mu, keď ukončili ďalšiu otočku, bola taká krásna, taká šťastná, keď ju držal v náručí. Cítil tú silu, akoby jej patril svet, akoby ju nič nemohol zastaviť.
„Odkáž Elinor, že jej prajem skoré uzdravenie...“
„Tvoj odkaz jej odovzdám,“ prisľúbil kráľovnej.
Akosi prirýchlo si zvykol na tieto dôvernosti v ich vzťahu. Aj na tie pohľady od jeho rodiny, ktorá musela ustúpiť len pred niečím závažným. Ešte stále nezabudol na to, čo sa stalo a predpokladal, že skutočne ide o ten druh úskoku, ktorý zrejme nepotrebuje poznať. Obzvlášť preto, že ... „Zastavila tvoja matka...“ povedal jej po ďalšom vskutku príhodnom otočení.
„Skutočne?“
„Áno, povedala mi, doslova, že ak sa budem pokúšať s nášho zväzku vycúvať, osobne sa postará, aby moja cesta viedla rovno do Toweru.“
„To urobila?“
„Bezpochyby.“
„Takže príjemný rodinný rozhovor...“
„Vskutku sa dá teda povedať, že náš zväzok schvaľuje, no nie je to presne to, čo ženích potrebuje počuť.“
„Netrápte sa veľmi, lord M, aj to je začiatok... ak už nič iné...“
Usmial sa. Musel to urobiť, keď si predstavil, ako sa k celej veci stavia Cumberland, jediné čo mu ostávalo bol len úsmev. Zavolal si na pomoc aj strýka Leopolda, obaja hoci čiastočne skrotení, ešte úplne nezložili zbrane.
„No váš strýko C, vyzerá byť opäť znepokojený...“
„Áno, je to nanešťastie tak, ale to je hrozné, zas sme zabudli na tykanie lord M, myslela som, že to bude ľahšie...“
„Vskutku aj ja.“
„Váš...vlastne... drahý strýko, so mnou hovoril o deťoch... „
„Tak to je škoda, vskutku sme to ešte ani len my nestihli prebrať a oni by nám už liezli aj do... to je neprístojné, lord M... Musím mu povedať, že chceme mať veľa detí, lord M... doslova celú armádu...“
Spolu sa na tom smiali, bolo to mimoriadne príjemné, takmer zabudol na... to ako vyjadril znepokojenie, kvôli tomu, čo sa stalo jeho synovi Augustovi, no nebola to jeho chyba, nikto to nemohol predvídať a on sám sa narodil s chorobou, dosiaľ ešte veľmi neprebádanou. Bola to súčasť tej temnoty, ktorú sa pokúšal bezúspešne poraziť.
„Mal som dlhý rozhovor aj s lordom Wellingtonom, aspoň on je nateraz skutočne na našej strane, dobre sa na tých ich rozpakoch baví...“ to bola jediná dobrá správa, ktorú jej mohol povedať, skôr než tanec skončil.
To kráľovnú zjavne veľmi potešilo, oči jej priam žiarili, no nemala čas opýtať sa ho na podrobnosti, lord Alfred mu oznámil, veľmi taktne, že prišiel sluha s odkazom. Nepochybne súrnym. A on tušil, že je od nich, lebo inak by si nedovolili ho rušiť. Predpokladal, že prišiel čas overiť si, či mali jeho najnovšie ťahy nejaký spoľahlivý výsledok.
No nemohol si to hneď overiť, nie teraz, ak by odišiel bolo by to pochopené ako urážka, vedel, že si bude musieť počkať na výsledok vyšetrovania. Preto sa vrátil späť do sály.

***
Nemohol ju tam nechať, dovoliť, aby ju obklopili tie hlasy, ktoré by sa jej pokúšali pokaziť jej večer.
Potešilo ho až to, keď kráľovná mala opäť svoj svet vo svojich rukách, keď jej prirodzený pôvab a vznešenosť zvíťazili nad silou, ktorá sa pokúšala ju zlomiť. Bol  s ňou, nie ako jej premiér, ale ako jej snúbenec, ich láska, akoby im obom darovala tú moc, tú neúprosnú silu, ktorá zmierňovala chladné prijatie so strany kráľovskej rodiny, vedel, že pôvodom sa im nemôže rovnať, že nech urobí čokoľvek, nikdy ho nebudú považovať za jedného z nich, no jediné na čom mu záležalo bolo to, aby bola šťastná ona, aby dokázala stáť pred nimi aj naďalej, aby ju prestali považovať za zraniteľnú a spoznali jej silu.
Cítil k nej hlbokú úctu, keď čelila všetkým tým narážkam, ktoré neboli len nevinnými odporúčaniami, no boli tu aj hlasy, ktoré sa postavili za nich, tie hlasy, ktoré akoby sa doteraz neodvážili vystúpiť do popredia. A prekvapivo aj vojvodkyňa, ktorá oboch strýkov držala pod kontrolou, aspoň na tak dlhý čas, aby si mohli aspoň chvíľu vydýchnuť.
Balkón sa stal pre nich útočiskom pred ďalším bojom.
„Vôbec sa nevedia zabávať, stále sa len niečoho obávajú, sú neskutočne otravní, lord M... Chcem byť len s tebou...“  držal ju za ruku, stále sa pritom cítil, akoby robil niečo tajné a zakázané, no nebol to až natoľko intenzívny pocit, ako počas tých dní, keď bojoval sám so sebou, aby urobil to, čo považoval za správne, aby nedovolil svojim pocitom, aby boli silnejšie než povinnosť.

***
  „Dobrý večer, pán premiér...“ pozdravil ho jeho muž, člen tajnej polície, ktorého skupinu si vybral, aby eliminovala isté straty, patril k jeho spoľahlivým ľuďom, spolu s Iris, jeho partnerkou, obom im plne dôveroval, preto im zveril túto delikátnu situáciu.
„Dobrý večer, Sterling, Iris... rád vás opäť vidím...“ oboch ich pozdravil a sadol si oproti nim za svoj stôl.
„Podarilo sa vám pokročiť v mojom prípade...?“ všetko záviselo od ich odpovede, prial si, aby to tak nebolo, aby necítil...
„Áno, pán premiér, našli sme to dievča, preverili sme celú tú Sinclairovu historku.  Máme všetko, čo potrebujete, všetky hrozby boli eliminované, ešte som nemal na to príležitosť, pogratulovať vám k vášmu zasnúbeniu, mylord.“
„Iris vám povie všetky detaily, ona to vie podať lepšie než ja so svojím dosť suchopádnym prístupom.
Mladá žena v mužskom odeve, jedna z mála agentiek, bezpochyby pekná aj napriek zaprášenému odevu, ho postupne o všetkom informovala.
„Dievča je nažive, našli sme ju v jednom kláštore, potom ako sme svedka podrobili skutočnému výsluchu, povedzme, že nám viac než ochotne prezradil pravdu o svojej hre...“
Počúval ju veľmi pozorne.
„Bola ranená, no len svojim vlastným pričinením, keď zaútočila na sestru lord M, jej postup bol len istým druhom obrany, len inštinktívnou reakciou, zľakla sa, keď dievča stratilo vedomie a nebola schopná sa ďalej zaoberať jej stavom, správca, ktorý bol pritom, dievča skontroloval a presvedčil ju o tom, že je mŕtve...“
„A jej manžel?“
„Prišiel tam až neskôr na dievča sa vôbec nepozrel, zaoberal sa len svojou rozrušenou manželkou... Povedzme, že nebol v stave, kedy by dokázal niečo zisťovať a na druhý deň ho zatkli... kvôli vami spomínaným dlhom...“
„Náš svedok, teda správca, tvrdil panej, že sa postará o všetko, že odstráni telo... a ona mu verila, že to aj urobí, odišla spolu so svojím manželom...“ to bola zrejme tá časť príbehu, ktorú získali priamo od nej, lord M, predpokladal, že ju našli, na mieste, ktoré si zvyčajne zvolila, keď sa snažila utiecť pred problémami.
„Dozvedeli sme sa aj to, že správca mal so svojím pánom nezhody, kvôli tomu, že aj jemu odoprel všetko, čo si zaslúžil za svoje verné služby, a nepredpokladal, že by mu to mohol niekedy splatiť, zanechal tú mladú dámu v kláštore, u svojej sestry, a mladého Sinclaira presvedčil o tom, že pán a pani dievča zabili... Bola zmätená kvôli úderu do hlavy, no už je v poriadku u svojho brata a presvedčili sme ho aj o tom, aby upustil od svojich vyhrážok, nakoľko sa stali bezpredmetnými a on sám nám potvrdil, že nebude nič viac podnikať v tejto veci, vrátili sme mu sestru no donútili sme ho aj prostriedkami, ktoré zvyčajne používame, aby upustil od svojich snažení sa o to, aby vám zničil život. No zrejme sa ešte bude chcieť s vami pozhovárať aj osobne, možno bude chcieť obnoviť zväzky medzi vašou rodinou a ním...“
Toho sa obával, no nepredpokladal, že by si s tým nedokázal poradiť, toho mladíka však do svojej rodiny už nechcel, potom čo urobil, by bol najradšej keby zabudol na akékoľvek možnosti kontaktu.
***
Po ich odchode konečne pocítil úľavu. Neublížil jej, nebude tým, kto... Dlho len sedel v kresle, nad niečím premýšľal, len oddychoval, obklopený blahodarným tichom, zdalo  samu, akoby len pred pár minútami zavrel oči a už sa nad ním skláňal jeho tajomník.
„Pán premiér, prepáčte mi, že vás budím, no isté okolnosti si vyžadujú vašu pozornosť...“
„Hovorte, Emson...“ požiadal ho o to lord Melbourne stále ešte hlasom poznačeným spánkom.
„Sira Roberta Peela postihla náhla srdcová slabosť... Zrejme nebude môcť po vás prevziať funkciu premiéra... keďže jeho stav je dosť vážny...“
„A čomu takému, ak sa smiem spýtať, sa sir Robert venoval?“
Emson sa naklonil bližšie k nemu a pošepol mu čiastočne zahanbený. „Stalo sa mu to v nevestinci... pri istých povedzme, že netradičných praktikách s jednou dámou a pánom... Čo zrejme pani Peelovú veľmi nepotešilo...“
Lord Melbourne mu venoval mierne karhavý pohľad, vedel, že takéto veci sa dejú, že manželstvá tak bežne fungujú, no nepovažoval to za vhodný dôvod na škodoradosť, hlavne nie teraz.
„Ministri sú znepokojení, uvažujú o pozastavení vašej abdikácie, je nutné, aby ste sa dostavili na mimoriadne zasadanie...“
„Ďakujem, Emson, snáď ich dokážem presvedčiť, aby sa upokojili... budem však potrebovať, isté veci nevyhnutné na to, aby som sa upravil a môj čierny kabát....“
„Áno, samozrejme, hneď to zariadim, pane...“ jeho tajomník sa musel ujať tejto povinnosti, čiastočne až za trest.
***
„Zdá sa, že vám nedajú vydýchnuť, William...“ privítala ho jeho stará priateľka Emma, jedna z dvorných dám a blízkych priateliek Jej Veličenstva. Dotkla sa pritom jeho ramena s pomerne priateľskom geste.
„Zrejme mi to nie je súdené...“ napriek únave  sa na ňu usmial.
Mal za sebou dosť vážne vyjednávanie, z ktorého vyplynulo, že napriek svadobným prípravám a rozhodovaniu týkajúceho sa jeho nového titulu a apanáže, ktorá by mu mala patriť ako kráľovninmu manželovi, nie je možné kvôli stabilite krajiny umožniť mu, aby zložil svoju funkciu, aspoň kým sa neobjaví ďalší vhodný kandidát, druhý pád vlády v takom krátkom čase by mohol byť zdrojom mylných signálov. Veľa sa hovorilo aj tom, že Peel užil akúsi zakázanú látku, určenú na isté druh povzbudenia, ktorá spôsobila srdcovú slabosť a čiastočné ochrnutie, predpokladalo sa, že ak sa z toho aj dostane, zrejme už nebude taký ako predtým, ministri ktorí za ním stáli sa naňho spoliehali, jeho vlastná strana absolútne podliehala jeho vplyvu. Osobne by bol radšej keby k tomuto incidentu nedošlo, Wellington odmietol podľa očakávaní prevziať vládu opäť kvôli svojmu veku, akosi to práve preto ostalo v jeho rukách, čo si žiadalo jeden z tých mimoriadnych precendensov, keďže kráľovná trvala na tom, že nemieni odkladať svadobné prípravy a dala to všetkým svojim ministrom jasne najavo. A nebolo nič nebezpečnejšie ako netrpezlivá žena, či už vládkyňa alebo nie.
„Posunie sa tým termín svadby?“
„Vzhľadom na okolnosti, zrejme nie...“
Pocítil ako jej ruka skĺzla z jeho pleca, priveľmi rýchlo. A videl ako Emma zbledla, ustúpila a venovala jemný úklon kráľovnej, ktorá sa k nim nenápadne pripojila spolu s Dashom. Ten pre zmenu objavil jeho topánku. Kráľovná sa tvárila ako bohyňa pomsty, čo nebolo veľmi obvyklé, keďže bola informovaná o tom, že sú si do určitej miery blízki a nikdy ju to neznepokojovalo, čo sa týkalo jeho vzťahu s Emmou, no teraz priam cítil istý druh pohľadu, ktorý jemu samému možno lichotil no jeho drahá priateľka prežívala hotové muky.
„Veličenstvo...“
„Nechajte nás o samote, Emma, potrebujem si s lordom Melbournom, pohovoriť osamote...“ v jej slovách bol prítomný chlad, s ktorým sa jeho drahá priateľka vyrovnávala len veľmi ťažko.
„Ako  si želáte, Veličenstvo...“  rozlúčila sa s ňou aspoň čiastočne spokojná, že vysvetľovanie bude musieť prenechať jemu.